Myslím si, že mám oprávnenie vyjadriť svoj názor, lebo používam túto diaľnicu často celé roky a stretol som sa tu už ozaj so všeličím. Zároveň mám asi prirodzený odpor k riešeniam príkazového a zákazového typu bez ohľadu na všetky okolnosti okolo daného problému a rád sa občas zamyslím, ako by sa dali veci spraviť lepšie ako sú spravené v súčasnosti. Táto vlastnosť myslím veľmi chýba na novodobej slovenskej politickej scéne. Ale poďme k veci. Riešenia som rozdelil do troch významných bodov, od ktorých by sa mali odvodiť všetky ostatné detailne rozpracované opatrenia. Doriešiť detaily v tomto článku už ale nie je môj zámer, cieľom je navrhnúť „high level" riešenie pre daný úsek a vytvoriť ucelený koncept, ako na to. Rozpracovať koncept na drobné by vyžadovalo omnoho serióznejšiu prácu. Túto prácu by si ale malo dať ministerstvo dopravy a nie ja.
Tu sú návrhy:
1, Cost saving model (šetrenie nákladov) - Ako pravidelný užívateľ diaľnice medzi Bratislavou a Trnavou si myslím, že väčšina problémov na tomto úseku v smere do Bratislavy začína pri Senci. Podľa mňa sa práve v tomto bode prileje na diaľnicu kritická masa áut, ktorú treba riešiť. Teda podľa mňa je absolútne zmysluplné prioritne riešiť úsek jeden kilometer pred odbočkou na Senec po Bratislavu a smerom nazad väčšina problematických situácii znovu skončí za odbočkou na Senec. V týchto úsekoch sa doprava ozaj zhusťuje a je asi najrizikovejšia. Úsek Senec Trnava si pravdepodobne zaslúži menej pozornosti, ako má teraz. Toto opatrenie nám skresá náklady o značné percento a zároveň efektivita opatrení neutrpí skoro žiadne škody. Ide jednoducho o presnejšie zacielenie problému a riešenia. Samotný obchvat Bratislavy nie je objektom tohto článku. Ten vyžaduje iné riešenia kapacitného charakteru.
2, Programovateľné značky - úplne zdesenie vo mne vyvolal pohľad na značku 110 v televíznom spravodajstve a komentár typu: „dáme tu 110 a tých pár minút čo tu vodiči stratia neznamená nič, ide predsa o vyššie dobro...". Tu celkovo ale nejde o tých „pár minúť" ale o celkový úžitok z jazdy po diaľnici, ktorá má byť plynulá a hlavne bez zbytočných obmedzení. Minister chce obmedziť rýchlosť na 110 na celých 24 hodín denne a to pre 4 hodiny denne (na jeden smer), kedy je doprava v rámci špičky ozaj zhustená (4 hodiny ráno v smere do BA, 4 večer v druhom smere). Pred tým ako pán Minister so svojím nepochybne odborne zdatným tímom vyrukuje na verejnosť s nejakým návrhom, ako napríklad teraz s nápadom na zníženie rýchlosti na diaľnici, tu v tomto bode by som navrhol jeden malý zlepšovák. Vždy keď niečo riešite, mali by ste sa kolektívne vybrať na výlet na niekoľko hodín do Rakúska. V tomto prípade krátky výlet, kludne aj za peniaze daňových poplatníkov, sprostredkuje vedomosť ako v praxi vyzerá inteligentný systém s programovateľnou značkou. Určíte to ale všetci poznáme, číslicu v červenom krúžku meniacu sa podľa situácie na diaľnici (a dokonca blikajúcu pri prekročení rýchlosti uvedenej na danej značke a zázračné rozoznávajúce aj jednotlivé jazdné pruhy). Ráno a po obede, v časoch dopravnej špičky obmedzíme rýchlosť na 110 (od 06:00 do 10:00 v smere do BA a poobede od 16:00 do 20:00 v opačnom smere). Počas ostatných cca 20 hodín na jeden smer ponecháme 130 a nebudeme obmedzovať nezmyselne pomalou jazdou v noci, cez víkendy a sviatky ľudí bezdôvodne pomalou jazdou (pomaly na štvrtom prevodovom stupni). Na takéto riešenie potrebujeme dve sústavy, dva stožiare so značkami (tie svietiace čísla v červenom kruhu nad cestou). V smere do Bratislavy, jeden kilometer pred odbočkou na Senec a druhý kilometer za vjazdom na diaľnicu zo Senca. V smere z Bratislavy by nám v podstate stačil jeden, v mieste kde končí diaľnica v meste za Bratislavou. Ale keďže chceme poskytnúť vodičom viac komfortu, druhý postavíme niekde za Triblavinu, aby bolo každému jasno koľko sa môže ísť po ceste v danom čase. Ak by sa niekomu toto riešenie zdalo finančné náročné, môžeme spraviť hliníkové cedule a napísať na ne presne čas, kedy sa obmedzuje rýchlosť na danom úseku. Aj takéto klasické hliníkové značky s definíciou časového úseku spoľahlivo fungujú v susednom Rakúsku.
