Odchod som si teda určil na 1.7. Mal som kúpený InterRail Global Pass na 22 dní, čo znamenalo, že som mohol neobmedzene cestovať vlakmi, okrem povinne miestenkových a nočných, ale to sa prežiť dalo. Hneď prvý vlak bol lôžkový nočný vlak v smere Viedeň > Benátky. Kupé som zdieľal s talianon, ktorý cestoval domov. Bol na Slovensku pracovníkom/murárom/bagristom, alebo také niečo, nerozumel som mu dobre, a s dvoma poliakmi, ktorý cestovali za prácou do Talianska. Hneď prvý vlak, na ktorý som nasadol počas tohto tripu mal problém. Neviem doteraz presne, aká bola závada, ale už vo Viedni mal meškanie hodinu a trištvrte. Zo začiatku to bolo dosť deprimujúce, ale nakoniec som si povedal, že sa nebudem rozčuľovať. Veď nemám stihnúť žiadne stretnutie, ani žiadny iný termín, tak som sa po čase ukľudnil. Keď prišiel čas na spánok, zistil som, že všetci moji "spolubývajúci" spia. A to takým spôsobom, že nehorázne chrápu. Dovtedy som sa prechádzal po vlaku, pozeral z okna, užíval si slobodu, ale keď prišlo na spanie, bol som týmito zvukmi obmedzovaný. Nehneval som sa však, predsa to bola ešte len prvá noc mojej cesty. Nejak som to teda predýchal a ráno okolo 8:30 som už z vlaku s nadšením pozoroval blížiace sa Benátky. Vystúpil som a už naučene som vyhľadal turistické informácie na stanici. Tam mi povedali, kde sa ubytovať a čo sa oplatí vidieť. Vyšiel som zo stanice a bol som uchvátený. Neskutočná krása tohto mesta ma očarilia natoľko, že som zabudol na všetky problémy. Začal som sa prechádzať s takmer 20 kilovým ruksakom sem a tam, akoby som nič nenosil. Po čase som si však spomenul na ubytovanie, tak som sa pustil do hľadania. Otvoril som mapu, ktorú mi dali na informáciach a začal som uvažovať nad najlepšou cestou. Keď som však zistil, že hostel, kam mám namierené, je na úplne inom ostrove, začal som byť trochu skeptický. Neďaleko stál vodný taxík, a keď mi oznámil sumu, ktorú by som mu musel nechať po odvoze na ostrov, začal som hľadať inú variantu. Nato som si všimol, že po benátskych kanáloch premávajú loďobusy, tak som sa vybral hľadať zástavku. Keď som konečne zistil, odkiaľ chodia, zistil som si aj aké číslo mi ide na môj vytúžený ostrov. Kúpil som si lístok, nastúpil som a plavil sa. Bola to sranda, väčšina ľudí sa snažila zaujať najlepšie miesto na výhľad, a ja som si skromne sadol k zábradliu, kde držali záchranné kolesá a smial sa na ostatných ako sa tlačia. Potom som už ale začal dávať pozor, kde mám výstúpiť.
Po asi 15 minútach plavby som zistil, že na zastávkách nepíšu iba to kam smerujú, ale aj to odkiaľ táto hromadná doprava ide. Takže vďaka tejto nevšednosti som mieril opačným smerom. Nevadilo mi to však, aspoň som si pozrel toto krásne mesto z inej perspektívy. Po asi pol hodine sme konečne dorazili k nejakému vzdialenému ostrovu, tak som sa rozhodol vystúpiť. Poprechádzal som sa, popozeral okolie, skúmal som pobrežie ostrova a usúdil som, že som na úplne inom ostrove ako som mal byť. O chvíľu som teda bol opäť v loďobuse a plavil sa späť k hlavnému ostrovu. Tam som si zase raz pozrel smer prichádzajúceho dopravného prostriedku a nastúpil som. Tentokrát už správne. Vystúpil som teda na ostrove s hostelom, ubytoval som sa a vybral som sa ďalej spoznávať toto krásne mesto.Ľudia, ktorí hovoria stále dookola, že v Benátkach to strašne smrdí po rybacine tam buď neboli alebo neboli ešte v inom prímorskom meste. Nevravím, že tam nie je rybacinu vôbec cítiť, ale v iných mestách, do ktorých priamo zasahuje more, to vie byť určite horšie. Možno som mal aj ja šťastie, že tam počas môjho dvojdňového pobytu akurát neboli povodne, ale aj tak si nemyslím, že by to bolo také zlé. Je to rozhodne jedno z najkrajších miest aké som navštívil, má krásnu architektúru, po nejakej chvíli sa tam dá už ľahko zorientovať a aj ľudia, či už návštevníci, alebo domáci sú tam príjemní a radi pomôžu.
