Prosím, otvor oči! Tak otvor už konečne oči! Nech sa Ti na dúhovkách opäť raz objaví odlesk nás, ktorí bez Teba plávame v chaose vĺn bez ciest, možností a budúcnosti.
Za viečkami sa neskryješ. Ony Ťa neochránia pred ostrými výkrikmi právd. Alebo si už dokonca i hluchý? Nie! Stále Ti po lícach stekajú slzy. Sú jediným prejavom zotrvávania Tvojho bytia. Musíš predsa počuť všetky tie stony a prosby. Nerozumiem, ako ťa môžu ponechať chladným. I Radosť sa transformovala. Už vôbec nie je horúca a nehľadí, len divoká bezočivosť jej zostala. Jej zvuk sa ostro odráža od stien – skrivená, drzá, plná škodoradosti sa Ti zabodáva do Tela a mysle. Kam si to len utiekol? Kam až siahajú hlbiny Tvojej chladnej ľahostajnosti? Brány viečok Ťa neochránia. Sám najlepšie vieš, že takto to byť nemá!
Písaval si... Hrot Tvojho pera zanechával na pergamene línie zmysluplných príbehov plných postáv, čo hľadali svoj cieľ. Všetci žili vo viere v čosi, čo má skrížiť, uľahčiť, spestriť ich životy. A dnes? Len sa pozri! Zdivočeli, utrhli sa z reťaze vedenia. Každý prahne po nespútanosti. Stúpajú si navzájom po cestách, ničia jemné a vznešené nuansy osobitosti. Tých pod sebou zadupávajú do hrobov na neposvätenej pôde. Nik už nechce poznať svoje predurčenie.
Sloboda! Kdeže sú len jej hranice?
Slobodne sa odtrhli od prapôvodu. A Ty? Ty ležíš nehybne – snívajúc svoje sny o súvislých, zmysluplných príbehoch. Pero v Tvojej ruke však už po stáročia neochutnalo atrament. Na pergamene sa už dlho nezaskvel ani náznak zmyslu existencie. Svojím spánkom odsudzuješ i mňa k pasivite. Nemám im ako pomôcť. Bez Tvojho povelu som úplne zbytočný a sám. Nedláždim ich cesty znameniami. Znamenia nemajú zmysel ak netvoria súvislú cestu. Jeden opustený kameň vprostred cesty každý len odkopne na kraj. Osamelá dlažobná kocka už viac neuľahčuje pútnikom chôdzu – je bezvýznamná a zavadzia, presne tak ako ja.
Už viac nik nevolá Tvoje meno. Už nik nevzýva a nevelebí. Prestali Ťa považovať za milosrdného otca. To len mňa si odsúdil na vieru v Teba a službu Tvojim prianiam. To Ty si zo mňa urobil Fatalistu, keď si ma k sebe povolal a poodhalil mi plášť Tvojich tajomstiev. Vo svojej neskonalej osamelosti si si obľúbil môj príbeh. Túžbou po spoločnosti si spretrhal siete svojho vlastného príbehu. Koľká to irónia, keď sa Osud prieči osudu! Porušil si však príliš podstatné štruktúry na to, aby sa to zaobišlo bez katastrofálnych následkov. Vieš, že si dôvodom tohto všetkého...
A teraz? Teraz ležíš a zbieraš sily, čo sa Ti rozutekali po podlahe predpeklia. O Tvojich činoch sa rozprávajú báje. Báje sú však len slová vpísané prstami do jemného piesku pamäti ľudstva, ktorý však vietor vekov odveje do zabudnutia.
Nenávideli Ťa i milovali. Zavrhli Ťa hromadné viery a predsa Ťa na útesoch vzývali jednotlivci – hrdinovia. Každý žiadal o Tvoju priazeň... Dnes na Teba zabúdajú.
Máš nás v náruči, v srdci i v špičke pera a predsa... predsa zatváraš viečka a odvraciaš pohľad od našich tvárí. Stále je viac a viac tých, čo sa za Tebou už neobzrú.
Udrel päsťami do dosky stola a hŕba hrubých zväzkov sa zosunula, odhaliac tak meno na jednom z nich.
Vzal zväzok do roztrasených rúk, uprel pohľad k plameňom v krbe, ktoré v ňom už stáročia udržiaval sám a pred očami mu prebehol dnešný svet. Svet bez cieľa a viery v osud. Vzal medzi prsty zopár hárkov a na chvíľu v pavučinovom písme čítal až príliš reálne opísané výjavy z života človeka. Oči mu sčervenali smútkom, keď si ešte raz v mysli obzrel svoj úmysel zo všetkých strán. Hlboký povzdych obsiahol ľútosť nad stratou i nutnosť činu. Pristúpil k teplu a po pergamene sa rozbehli odlesky plameňa, kým ich nasledoval sám – červený a spaľujúci, pri dotyku s písmom zvláštne definitívny.
Z hlbín duše vesmíru sa pomaly, takmer lenivo začal ozývať pohyb. Dunivý škripot otvárania už dlho uzamknutej brány. Oko nedefinovateľnej a predsa každej farby sa pootvorilo, zadívalo priamo na svojho spoločníka a...
A ten v ňom uzrel svoj vlastný pohľad, kým pominul. V posledných okamihoch jeho existencie mu na pozadí mysle zaznel prastarý hĺbkou a vše objímajúcou znalosťou podfarbený hlas: „ Tvoj čas vypršal, osud sa naplnil a ten môj opäť nadišiel – opäť predurčený k osamelosti. V každom prítomný a predsa... SÁM. “
