Do hlavného mesta Moldavska, Kišiňova sme pokračovali päťhodinovou cestou mikrobusom. Okolo obeda sme už mohli obdivovať niečo, čo by som nazvala „nízkorozpočtové Rusko”: autobusové zastávky vykladané mozaikou, všadeprítomná azbuka, ľudia v kožuchoch, sneh a opäť neskutočná zima: to boli naše prvé dojmy. Zo začiatku sme boli celkom stratení: žiadne označené taxíky alebo ľudia hovoriaci po anglicky. Keď sa nám však na obrovskom sídlisku podarilo dohodnúť miesto kde nás naša hostiteľka prišla vyzdvihnúť a trošku nás zahriala čajom, konečne sme sa mohli pustiť do spoznávania.
Vzhľadom na veľkú zimu sa naše turistické aktivity obmedzili na prehliadku bezprostredného centra mesta, ktoré sa koncentruje v okolí hlavného bulváru nazvanom po najvýznamnejšom panovníkovi Moldavska, Štefanovi III. Veľkom. Nájdete tu aj tradičný trh alebo suvenírový bazár, pravdepodobne jediné miesto kde zoženiete v hlavnom meste akékoľvek pamiatkové predmety. Samotný Kišiňov budí dojem pokojnej metropoly s množstvom parkov. Turistických atrakcií tu nájdete menej, môžete však navštíviť niektoré z múzeí. My sme sa rozhodli pre vojenské, len pre doplnenie dodám že vstup stál 5 moldavských leiov (0,25 €). Ak sa chcete dobre najesť, určite odporúčam sieť La Placinte kde pripravujú aj tradičné jedlá ktoré vyzerajú aj chutia úžasne. Navštíviť môžete aj Café Tucano, niečo ako moldavský Starbucks. Obe spomenuté miesta majú služby na naozaj vysokej úrovni.
Bulvár Štefana Veľkého je hlavnou dopravnou tepnou mesta. V pozadí "víťazný oblúk"
Komplikovanejšie to bolo s dopravou: taxíky sú ako už bolo spomenuté viac-menej neoznačené, taxametre sú tiež raritou: vodiči majú väčšinou tri ceny na (podľa nich) krátke, stredné a dlhšie vzdialenosti. My sme sa samozrejme nevyhli ani tej štvrtej, a to turistickej: nepomohlo nám ani sebaisté vystupovanie a snaha komunikovať v Rumunčine, stále však išlo o zanedbateľnejšiu čiastku. Môžete tiež využiť mestské autobusy a mikrobusy, takzvané maršrutky, obe možnosti sú lacné.
Ďalšou plánovanou zastávkou bola Ukrajina, konkrétne prímorská Odessa. Ráno sa nám hneď podarilo prísť neskoro na vlakovú stanicu, a to navyše bez moldavskej hotovosti. Pomaly sme sa už vzdávali nádeje, keď nám vlakvedúci poradil aby sme si vzali taxík k ďalšej zastávke. To sa povie, nájsť však nejaký na hlavnej stanici metropoly nie je také jednoduché... Nakoniec sme však boli úspešní, a tak sme si užili asi polhodinovú cestu do malej dedinky. Stále bez moldavskej hotovosti sme zaplatili eurami, no zároveň si uvedomili že tu si peniaze určite nezameníme. Na stanici sme samozrejme nepochodili, no vlakovému kontrolórovi sa zaleskli oči po spomenutí dolárov, a tak sme sa stali akýmisi neviditeľnými cestujúcimi. Po päťhodinovom vlakovom dobrodružstve sme sa ocitli v meste so živým ruchom, celkom odlišným od Kišiňova.
Pravá ukrajinská zima: zamrznuté Čierne more
Náš hostiteľ nám v telefonáte nadiktoval adresu a popísal ako sa k nemu dostaneme. Komplikácie však nastali s azbukou a faktom, že nikto koho sme sa opýtali netušil kde tá naša električka premáva. Zázrakom sme však nakoniec trafili a tak sa naším dočasným domovom stal byt mladej alternatívnej rodiny s výhľadom na celé mesto. Večer sme strávili v kruhu ich priateľov popíjajúc víno a hrajúc na gitare. Deti sa zabávali a my sme sa rozprávali o svete, situácii na Ukrajine a tak všeobecne o všetkom...
Odessa sa pre mňa stala stelesnením “malého Paríža”: na každom kroku dýcha história, nájdete tu luxusné obchody, drahé autá aj krásne oblečených ľudí. Bola to zatiaľ jediná časť Ukrajiny ktorú som navštívila, no predpokladám že celkový obraz krajiny je odlišný... Mnohé známe pamätihodnosti sme vynechali kvôli dvadsaťstupňovým mrazom a nedostatku času, čo sme však stihli bolo prejsť sa na pobreží zamrznutého Čierneho mora, nezabudnuteľný zážitok! O niekoľko hodín sme však už sedeli vo vlaku a uháňali späť do tichého Kišiňova, ktoré pôsobilo už takmer ako náš domov.
Keďže aj tu sme si s naším hostiteľom rozumeli skvele, strávili sme u Inny a Sashu ďalšiu noc. Tiež sme sa vďaka Couchsurfingu ocitli na slovenskej ambasáde v Moldavsku, kde nás vínom a olivami hostil jeden z jej zamestnancov (ďakujeme, Peter!). Sedem dní je však celkovo krátka doba na cestu tohto druhu, navyše všetky spomenuté miesta sa ešte viac oplatí navštíviť na jar alebo v lete. Poslednou etapou výletu bol nočný vlak z Kišiňova do Bukurešti, kde sme sa ocitli ráno o šiestej. Unavení a zimne naobliekaní sme v poobedných hodinách dorazili do Sibiu, kde bolo príjemných 7 stupňov a jarné počasie. Nič sme nechápali...
Cesta sa uskutočnila vo februári, kedy bola Odessa stále pokojná. Viac fotografií (som predsa len hlavne fotografka) a zápisky z ďalších ciest nájdete na www.wandering.aeternus.sk