Po Benátkach som sa vybral do hlavného mesta Talianska, do Ríma. Vyrážal som ráno o 6:15 z Benátok rýchlovlakom, ktorý si môžete pozrieť na úvodnej fotke. Viete, ja si vždy obhajujem cestovanie vlakom kvôli tomu, že si môžem vychutnať krajinu aj bez toho, aby som vystúpil. Avšak po skúsenosti s rýchlovlakom v Taliansku mám na túto teóriu nový pohľad. Trasa má zhruba tých 550 kilometrov, ak nie viac a trvala nám necelých 2 a pol hodiny. Dediny, mestá a vôbec celá krajina sa za oknami mihala tak rýchlo, že som to všetko ledva stíhal sledovať. Do Ríma som teda dorazil okolo 8:40 a mohol som sa pustiť do rutinného zisťovania informácii. Na stanici mi dali zo tri adresy hostelov, kde by sa dalo ubytovať, ale vyjadrili sa trochu pochybovačne ohľadom voľných miest. Ja som však nestrácal nádej a pustil som sa do hľadania. Hneď prvá adresa, na ktorú som došiel mala voľné miesta. Bolo to však tak drahé, že som šiel skúšať šťastie inam. Na druhej adrese voľné už nemali a tretiu som ani za nič nemohol na mape nájsť. Pristavil som sa teda pri pánoch policajtoch, veď tí by Rím mali poznať. Ten, s ktorým som sa rozprával mi nevedel z fleku povedať, kade ísť, podal však informáciu svojmu kolegovi do auta a ten začal googliť. Policajt mimo auta sa ma zatiaľ pýtal odkiaľ som a kam mám ešte namierené. Keď som mu oznámil môj slovenský pôvod (tento výlet sa odohrával počas majstrovstiev sveta vo futbale v Afrike a už sme medzitým stihli vyprášiť talianov) pozrel na mňa s veľmi vážnou tvárou a povedal:"Hmm, Slovakia.. hmm, football ..". Odpovedal som mu iba, čo už, ja za to nemôžem a čakal som na reakciu. Tou bolo iba hlboké nadýchnutie a potom sme sa už na túto tému viac nebavili. Vtedy som pochopil, že to čo sa o talianoch hovorí, že sú oveľa vášnivejší pasívni športovci, je pravda.
Policajti mi teda nakoniec ukázali cestu, kade k hostelu, keď som tam však došiel, mali už plno. Vrátil som sa teda na vlakovú stanicu a kúpil som si lístok do Neapolu. Mal som ešte asi 3 hodiny času, tak som sa šiel prejsť. Chodil som viac menej bezcieľne, nepozeral som veľmi do mapy. Veľmi sa mi Rím páčil a bolo mi ľúto, že tu nemôžem ostať dlhšie. Kráčal som tak raz úzkou uličkou a práve tá ma veľmi nebavila. Keď sa teda naskytla príležitosť odbočiť, spravil som tak. Vtedy akurát som začal pozerať do mapy, aby som zistil, kde asi som. Pozerám tak do nej a nevedel som to jednoznačne určiť. Pozrel som za seba, aby som zistil názov ulice, ten tam však nebol. Pozrel som pred seba a vtedy som takmer doslova padol na zadok. Viete, ešte keď som bol doma, tak som väčšinu energie minul na naplánovanie výstupu na Etnu. Mimo ňu som neriešil žiadne iné pamiatky ani nič podobné. Keď som teda odbočil z úzkej uličky, pozrel pred seba a uvidel som rímske koloseum, bol som ako obarený. Úplne som zabudol, že sa tu niečo také dá vidieť. Poviem vám, z tej stavby vyslovene sršala tá história, energia, tá neskutočná mohutnosť. Bol to skvelý zážitok, aj napriek vedomiu, že tam bolo preliatej až priveľa krvi.