3, Dôsledná kontrola dodržiavania rýchlosti a slušnosti na diaľnici. Programovateľná značka je krásna vec, ale priznajme si, je to len značka a vždy sa nájde niekto, kto bude jazdiť agresívne a bezohľadne. Tu je riešenie tiež viac ako jednoduché. Rozdeliť by sa dalo do dvoch bodov. Prvý pilier kontroly by tvorili stacionárne radary namontované napevno v strede diaľnice monitorujúce oba pruhy. Radary by boli umiestnené vo vzdialenosti do jedného kilometra od programovateľných značiek a veľmi viditeľne označené obrovskou značkou - pozor tu sa meria Vaša rýchlosť! Iba ozaj malé percento vodičov by nedalo v takomto prípade nohu z plynu dolu a v tých najrizikovejších úsekoch by nespomalili v čase obmedzenia rýchlosti na požadovanú úroveň. Primárne nechceme predsa vodičov pokutovať, chceme ich motivovať, aby jazdili slušne hlavne v čase dopravnej špičky. A znovu ide prioritne o úsek medzi Sencom a Bratislavou, ktorý je podľa mňa najrizikovejší. Druhá časť riešenia je systém s laickým názvom Section control. Je to možno trošku drahšie riešenie, ale určíte by nemalo chýbať na spomínanom úseku (je to iba okolo 25km v každom smere). Kamerový systém by vedel spoľahlivo určiť, ako rýchlo vodič prešiel daný úsek, za aký čas a akou priemernou rýchlosťou. Tento systém by tiež vedel odhaliť nebezpečné nedodržiavanie rozstupov, agresívne vytláčanie z cesty a iné neduhy. Medzi iným aj pomalú jazdu v strednom pruhu, nerešpektovanie princípu zipsového radenia atď. Hlavne v čase dopravnej špičky by mali dopravní policajti nachystané na vstupe do Bratislavy väčšie množstvo mobilných jednotiek a na základe pokynov z centrály (analyzujúcej kamerové informácie) by si cielene odchytávali najagresívnejších vodičov na vstupe do mesta a ďalej by ich riešili. To znamená, že by tam nebol jeden radar, ktorý už aj tak všetci poznáme (a rozpoznáme automaticky, pomaly inštinktívne), ale 10 -15 posádok spojených s centrálou a zasahujúcich cielene podľa pokynov. Po pár mesiacoch takéhoto nasadenia by bol koniec s pirátstvom v čase dopravnej špičky... Samozrejme toto chce aby sa nad tým niekto kompetentný a schopný na ministerstve zamyslel, prepracoval proces (rýchle novely zákonov, rýchla výstavba systému) a uviedol celý systém do života.
Ak (ne)kompetentný orgán na spomínaný úsek iba zabetónuje značku maximálnej povolenej rýchlosti 110km/hod a neurobí viac opatrení, pravdepodobne sa nič nevyrieši. Nehôd a následných kilometrových kolón neubudne a agresivita sa určíte nezastaví značkou. Iba policajti sa budú viacej realizovať na ľuďoch, ktorí pôjdu cez úsek v noci alebo cez víkend nie 110 ale trebárs 130. Oni tam nebudú porušovať predpisy (budú iba normálni) alebo sa správať agresívne medzi ostatnými vodičmi, oni len nebudú chcieť zošalieť (alebo zaspať) jazdou rýchlosťou 110 na prázdnej, rovnej a trojpruhovej diaľnici.
