Pred rokom som nastúpila do novej školy. Trieda bola geniálna. Teda nie trieda (tá sa tak pomenovať naozaj nedá), ale kolektív. Spoznala som skvelých ľudí. Niektorých i bližšie, no jedna osôbka aj tak vyniká v mojich spomienkach najviac. Po prvý raz sme sa rozprávali až dosť neskoro. Mali sme podobné záujmy a tiež štýl rozmýšľania. Pôsobila na mňa sebavedomo, odhodlane a cielovedome. Keď som s ňou však bola prvýkrát vonku, môj pohľad na ňu sa zmenil. Zrazu som mala potrebu ju objať, pohladkať a tráviť s ňou všetok čas. Stala sa jednou z mojich najlepších priateliek. Obdivovala som ju a vnímala jej obdiv voči mne.
Nedávno sa však stala zvláštna súhra udalostí.
Obe sme ho mali rady, no bol jej...
Ja som to pokladala za dané, posvätné a nezmeniteľné.
Dozvedela sa o mojich pocitoch a začala si ich dokladať do mozaiky.
Následne mi ho dala. Najcennejšiu vec jej života mi prenechala v pár krátkych okamihoch.
Pripadala mi vyrovnaná a ja som v nej uzrela odlesk jednej z kňažiek Avalonu. Nerozumela som, ako to mohla urobiť tak nesebecky. Zvieral mi však hrdlo hrozný strach, že o ňu prídem. Upokojovala ma, že by pre nejakeho chalana neprišla o najlepšiu kamarátku- uverila som- naivne uverila...
O pár dní sa v nej však prejavil smútok zo straty, a asi aj hnev...
Nedokážem sa vcítiť do jej úlohy. Začala si držať odstup. Nemohla som nič spraviť, všetko by bolo nesprávne.
Priepasť medzi nami začala nadobúdať gigantické rozmery, až nás oddelila nadobro.
Potrebujem ju! Nezvratne ju obdivujem a je málo ľudí, ktorých mám radšej. Je v mojej duši a už nič ju odtiaľ nevykorení. To spásonosné slovo „PREPÁČ“ je úplne zbytočné a ja dodnes úplne nechápem, čo sa to všetko stihlo zohrať.
Naisto viem len zopár vecí. Vrátiť jej ho nemôžem a navyše jej obeť by tým bola zbytočná.
Ľúbim ju a môj obdiv voči nej je nezlomný. Vďaka, čo mi napĺňa dušu ma spaľuje, pretože jej ju nemôžem vyjadriť
a po tretie a najhoršie viem, že som ju stratila...
Odpusť mi! Odpusť mi, že žijem! Keby to tak nebolo, bola by si šťastnejšia. Nech sa stane čokoľvek, vždy Ťa budem mať rada. Maj nádherný život! (Či už so mnou, alebo bezo mňa...)
Navždy si budem pamätať Tvoj čin a konať dobro, aby som svoj karmicky dlh voči Rodičom (Bohovi a Bohyni) aspoň čiastočne splatila.
niekedy Tvoja Lana