Užil som si teda naplno pocit v prítomnosti tejto históriou naplnenej budovy. Keďže som sa nikdy veľmi o históriu nezaujímal až tak veľa som o koloseu nevedel. A tiež vzhľadom k tomu, že som nepatril k žiadnemu poznávaciemu zájazdu, mi nemal kto o ňom porozprávať. Potúlal som sa teda po okolí a našiel som si anglicky rozprávajúcu skupinku. Dozvedel som sa kopu nových vecí, ako napríklad fakt, že keď v koloseu chceli simulovať námorné bitky, tak vodu doň dostávali cez zložitý kanálový systém z nádrže umiestnenej neďaleko. Po nadobudnutí nových vedomostí o tomto mieste som sa pobral ďalej. Nasledovala prechádzka Rímom naslepo, návšteva potravín a potom som sa už vybral na stanicu, aby som sa mohol pobrať ďalej.
Cesta do Neapolu bola pomerne bezproblémová, aj keď pri spomienke na ranný rýchlovlak pomerne zdĺhavá. Pri príchode do tohto mesta som z diaľky obdivoval obrysy Vezuvu a už som sa nevedel dočkať môjho výstupu na Etnu. Neapol ma ničím extra neohúril. Tak v skratke, vyzeralo to tam ako na hodoch, všade veľa stánkov s lacnými suvenírmi, jedlom, pitím a samozrejme všade nespočetne veľa ľudí. Nepáčilo sa mi tam, ani som sa teda nepokúšal nájsť si ubytovanie. Poprechádzal som sa teda ešte aj mimo centra, ani tam to však nebola žiadna sláva. Vybral som sa teda späť na stanicu a kúpil som si lístok do Palerma. Odchod mal až o 3 hodiny, tak som sa zatiaľ dobre najedol, dal o sebe vedieť domov, že som okej a potom som už len čakal. Vedel som, že špic talianskej čižmy so Sicíliou nie je spojený žiadnym mostom, tak som začal premýšľať, ako tade prejde vlak. Najpravdepodobnejšia možnosť mi prišla na um taká, že budeme musieť vystúpiť, preplavíme sa po mori trajektom, na Sicílii vystúpime a nasadneme na nový vlak. Po pár ďalších chvíľach čakania som nastupoval na nočný vlak o 22:00. Príchod mal mať ráno okolo siedmej, tak som sa tešil, že okrem krásnych ranných scenérii na pobreží najjužnejšieho talianského ostrova, si užijem aj trochu spánku. Vlak sa rozbehol, ešte som sa v duchu stihol rozlúčiť s apeninským polostrovom a už som spal. Ráno som sa zobudil okolo 4:30 vo vlaku a vôbec som netušil, kde sa práve nachádzame. Začal som rozoznávať more po pravej strane a krajinu po ľavej. Usúdil som teda, že už sme na Sicílii. Ale ako do pekla sme sa s týmto vlakom preplavili cez more, keď som si na 100% istý, že som nikde neprestupoval? Tak toto pre mňa ostávalo záhadou. Túto záhadu hlodajúcu v mojej hlave som však čoskoro vyhnal lebo som začal obdivovať okolie. Táto krajina bola ešte krajšia ako som si ju predstavoval. Krásne kopce, doliny, rieky, dediny a obce sa len tak mihali za oknom. Ubehlo to ako nič a už som vystupoval v Palerme. Hneď ma obarila neskutočná komercia. Všade, kam som sa pozrel, boli suveníry s potlačou Krstného otca. Zo začiatku ma to dosť zamrzelo, ale veď každý si musí zarobiť ako vie, tak som tento fakt nenechal pokaziť môj výlet. Vybral som sa teda hľadať už klasicky turistické info, kde by mi mohli poradiť s ubytovaním. Hľadal som už asi hodinu, nevedel som však nájsť ani informácie, ani človeka, ktorý by vedel po anglicky. Vykašľal som sa teda na to a vybral som sa na prechádzku. Mesto bolo krásne. Úzke uličky, staré budovy, tajomní ľudia, toto všetko sa dalo v Palerme