Na zaver jeden postreh zo života. Často chodím do Viedne a sústavne sa stretávam s javom, ktorého podrobnejšia analýza by stála za zamyslenie. Pravidelne vidieť jav, u nás nezvyčajný až ojedinelý, že silné luxusné autá a špeciálne s bratislavskou značkou sa vlečú na starej ceste za Bergom smerom do Viedne rýchlosťou zásadne pod 90 (aj keď v Rakúsku je povolená rýchlosť 100) a v obciach zásadne okolo 40 (aj keď povolená je 50). Žiadna agresívna jazda, myšičky pri predbiehaní, alebo pri pohľade do spätného zrkadla xenóny pomaly v kufri môjho auta. Naopak neuveriteľne zavadzajú a zdržujú, dokonca sa nechajú obehnúť niekým, kto ide 105, bez výhražných pohľadov, gestikulácie a tak podobne. No proste úplný baránkovia ciest, radosť byť Slovákom na rakúskej ceste. Všetkým v aute sa môžem pochváliť, akých mám skvelých krajanov za volantom. Všetko sa ale veľmi rýchlo zmení cestou nazad, po prejazde cez hranice. To vidíte jeden veľký mrak dymu z veľkého množstva spálenej nafty nad cestou a obrovské BMW mizne niekde v diaľke hodne nad predpísanú rýchlosť a už presne štýlom, aký poznáme z domova... Idylka je preč, zostala v Rakúsku. Zaujímavé na tom je, že pokuty v Rakúsku za rýchlosť sú nižšie ako u nás a do 30 km/h nad limit môžete dostať od 20€ do 50€. U nás to môže byť od 50€ až do 200€ za podobný priestupok. Takže v Rakúsku vieme všetci jazdiť slušne aj pod hrozbou nižších sankcii ako u nás doma na Slovensku. Tu aj pod hrozbou pokút, z ktorých by bežnému Rakúšanovi prišlo nevoľno, jazdíme ako jazdíme (niektorí). Z tohto by mohlo vyplynúť veľké ponaučenie pre našich odborníkov na ministerstve dopravy, že problém asi nevyriešime výškou pokút a zakazovaním a prikazovaním všelijakých nezmyslov. Problém je v celkovej autorite zákonov, policajtov a procesov na našich cestách. Všetci tí ľudia z luxusných áut, ktorí chodia s prepáčením za vyraz „ako posraní" v Rakúsku, majú na Slovensku pocit nedotknuteľnosti zákonom, pocit nadradenia nad „obyčajným" vodičom a v zásade hlboko zakorenený disrešpekt voči zákonom a ostatným účastníkom cestnej premávky. Teda zmeniť niečo na našich cestách k lepšiemu vyžaduje omnoho viac ako astronomické pokuty a nezmyselné zákazy. Vyžaduje to uplatniť rovnaké princípy voči každému, používať systematické metódy prevencie a procesy pri riešení priestupkov (napr. ak niekto opakovane jazdí agresívne, tak by mal na nejaký čas dojazdiť, aby mal čas porozmýšľať o veciach, poprípade absolvovať špeciálne kurzy pre agresívnych ľudí...) a hlavne neustále pozdvihovať mentálnu úroveň slovenského vodiča a celkovú autoritu dopravného policajta. Podľa mňa je toto úloha pre odborný tím na ministerstve dopravy. Vypracovať širokú koncepciu zameranú na rozvoj slovenského vodiča so všetkým, čo k tomu patrí. Dokáže to Váš tím pán minister??
P.S. A ak chcete, aby Vás motoristi začali brať vážne a veriť tomu, že to myslite s vodičmi dobre, mali by ste sa osobne postarať o to, aby inteligentné značky na Bratislavskom obchvate konečne dokázali ukázať povolenú rýchlosť, teda aby plnili funkciu, pre ktorú sú tam. Aby tam naďalej nevyčnievali ako neustála žalostná pripomienka neschopnosti zrealizovať na Slovensku niečo poriadne.
