Mám za sebou búrlivé mesiace a tie, čo sú predo mnou, budú ešte omnoho búrlivejšie. Nestíham ani len písať a často ma prepadá strach, že nakoniec písať zabudnem. Nestíham spať a budím sa s myšlienkou na všetko to, čo som nestihla a mala stihnúť...
No keď si ukradnem hodinu pre seba, čas sa náhle upokojí, dych spravidelnie a do očí sa mi vkradne iskra, o ktorej som si myslela, že sa už nikdy nevráti. Už som tak stratila i pôvodnú farbu mojich očí. Keď som bola malá, hľadela som na svet zelenomodrými kukadlami. Modrými ako jarná obloha a zelenými ako neskoré letné lístie – dnes sú už len šedo zelené ako jesenné ihličie, ktoré pokryla hmla.
Presne tak sa obávam i toho, že stratím i ten občasný plamienok nadšenia a schopnosť písať (čo je vlastne len o málinko odlišný plamienok v duši). Navrátiť sa k písaniu je čoraz ťažšie a a ťažšie. A podobné je to i s inými koníčkami..
Viem, vidím i cítim, že život býva málokedy pokojný a milosrdný, no to o čo ma nesmie pripraviť, je moja schopnosť tešiť sa z prírody.
Keď som teda vzala Thora na prechádzku, pochopila som, čo hľadám... Hmla halila Bratislavu atmosférou jesene. Môj verný chlpáč ju mal v srsti a ja vo vlasoch. Obaja sme dýchali - on tým skúmal okolitý svet (vôní je predsa mnoho, len my z nich mnohým nerozumieme) a ja som sa navracala sama k sebe.
Obaja sme sa dívali – ja aby som poznávala svet a vnímala to, čo mi vône nedajú, a on aby do niečoho nenarazil.
Obaja sme boli tichí, obaja sme pravidelne striedali nohy/labky. Veď je to vlastne úplne jedno... Všetky tie rozdiely sú zanedbateľné – dôležitý je len ten súzvuk, čo medzi nami vznikol...
Bol neskutočný.. Krásny, tichý a opätovaný. Pripomínal mi niečo z dávnych čias, keď ešte ženy nosili špeciálne nože v tvare polmesiaca a za priaznivých nocí zbierali bylinky... Pripomínal mi dni, keď ešte spojenie dlaní znamenalo obrovský posun vo vzťahu a keď spletenie tiel znamenalo nehynúci zväzok. Vtedy, práve v tom okamihu som uzrela seba a to, po čom túžim...
V búrlivých mesiacoch som stretla mnoho ľudí a mnohým som sa snažila ukázať toto tajomstvo tichého zdieľania krásy okolia – prírody. Nikto z nich však nepochopil. Nikto nevedel zadržať príval slov, čo sa mu lial perami. Takto som namiesto nájdenia to vzácneho súzvuku nachádzala len vodopády konštatovaní o novej móde, škole, práci, peniazoch, kríze... a iných.
To čo hľadám nie je zložité, drahé a už vôbec nie módne.
Nie! Ja hľadám spoločníka – nie lásku, nie známeho. Pátram po dakom, kto sa bude potichu dívať na svet mojimi očami a ja tými jeho.
Hľadám priateľa – osamela som. V tom prívale povinností a stresu som stratila mnohých...
Hľadám niekoho, v koho očiach sa budem odrážať ja a moja láska k svetu, môj plamienok v kukadlách i v duši, môj odraz na vodnej hladine. Niekoho, kto pochopí, kto ma nesklame tým, že vprostred lúky namiesto vnímania nádhery začne parodovať politikov alebo lamentovať nad novým rúžom a výskytom bodiek na áčkových sukniach...
Prosím, prajte mi, aby som ho našla a to čo najskôr. Som príliš sama a tak veľmi chcem dakomu darovať ten najkrajší dar, akého som schopná... Chcem sa s ním podeliť o všetku tú krásu – a ja, každému z Vás, kto prečítate tento článok, budem priať, aby tiež našiel to, čo hľadá najviac...
Možno nie pri prechádzke so štvornohou láskou, ale niekde predsa...