vidieť. Čakal som tiež, že bude o dosť menšie, chodil som však stále hore dole a stále som nachádzal niečo nové. Na obed som si spravil prestávku pri brehu mora, v ktorom som mal blbý pocit si už len nohy ovlažiť, čo bolo také špinavé od okoloplaviacich sa lodí. Sadol som si teda iba na kameň blízko vody, vytiahol si desiatu kúpenú ešte v Ríme a užíval si tento úžasný relax. Po jedle som si ešte chvíľu posedel, potom som však už nemohol vydržať páliace Slnko a šiel som ďalej spoznávať. Nachádzali sa tu krásne záhrady, budovy pripomínajúce zámky, no proste krása pozerať. Za celý deň som však nenašiel žiadne ubytovanie, pobral som sa teda opäť na stanicu. Uvažoval som síce aj nad prespaním v jednom z parkov v spacáku, cez deň som však videl zopár individuii, ktoré mi úspešne túto myšlienku vyhnali z hlavy. Rozhodol som sa teda pre ďalšiu noc vo vlaku. Došiel som na stanicu a začal som uvažovať, z ktorého mesta je najlepšie sa dostať na Etnu. Pamätal som si názov Catania, spýtal som sa teda na najvýhodnejší spoj. Keď som sa dozvedel, že by som strávil v asi troch vlakoch minimálne 15 a viac hodín (kvôli začínajúcemu štrajku dopravcov v Taliansku), povedal som si, že opäť skúsim Rím, odtiaľ mal ísť priamy spoj do Catanie. Kúpil som si teda lístok (za každým, keď napíšem "kúpil som si lístok", znamená to miestenku, miesto lístku som mal InterRail pas) a o chvíľu som už sedel vo vlaku. Keďže sa mi zo začiatku až tak nechcelo spať, tešil som sa na rozlusknutie záhady ohľadom prechádzania vlaku cez more medzi sicílskym ostrvom a talianskou pevninou. O pár hodín sme dorazili do Mesiny, pobrežné mesto najbližšie k Taliansku. Stáli sme tam už pár chvíľ, keď odrazu začalo vlakom trhať dopredu a dozadu. Neskôr som si všimol, že je pred nami otvorené čosi, čo pripomínalo veľký sklad. Odrazu som pochopil, že oni ten vlak rozkúskujú na menšie časti po asi 2 či 3 vagóny a tie nalodia na trajekt. Bolo to elegantné riešenie a zároveň veľmi jednoduché, až mi prišlo smiešne, čo všetko mne predtým behalo hlavou. Boli sme teda nalodení a mohli sme vyraziť. Tento spôsob dopravy mal ešte jednu skvelú výhodu. Mohli sme vlak počas plavby opustiť, vyísť na palubu lode a užívať si chladný nočný vzduch. Bol to vskutku zaujímavý zážitok trvajúci asi 45 minút. Potom nám vlak opäť poskladali do pôvodného stavu a mohli sme pokračovať v ceste. Moji spolucestujúci počas tohto presunu boli dvaja Maďari cestujúci tiež na vlastnú päsť kade tade po svete. Poradili mi, ako sa najlepšie dostať na Etnu, takže o to som mal postarané. Ďalší spolucestujúci bol černoch z Ghany, ktorí na Sicílii pracoval a teraz cestoval do Ríma si vybaviť nejaké papierovačky. Rozprával som mu o Slovensku a na počudovanie vedel, o ktorej krajine hovorím. Aj keď polohu si nevedel zaradiť, bolo mu známe naše nedávne víťazstvo vo futbale nad Talianskom, z čoho sa náramne tešil. On mi potom začal rozprávať o Ghane a o Afrike. Vraj je to krásna krajina plná milých ľudí, ktorých by sa mi oplatilo spoznať. Vraj až si našetrím nabudúce, tak mám ísť tam a spoznať sa s jeho rodinou. Hlavne spomínal jeho mladšiu sestru, ktorá mala okolo 17 či 18 rokov vtedy. Odrazu z neho vyliezlo, že by som sa s jeho sestrou mal zobrať. Tu prestala veškerá sranda. Nechcel som túto ponuku len tak odmietnuť, predsa len vyzeral byť o dosť silnejší ako ja a zistil som už aj, že sa vie slušne vytočiť (keď nadával na moslimov, ako ich nemá rád, tak sa dosť nepríjemne rozohnil), tak som to zaobalil iba do nejakej neurčitej odpovede, z ktorej som ani ja nakoniec nevedel, čo som mu tým vlastne povedal. Vyzeral byť však s touto odpoveďou spokojný, tak som sa aj ja ukľudnil. Dvaja Maďari v kupé sa na nás len zabávali. Takto podobne pokračovala cesta až do Ríma, kde som už s nadšením vystúpil. Vedel som už kde hľadať ubytovanie, tak som skúsil šťastie znova. Tentokrát už hneď prvý hostel mal voľnú izbu. Neváhal som teda a ostal v Ríme na noc. Pred spánkom som sa však znova šiel prejsť touto čarovnou metropolou. Navštívil som aj Námestie sv. Petra, ktoré z architektonického hľadiska bolo krásne.
