Všetko začalo niekedy v deväťdesiatych rokoch, za vtedajšej demokratickej vlády v USA, kedy si politici povedali, že by bolo fajn, keby každý Američan mohol bývať vo svojom vlastnom dome. Bez ohľadu na skutočnosť, či na to po ekonomickej stránke má, alebo nie. Na základe tejto stratégie politici začali konať.
V spomínanej dobe ešte trh v USA pracoval štandardne. Banky cítili existenčnú zodpovednosť za kvalitnú selekciu žiadateľov o úver a zároveň banky určovali, kto môže dostať úver a kto nie (podobný systém ako je u nás). Tento systém môžeme veľmi zjednodušene vidieť na obrázku # 1. Vzťah banka - klient bol dvojstranný a riziko vyplývajúce z poskytnutej hypotéky niesla v plnej miere komerčná banka. Táto skutočnosť ju nútila k ostražitosti a k zodpovednej analýze a selekcii klientov schopných dovoliť si splácať hypotéku. Hypotekárne portfóliá bánk boli v relatívne dobrej kondícii a cenné papiere zabezpečené hypotekárnymi nehnuteľnosťami predávané na sekundárnom trhu boli zdravé a opierali sa o štandardné obchody.
Za týchto normálnych okolností na trhu, kedy fungovala rovnováha, nebolo možné naplniť sľuby politikov o bývaní pre každého. Banky, ako súkromné organizácie rešpektujúce trhové princípy by určite nešli do rizika požičiavať peniaze ľuďom, čo s veľkou pravdepodobnosťou nebudú schopní splatiť svoje dlhy. Politici sa teda rozhodli odbúrať túto „prekážku" a sériou zákonov umožnili dvom de facto štátnym (štátom sponzorovaným, Government-sponsored enterprises) spoločnostiam Fannie Mae a Freddie Mac, aby vstúpili na trh s hypotékami s nezvyčajnou „náplňou práce". Tá spočívala v tom, že za poplatok si klienti mohli „kúpiť" záruku na svoje hypotéky u týchto spoločností. Spoločnosti garantovali bankám: ak klient nebude schopný splácať, preberieme na seba jeho záväzky. Druhá úloha týchto štátnych spoločností spočívala v priamom výkupe hypoték od bánk. Komerčná banka poskytla hypotéku klientovi a následne „predala hypotéku" alebo si ju „poistila" u jednej z dvoch štátnych spoločností Fannie Mae a Freddie Mac.
Presunom alebo poistením hypotéky sa komerčná banka zbavila rizika. Pri predaji hypoúveru banke zostali poplatky za vybavenie úveru a navyše dostala nazad peniaze od štátu, aby mohla ďalej požičiavať na trhu. Garanciou svojich hypotekárnych obchodov zasa získala istotu, že o svoje peniaze v žiadnom prípade nepríde. Týmto sa bankám otvorila cesta, ako sa zbaviť rizika vyplývajúceho z poskytovania hypoték nízkopríjmovým ľuďom. Od tohto momentu mohlo byť komerčnej banke úplne jedno, komu peniaze požičiava (veľká deformácia trhu). Transfer rizika politikom zabezpečil poslušné banky, ktoré administratívne spracúvajú hypotéky pre každého bez dôkladnej analýzy a so zníženým záujmom sledovať kvalitu a schopnosť uchádzačov splácať úver. Pripomínam, že to nebol impulz samotných komerčných bánk, ale vtedajších politických preferencií.
Nové fungovanie trhu môžeme pre ľahšie porozumenie sledovať na zjednodušenom obrázku#2:
Na obrázku vidieť, ako sa významne porušila trhová rovnováha. Od tohto momentu sa požičiavanie dialo de facto za štátne. Hlavne pre túto novú „reguláciu" vznikli hypotéky na 125% hodnoty domu, hypotéky bez účelu použitia a hypotéky bez dokladovania príjmu.... Ekonomické abnormality, ktoré by v žiadnom prípade nefungovali v podmienkach prirodzeného voľného trhu, pri klasických pomeroch deľby rizika. Za týchto podmienok predajcovia hypoték doslova tlačili klientov brať si väčšie úvery ako potrebovali alebo ako boli reálne schopní splácať. (vidina provízie). Na druhej strane by ale nebolo možné, bez takto nastaveného systému uspokojiť amerických politikov, ktorí sa usilovali dať doslova každému Američanovi vlastný dom. Myslím si, že práve tento transfer rizika a s ním spojená zásadná deformácia dovtedy relatívne fungujúceho trhu bola prvotná príčina krízy.
