Vzďaľuješ sa mi a ja tomu nemôžem zabrániť. Pokladáš ma za dieťa a ja Ti to nesmiem vyvrátiť.
Deň čo deň vychádza Slnko nasledované mojou nádejou, že zazriem Tvoj úprimný úsmev na hladkých perách. Avšak každý pohľad do Tvojich očí ma zráža k zemi. Pozeráš sa na mňa bezducho a nekonečne prázdno. Chcela by som sa Ti hodiť okolo krku, no Tvoj skrýtý výraz ma odrádza. O to viac, že cítim, ako sa pretvaruješ...
Ty ešte nevieš, že to spoznám? Namiesto horúceho tlkotu srdca v mojej náruči mi očami pulzujú slzy...
A Slnko zapadá. Ty sa strácaš...
Kdesi za morom je Tvoja duša. Kdesi za súmrakom sa črtajú Tvoje rysy. Vo sne sa ku mne blížiš a súznieme v objatí.
Sme podobní - až príliš podobní, no príliš vzdialení jeden od druhého. Vzácne sú miesta a okamihy, v ktorých sa naše svety prekrývajú...
Prsty sa nám tesne míňajú, keď ich naťahujeme v očakávanom dotyku. Sme súhvezdia, ktoré sa nikdy nastretnú.
Sme vlny, z ktorých jedna druhú nikdy nedobehne. Sme Slnko a Luna...
Dve súčasti jedného celku...
Tak prečo???
Snáť raz spadne plátno oblohy a látka sa zvlní pri dopade kamsi v prázdne - možno práve vtedy sa naše prsty spoja. Možno na okamih, možno navždy...
Lana