Chvíľu mi to trvalo, ale našiel som nakoniec aj miesto, z ktorého keď sa pozriete na stĺporadie, ktoré toto námestie obklopuje, stĺpy budú v zákrytoch. Bola mi dokonca ponúknutá aj prehliadka po Vatikánskych záhradách, ale kvôli sume, ktorá presahovala rozpočet na moje "fakultatívne" výlety, som to odmietol. Po návšteve mini štátu som šiel opäť na skusy mestom. Našiel som pritom malý obchodík s korením a olejmi od výmyslu sveta. Len v blízkosti tohto obchodíku by sa človek nadýchol a mal by sliny na jazyku. Hneď sa mi vynorili najrôznejšie fantázie o jedle, rôzne druhy cestovín na taliansky spôsob, pizza taká dobrá, že sa to ani popísať nedá.. ale je tiež možné, že som sa už nejaký ten deň poriadne nenajedol. Vošiel som však do obchodu a rozhodol som sa, že odtiaľto domov donesiem nejaký suvenír. Po chvíľkovom uvážení som teda vybral mix korenia, ktoré neviem síce čo obsahovalo, ale keď som ho potom doma použil či už na cestoviny alebo pizzu, chutilo to neskutočne dobre. Spokojný so suvenírom som sa už pomaly pobral na hostel. Tam som sa tešil, že sa konečne vyspím na posteli, a že nebude ma bolieť chrbát ráno. Veď predsa naposledy som na posteli spal v Benátkach. Ako na potvoru som samozrejme nemohol poriadne celú noc zaspať.
Ospalý som teda ráno opustil túto ubytovňu a vybral som sa na stanicu, odkiaľ mi mal čoskoro ísť vlak do Catanie. Musím uznať, že som jazdil po Taliansku pomerne splašene, ale nakoniec všetko vyšlo tak ako malo. O pár hodín som znova stál na palube trajektu a užíval si krásny slnečný deň.
Takto teda vyzeral príchod do Mesiny trajektom. Po tom ako nás vylodili sa vcelku pekný deň začal zvrhávať. Vlak šiel pomaly, robil prestávky mimo miest a vo vlakovom rozhlase stále niečo hlásili, čomu som nerozumel. Pýtal som sa spolucestujúcich, či by mi to nemohli preložiť, ale stále iba niečo opakovali po taliansky. Až po chvíli sa ku mne ozval nejaký starší pán, ktorý mi oznámil to, čo som už tušil. Štrajk dopravcov sa zhoršil. Po príchode do najbližšieho mesta sme museli vystúpiť a pokračovať v ceste autobusmi. Tým pádom sme nabrali celkom slušné meškanie, až som sa začal obávať, že si nenájdem už žiadne ubytovanie. Po nejakej polhodine som sa už zmieril s tým, že budem spať v spacáku. Z Ríma sme vyrážali pred ôsmou ráno, do Catanie sme prišli o 17:30. Samozrejme, že turistické info nepodávali na stanici, ale na námestí, ktoré mi nevedeli poriadne vysvetliť kde je. Ako zázrakom som ho o chvíľu našiel a na moje počudovanie bolo ešte otvorené. Milá teta za pultom mi nielen oznámila, že ešte určite niekde bude voľné, ale zavolala do najbližšieho hostela, aby mi tam rezervovali miesto. Po mojom vrúcnom poďakovaní som šiel toto miesto hľadať. Hostel vážne nebol ďaleko, o pár minút som bol ubytovaný a už som sa