V tomto bode sa na krátko vžijeme do úlohy manažérov bánk. Veľmi ťažko sa im dá vyčítať, ako sa zachovali. Zachovali sa v podstate normálne, trhovo. Štát ich zbavil rizika a garantoval im, že všetko čo požičajú dostanú nazad. Ktokoľvek z vás, ako manažér banky, by určíte nepovedal nie v situácii, keď mu štát núka zisk bez rizika. Navyše, ak by ste mali aj nejaké pochybnosti, či je to správne, boli by ste pravdepodobne v menšine a keby sa vaša banka neprispôsobila novým podmienkam na trhu, konkurencia by vás prevalcovala, a tým by ste prišli o miesto.
Ale poďme v „stopovaní" krízy ďalej. Presne v roku 1995 The U.S. Department of Housing and Urban Development (HUD), politická inštitúcia ktorá potichu kontrolovala štátom sponzorované spoločnosti Fannie Mae a Freddie Mac doslova povedala (ústami 18 členného štátneho výboru), že naše štátne spoločnosti by mali robiť viac, skupovať a zaručovať viac a viac hypoték, že meškajú za plánom. (companies were lagging behind and should "do more."). Štát teda zatlačil, aby trh dával viac hypoték a rozšíril počet klientov.
Ale obchod pokračoval ďalej. Okrem garantovania a preplácania hypoték komerčným bankám sa vo veľkej miere obe spoločnosti zaoberali aj sekundárnym predajom hypoték ďalej na trh. V praxi a laicky to znamenalo, že Fannie Mae a Freddie Mac skupovali tisícky hypoték. Skupovali úplne všetko, bez ohľadu na kvalitu a bez ohľadu na to, či bude niekedy v budúcnosti hypotéka splatená. Potom zabalili všetko do balíčkov, povedzme po 10 miliónov USD a predávali na trhu ako cenné papiere zabezpečené hypotékami. (Collateralized debt obligations presnejšie v tomto prípade mortgage-backed security). Aj to sú tie slávne deriváty, ktorých sa tak bojíme... Ďalší omyl nasledoval v tom, že nikto veľmi neskúmal, čo presne je zahrnuté v daných balíčkoch, aká kvalita, lebo celkovo mal tento cenný papier Ačkový rating ako štátny rating, čo je najvyšší možný. Teda štátne organizácie, to čo bez hlbšej analýzy vo veľkom nakúpili od bánk, prebalili a predávali na sekundárnom trhu. V podstate to pripomínalo obrovskú práčku peňazí organizovanú štátnou inštitúciou a podporenú ratingovými spoločnosťami, ktoré zjednodušili pracu a všetko štátne označili Ačkovou kvalitou.
Postupne tento obchod nadobudol obrovské rozmery a dnes je asi 6 z 10 amerických hypoték zaručených alebo priamo vlastnených týmito štátnymi spoločnosťami (odhadom asi 5 triliónov dolárov, pre porovnanie aké to je obrovské číslo, celá americká ekonomika vyprodukuje ročne asi 13 triliónov dolárov...). V čase najväčšej slávy bola politická a ekonomická moc spoločností dokonca väčšia ako moc prezidenta USA. Bush sa v roku 2003 pokúsil presadiť zákon, ktorý by reguloval tieto štátne spoločnosti. Zákon bol hlavne demokratickými politikmi (mali väčšinu) zamietnutý s odôvodnením, že by pripravil o možnosť čerpať hypotéky pre široké masy obyvateľov (ktorí na hypotéky nemajú), a tým by ich samozrejme pripravil o popularitu. O väčšiu reguláciu a kontrolu spoločností sa usilovali i šéfovia amerického FEDu Alan Greenspan a Ben Bernanke, ktorí verejne hovorili v prospech zmeny tohto systému. Ale neúspešne. Štát teda naďalej „kazil" morálku na trhu s hypotékami a navyše toxickými a nezdravými vlastnými produktami pomaly otravoval finančný svet. A išlo a stále ide o obrovské sumy.
U tých čo ešte pokračujú v čítaní :) sa pravdepodobne vynára otázka „a čo to má všetko spoločné s krízou??". Tu je vysvetlenie:
Štátna byrokratická regulácia dovtedy relatívne zdravého trhu odštartovala sériu nezdravých a nebezpečných procesov v makroekonomike, ktoré spoločne zjednodušene voláme finančná kríza. Prvým základným porušeným princípom bolo nepochybne porušenie trhovej rovnováhy dopyt - ponuka. Tým, že štát prostredníctvom Fannie Mae a Freddie Mac nalieval obrovské množstvo peňazí do systému neúmerne podporoval dopyt. Dopyt na nezdravých základoch začínal prevyšovať nad ponukou, a tým neustále tlačil na rast cien nehnuteľností. Následne rast cien nehnuteľností priťahoval stále viac stavebných spoločností na trh a tie produkovali čo najväčšie množstvo domov, aby uspokojili dopyt na trhu. Stavalo a kupovalo sa všetko, bez ohľadu na reálne potreby obyvateľstva, už nie len za účelom bývania, ale za účelom zisku. Špirála sa roztáčala na plné obrátky.
Tam, kde je pravidelný rast cien a v podstate neobmedzená ponuka peňazí prosperuje aj špekulácia. Americké domácnosti si dobre spočítali (aj keď nie vždy chápali prečo), že neustály rast cien nehnuteľností je výborná investícia. Brali hypotéky a nakupovali nehnuteľnosti (neraz oveľa viac ako potrebovali) a počítali s istým ziskom. Rast cien ich nehnuteľností bol oveľa väčší ako náklady na hypotéku, ktorú bolo možné dostať bez väčších problémov a veľmi lacno. Týmto dosiahli zisk bez námahy a podľa mnohých aj bez rizika. Veď predsa „ceny nehnuteľností rastú dlhé roky, prečo by sa to malo zmeniť?" Trh postavený na nesprávnych princípoch fungoval správne a ceny leteli hore závratnou rýchlosťou, neraz aj 10% ročne. Samozrejme zvyšovali sa nezdravo a nie na základe rovnosti medzi ponukou a dopytom.
Nakoniec heslo a vládna snaha, aby každý Američan mohol bývať vo svojom vlastnom dome veľmi nesprávne prevedená do trhovej podoby formou Fannie Mae a Freddie Mac a zákonnou reguláciou umožňujúcou presun rizika na tretie strany vyprodukovala nielen obrovskú cenovú bublinu ale aj kapacitnú bublinu (dnes banky v USA vlastnia okolo 18 000 000 domov, v ktorých nemá kto bývať...). Dočasné vedľajšie efekty na ekonomiku boli možno pozitívne, stavebný boom v rokoch 1995 - 2006 a stále nové investície ťahali americkú ekonomiku niekoľko rokov. Boli ale postavené na nezdravom princípe a zákonité sa to muselo raz prevaliť a celý systém sa musel zrútiť ako pyramídová hra.
Ale poďme v čase ďalej. Postupne od roku 2006 začali narastať zástupy neplatičov hypoték geometrickým radom a zároveň sa začal dramaticky zmenšovať prílev nových hypoték (a teda peňazí) na trh - už sa jednoducho nedalo predávať stále viac hypoték. Toto spoločne odštartovalo pokles dopytu po nehnuteľnostiach na trhu, čo vo veľmi krátkom čase spôsobilo dramatický pokles cien nehnuteľností (niekedy až tretinu zo svojej pôvodnej ceny). Bublina praskla. Vznikla situácia, kedy leteli dolu ceny nehnuteľností a zároveň sa kriticky zväčšilo množstvo nesplácaných úverov. V tomto momente zabezpečenie hypoték reálnymi nehnuteľnosťami (pokles ich cien) nepokrývalo ani zďaleka objem požičaných peňazí. So splácaním automaticky prestali aj špekulanti, ktorým sa neoplatilo splácať hypotéku, ktorej hodnota vysoko prevyšovala hodnotu domu, ktorým bola zabezpečená. Situácia na trhu automaticky zatlačila aj na úrokové sadzby, ktoré začali rásť. Rast úrokov na hypotékach (80% amerických hypoték malo flexibilnú sadzbu, ktorá sa dala ľahko meniť) ďalej rozšíril rady neplatičov. Už nešlo iba o nízkopríjmové skupiny, ale aj o strednú americkú triedu, ktorá mala požičané príliš veľa. Nastalo zrútenie a krach amerického hypotekárneho trhu.
Ďalší sled udalostí sme už v priamom prenose nevideli. Napriek tomu zrútenie sekundárneho trhu malo ešte katastrofálnejšie dôsledky, ako samotné zrútenie primárneho trhu. Pre pripomenutie, sekundárny trh vytvárali spoločnosti „prebaľujúce" hypotéky od občanov do balíčkov a predávajúce ďalej investorom. Už vo februári 2007 najväčšia banka na svete HSBC odpísala stratu 10,5 bilióna dolárov (!) súvisiacu s vlastníctvom cenných papierov zabezpečených hypotékami nakúpenými na sekundárnom trhu. Tieto cenné papiere, označené Ačkovým ratingom, v priebehu niekoľkých týždňov stratili väčšinu svojej hodnoty. Trh (rozumej investori) si postupne začal uvedomovať čo sa deje a navyše všetky ostatné problémy (nesplácanie, pokles cien, rast úrokov...) postupne gradovali a udalosti naberali na obrátkach. Pravá panika nastala v roku 2008, kedy si kritická väčšina investorov uvedomila, že ich peniaze sú ohrozené, a tak sa začali hromadne zbavovať všetkých cenných papierov, čo i len okrajovo naviazaných na hypotéky. Odpisovanie toxických (laicky: cenne papiere bez hodnoty) cenných papierov naviazaných na hypotéky, obrovské výbery klientov a prudký pokles dôvery na finančných trhoch spôsobili bezprecedentné straty všetkým globálnym bankovým inštitúciám. Tie, ktoré mali veľké objemy investované v hypotekárnom biznise straty neuniesli a postupne začali krachovať (Lehman Brothers), alebo ich nútene prevzala iná, zdravšia spoločnosť (Bear Stearns a Merill Lynch). V tomto momente si americká vláda uvedomila, že ak nezasiahne, hrozí úplné zrútenie celého finančného systému a začala hasiť požiar. Postupne začala zachraňovať bankové inštitúcie a dodávala im potrebne množstvo cashu na ich prevádzku, takzvaný bail-out (Bank of America, Citigroup, AIG, Goldman Sachs a mnoho ďalších). Zachránené boli samozrejme aj dve štátom sponzorované inštitúcie Fannie a Freddie. Rozoberať štátnu pomoc bankám v článku určíte nechcem, len pripomeniem fakt, že americké dane sú de facto znovu použité na financovanie hypoték. Prvý raz boli použité na podporu hypotekárneho trhu ako sme si vysvetlili skôr a teraz sú použité znovu, na záchranu tohto istého trhu.