zoznamoval so spolubývajúcim z Kanady. Bol to mladý chalan, ktorý nikdy predtým v Európe nebol a užíval si tu každý moment. Dohodli sme sa, že večer zájdeme na pivo, ja som sa zatiaľ šiel prejsť po meste. Bolo pomerne pekné, ale veľa som toho nestihol. Keďže nadišla chvíľa, kedy som sa mal stretnúť s novým kanadským kamarátom Evanom, šiel som späť. Zašli sme na pivo v hostelovom bare. Začal o sebe rozprávať, že je niekde z Britskej Kolumbie (názov mesta si už nepamätám) a má predkov v Poľsku. Potom som ja začal rozprávať odkiaľ som, kde som už bol a kam mám namierené. Po šiestom pive (ja nalačno a nevyspatý, on Kanaďan) sme už veselo kráčali do centra Catanie za zábavou. Zapadli sme v nejakom bare, kde je to vraj lacné a dobré. Evan zavelil 3 vodky, vraj že aj pre barmana. Vyklopili sme poldecáky a mne prišlo zvláštne, že toto volajú vodka. Malo to ledva 30%, ale zato chuť celkom dobrú. Takto sa to opakovalo ešte dvakrát. Potom som sa opýtal barmana, či nemá niečo silnejšie, predsa len, za celý výlet som sa prvý krát takto odviazal, tak keď už, tak poriadne. Barman vytiahol 80% Absinth. Na to Evan vyvalil oči a zvážnel. Pozeral na tú fľašu takmer čistého liehu, potom na mňa ako na blázna a pýta sa mi, či z toho nebudú halucinácie. Ja som mu povedal, že sa mi to ešte nikdy nestalo, na čo sa trocha ukľudnil a súhlasil, že si dá. Barman nalial poldecáky, zapálil cukor a čakal kým trocha skaramelizuje. Na to sa Evan zas zľakol, čo sú to za drogy. Vysvetlil som mu tento postup a opäť sa ukľudnil. Keď barman dokončil všetky tieto úkony, vypili sme poldecáky. Evan to na môj údiv zvládal vcelku dobre. Chvíľu sme to rozdýchavali a potom sme sa rozhodli pokračovať v ceste mestom. O chvíľu ma Evan trhal za rukáv a ukazoval smerom na jednu z terás, konkrétne na stôl s domácimi Sicílčankami vo veku asi 17 až 18 rokov. Tváril sa veľmi nadšene a začal ma prehovárať, aby sme si k nim prisadli. Začal som si z neho robiť srandu, aby nás ich priatelia nezmlátili, nech nezabúda, že sme na Sicílii. Predsa len ma presvedčil, ničoho sa vtedy nebál. Prisadli sme si teda k nim a bol som vážne prekvapený, ako pekne tie baby rozprávali po anglicky. To boli asi prvé osoby Sicílie, o ktorých som to mohol tvrdiť.
Na fotke je môj spolubývajúci z Kanady Evan a okolo neho naša večerná spoločnosť, plody Sicílie
Bavili sme sa s nimi asi dve a pol hodiny (samozrejme aj medzi nimi sa našli futbalové nadšenkyne, ktoré práve nemali rady Slovensko) a bol to fajn zážitok. Po tých úvodných dňoch výletu, kedy sa mi nič poriadne nedarilo, bola toto veľmi príjemná zmena. Po vyčerpávajúcej konverzácii s domorodkyňami sme sa s Evanom vybrali na hostel, kde som zaspal ako zabitý. Našťastie som si pred tým nastavil ešte budíka, mal som predsa len v pláne ísť na Etnu ráno.
Spal som asi iba 6 hodín, ale za posledný týždeň to bolo asi najviac čo sa mi podarilo, takže som bol skvelo vyspatý. Trochu ešte opitý, ale vyspatý. Veci čo som so sebou nepotreboval, som si zamkol na hosteli a šiel som smer autobusová stanica. Odtiaľ mal ísť autobus do "základného tábora" do výšky cca 1900 m.n.m. a odtiaľ už peši. Došiel som teda na stanicu, kúpil som si lístok a minerálku, keďže sa mi zdalo, že na moje suchoty mi moja necelá literapolka nebude stačiť. S miernou otupenosťou som chvíľu počkal na stanici a potom sa už mohlo nastupovať. Autobus bol perfektne klimatizovaný a na moje prekvapenie nebol plný. Sedel som tam, postupne triezvel a užíval si krajinu okolo. Nešli sme asi ani pol hodinu a už sme stáli. Neviem či to bola ďalšia zastávka, alebo to bolo iba na to, aby si šofér mohol zapáliť (to som do teraz nespomenul, Taliani fajčia asi všetci, vždy a všade..). Túto prestávku niektorí pasažieri využili na nákup, keďže neďaleko bol zrejme bufet. Odrazu som nechcene začul rozhovor dvoch spolucestujúcich dievčat. Nevedel som najprv rozoznať ten jazyk (predsa len som už vyše týždňa rozprával iba po anglicky, tak materinčina sa mi trochu odcudzila), ale po chvíli som zistil, že sú to Češky. Jedna akurát vybehla von niečo kúpiť, druhá ostala v autobuse. Nevedel som ako ju osloviť, nechcel som na ňu iba zavolať: "Hej!". Využil som teda situáciu, keď sa otočila a pozrela sa mojím smerom a s mojím ešte poloopitým mozgom som sa zmohol na: "Z Česka?". Dievča na mňa chvíľu pozeralo, ale potom milo odpovedala, že hej a či som tiež z Česka. Tak som prezradil svoju krajinu pôvodu. Tak som sa zoznámil s Olinkou (tá v autobuse) a s Romčou (tá, ktorá vybehla von). Zistil som, že tiež cestujú na vlastnú päsť, a že sa chystajú na Etnu. Dohodli sme sa teda, že pôjdeme spolu. Veľmi som sa tomu potešil, keďže neviem kam by som takto sám došiel. Čím ďalej, tým viac sa mi začalo zdať, že sa mi konečne darí na výlete. S týmito kočkami som si pomerne dobre rozumel, a keďže tiež rady cestujú po svete, mali sme sa o čom rozprávať. Po príjazde do Funivia dell´Etna, kde autobus končil, šli baby zistiť pre zaujímavosť, koľko by to stálo terénnym autobusom, alebo lanovkou a potom až terénnym autobusom. Jedno bolo drahšie ako druhé, tak sme sa utvrdili v tom, že ideme peši. Cesta ubiehala pomerne rýchlo. Bol to neskutočný zážitok a to sme ešte ani úplne hore neboli.
Výstup na Etnu a moje spoločníčky z Česka Do miesta, kde mali terénne autobusy medzizastávku a dali sa kúpiť suveníry od výmyslu sveta nám to trvalo asi hodinu a pol. To bol celkom slušný čas na to, že sme prekonali prevýšenie asi 900 metrov v dosť ťažkom teréne, kde sa to miestami nepríjemne šmýkalo. Spravili sme si teda chvíľu prestávku a mohli sme pokračovať do najvyššie položeného, voľne prístupného sopúchu tohto vulkánu - Torre Del Filosofo /2900 mn.m./. Bolo to pomerne neďaleko, cestou sme natrafili aj na snehové fľaky. Nevedeli sme najprv s istotou čo to je, tak sme odbočili z trasy a šli to preskúmať. Vtedy som zistil, že tuhá láva vie byť poriadne ostrá. Poprechádzali sme sa teda aj po snehu a mohli sme postupovať ďalej. To už sme šli takmer po rovine, až teda na záverečný stupák, po ktorom sa šlo spôsobom jeden krok vpred, dva kroky dozadu. Bol tam jemný sopečný prach, šlo to dosť ťažko, ale nakoniec sme to nejak vyšli. Bol to neskutočný pocit. Mať pod nohami toľko energie, na nezaplatenie. Neviem si ani predstaviť, keby som sem mal vyjsť autobusom. Nemal by som z toho asi nič. Ale vyjsť sem po vlastných, užívať si ten pocit, ako sme pokorili jednu z najaktívnejších sopiek na Zemi, bolo to ako zo sna. Nevedel som sa vynadívať na tú horu, ktorá už zobrala nespočetne veľa životov, ktorá zároveň dávala obyvateľom okolitých miest úrodnú pôdu, ktorá nie je len tak hocikde. Hora, ktorá bola v antických dobách našej Zeme bola považovaná za Boha, ktorú uctievali a klaňali sa jej. Do úplneho vrcholu nám chýbalo asi 400 výškových metrov, ale bolo to pomerne ďaleko a bez sprievodcu je to nebezpečný výstup, tak som sa uspokojil aj s touto métou. Vytešoval som sa tiež preto, že tento moment, tento výstup som najviac na tomto výlete chcel, najviac som si to organizoval a nakoniec sa mi to podarilo.