Ďalšie pokračovanie krízy už je všetkým jasné. Investori hľadali nový bezpečný prístav pre zdroje a tak začali nakupovať komodity ako ropu, potraviny a tým zdvíhali ich ceny na trhoch, čo viedlo k potravinovej kríze,.. atď... Neistota na finančných trhoch vyústila do katastrofálneho nedostatku likvidity, kedy sa všetci báli požičiavať všetkým. Firmy nedostávali úvery, mnohým sa neúnosne zvýšili náklady na obsluhu dlhu a slabšie začali krachovať. Rapídne rástla nezamestnanosť, tá podporovala ďalšie nesplácanie úverov (už nielen hypoték) a osobné aj firemné krachy sa stali dennou realitou. A tak stále dokola, to už všetci poznáme...
Na záver zdôrazním, svoje presvedčenie o tom, že za celosvetovou krízou v posledných rokoch stojí populizmus a sľuby politikov (vlastné bývanie pre každého bez rozdielu...) a nebezpečné neodborné zasahovanie a regulácie princípov trhu (transfer rizika z bánk na štát...). Politické zasahovanie do ekonomických procesov, ktorých účelom malo byť (okrem získania hlasov) umelé zvýšenie životnej úrovne bez reálneho základu v ekonomike. To v konečnom dôsledku Američanov priviedlo na okraj priepasti a k obrovskej kríze. Priamy dôsledok štátneho zásahu z dlhodobého ekonomického hľadiska nepriniesol zvýšenie životnej úrovne, ale naopak Američania v období medzi júnom 2007 a novembrom 2008 stratili viac ako 25% zo svojho celkového bohatstva. To znamená rapídne zníženie životnej úrovne a k tomu obrovské množstvo stále nevyriešených otázok. Jednou z nich je aj ako ďalej s Freddie a Fannie. Na túto otázku zatiaľ nikto nedal jasnú odpoveď. Jednou z možných stratégií načrtávajúcich budúcnosť spoločností (túto stratégiu priniesla vláda) je ich privatizácia... A to je obrovská irónia, keď štátna byrokracia niečo pokazí a nevie ako ďalej, obracia sa na trh a jeho princípy aby pomohol von z problémov.
Ako dôkaz ľudskej nepoučiteľnosti môžeme v priamom prenose sledovať, ako sa znovu politici snažia priniesť reguláciu voľného trhu, zakázať, prikázať a ovládnuť ekonomické procesy, a tým raz a navždy vyriešiť všetky ekonomické problémy. Kolobeh sa pomaly uzatvára a celý scenár sa môže znovu opakovať. Opravíme a ozdravíme trh (veľmi draho), ale zároveň prijmeme nové regulácie (príjmu ich štátne inštitúcie, politici...). Tieto regulácie znovu ovplyvnia trh a dočasne bude všetko optimistické a vyriešené. Z dlhodobého hľadiska ale tieto regulácie takmer určite prinesú nové problémy a deformácie systému. Tieto znovu ovplyvnia trh, zmenia rovnováhu a všetko začne odznova...
P.S. Prosím diskutujúcich, aby sa príliš nezamýšľali nad jednotlivými detailami mojej úvahy, lebo môj cieľ bol sledovať v tomto príspevku celkový makroekonomický rozmer. Tematika je priveľmi rozsiahla na podrobný a explicitný rozbor, ten by mal desiatky strán a potom by ho nikto nečítal... :)
Verím, že celková logika sedí a detaily je možné si overiť a naštudovať z nezávislých zdrojov...
Ďakujem.