Keď sme si aj s babami užili tieto krásne pocity, byť tesne pod vrcholom sopky, začali sme zostup dole. Cestou sme sa ešte stavili kúpiť na medzizástavke nejaké suveníry, najedli sme sa a pokračovali sme. Vedeli sme, že na autobus do Catanie máme ešte dosť času, takže sme si zvolili dlhšiu cestu dole. Šli sme vlastne po ceste pre autobusy, čiže serpentínovo sme obchádzali rôzne zaujímavé miesta. Keď sme došli dole na parkovisko, odkiaľ nám mal ísť autobus, mali sme ešte asi pol hodinu. Zašli sme teda na vínko, baby sa aj najedli a už sme mohli nastupovať. Cestou dole sme sa dohodli, že večer tento úspech ešte pôjdeme zapiť.
Keď som došiel späť na hostel, začal som si vyprašovať prach z tenisiek. Po piatich minútach tejto činnosti som usúdil, že by som si mohol postaviť aj svoju vlastnú sopku, čo toho bolo tak veľa. Prepral som si ešte veci a šiel som si na chvíľu schrupnúť.
Prebral som tak 15 minút po tom, ako som plánoval. Zistil som, že veci čo som si pral suché ešte nie sú, tak som musel vybrať niečo z toho presoleného, čo som ešte neprepral. Vyletel som z hostelu a rýchlim krokom som zamieril na dohodnuté miesto. Olinka s Romčou už samozrejme čakali, ale vraj nie dlho, tak ma tým ukľudnili. Mali dve fľaše vína, že ideme oslavovať Olinkine narodeniny. Šli sme teda do blízkeho parku, tam sme si sadli na schody, popíjali víno a skvelo sme kecali. Keď sme fľaše dopili, šli sme na prechádzku Cataniou. Po chvíli nás prepadol smäd a začali sme hľadať miesto, kam by sme zašli na víno. Nakoniec sme skončili v nejakej mini pizzérii, kam nás zlákal majiteľ, že určite sa niečo nájde. Víno síce nemali, ale mali pivo, ktoré som si s radosťou dal a pre baby mali nejakú alkoholickú malinovku, neviem presne čo to bolo, ale asi im to chutilo. Majiteľ podniku si k nám prisadol a hneď bolo vidieť, že nevie po anglicky a že nás nezlánaril na to aby zarobil, ale že sa mu jednoducho zapáčili Slovanky. Bavili sme sa teda lámavou anglo/nemecko/taliančino/češtino slovenčinou, čo bolo celkom zaujímavé. Ja osobne som z toho mal fakt iba srandu lebo o chvíľu majteľ nechal priniesť dve pizze na účet podniku a ani za nápoje nechcel, aby sme platili. Dal som si teda ešte jedno pivo a dobre som sa najedol. Keď to už dievčatá prestalo baviť, milo som pánovi vysvetlil, že my už pôjdeme. Rozlúčil som sa teda aj s novými kamarátkami a šiel som späť na hostel. Na recepcii som zbadal človeka sedieť na stoličke s neprítomným výrazom v tvári. Spoznal som v ňom Evana, môjho spolubývajúceho. Zobral som ho teda hore nech sa vyspí, akonáhle však spadol z postele a podelil sa so mnou o pohľad na jeho obed už však v značne strávenej podobe, rozhodol som sa ho zobrať na záchod. Popritom iba omieľal talianske frázy, ktoré sa stihol za tých pár dní v tejto krajine naučiť. Nechal som ho teda nad misou a zatiaľ som zbehol dolu za recepčným, či by mi nepožičal mop a vedro lebo spolubývajúci vymaľoval podlahu v izbe. Ten bol však tak milý, že ma poslal spať, že on sa už o to postará. Tak som teda zaľahol a zaspával s myšlienkou, že aj keď Kanaďan má predkov v Poľsku, piť to ho nenaučí.
