Ako prvé, som si samozrejme naplánoval cestu. Plán bol taký, že pôjdem autobusom do Bernu, hlavného mesta Švajčiarska, odtiaľ do Baselu a Genevy, potom už za priateľkou do Francúzska. Odtiaľ som mal v pláne ísť do Marseille a cez talianské Benátky domov. Plán to bol pekný, a ako neskúsený cestovateľ som to videl veľmi ružovo. Kúpil som si teda lístok na autobus, priamy spoj Bratislava - Bern ešte takmer mesiac vopred. To kde budem spať, som v tej chvíli vôbec neriešil, bral som so sebou spacák, čo mi dávalo pocit istoty, že keby bolo najhoršie, dá sa vyspať aj v ňom.
Keď nadišiel deň D, bol som asi prvý krát celý bez seba, že o chvíľu strávim vyše 15 hodín v autobuse, čo ma predtým nikdy tak nelákalo. Keď som doň v Bratislave nastúpil, zistil som, že tento spoj začína svoju cestu už v Košiciach, čiže takmer všetky miesta boli obsadené. Našťastie som si našiel miesto vedľa sympatickej mladej blondýnky, ktorá ako som neskôr zistil, cestovala za svojim druhom do Švajčiarska. Ako som zaujal miesto vedľa nej, pozrel som von z okna a tam som videl sestru s mamou, ktoré ma boli vyprevádzať a smiali sa, aké dobré miesto som si chytil.
Nastal čas 17:20 a my vyrážame z bratislavskej autobusovej stanice cez Rakúsko do Švajčiarska. V autobuse, ktorý z polovice zapĺňal nejaký školský/skautský, alebo aký výlet z Východného Slovenska panovala pomerne živá nálada. Aspoň som sa nenudil a občas som sa mohol zabaviť, na ich vtipných poznámkach na okolo sa mihajúce mestá a ľudí v ňom žijúcich. Keď už však nastala pomerne neskorá hodina, mohlo byť okolo 00:30 a ja som si uvedomoval, že o pár hodín vystupujem, tak ma to už pomaly začalo znervózňovať. Vesmír však moje želania vyslišal a o pár desiatok minút vystúpili v nejakom Rakúskom meste, ktorého názov som pre tmu ani nezachytil. Po tom, ako vystúpili, som neváhal a vzdal som sa miesta vedľa atraktívnej blondýnky a našiel som si voľné dvojsedadlo, ktoré som sa rôznymi spôsobmi snažil premeniť na pohodlný nocľah. Keďže však nie som najnižší, táto úloha bola pre mňa pomerne obtiažna. Nakoniec keď som už konečne začal zaspávať, som zistil že sme sa dostali na hranicu Rakúska a Švajčiarska, a taktiež som zistil, že Slovensko asi nemá dobrú povesť. Zastavili nás totižto colníci. V momente ako som si uvedomil že stojíme, začal jeden z mojích spolucestovateľov robiť celkom slušnú paniku, pričom ho striedajúci šofér ukľudňoval, že sa nič zlé nestane. Kým moja ospalá myseľ pochopila o čo ide, prešlo pár minút a colníci už v autobuse od všetkých vyberali pasy, aby ich mohli skontrolovať. Ja kým som svoj našiel, tak sa už stihol colník dostať ku mne, a pozeral na mňa dosť hrôzostrašne. Keďže som už vtedy s obľubou nosil bradu a dlhé vlasy v cope, ktoré som mal ešte ku všetkému strapaté vďaka mojím pokusom o spánok, asi som nevzbudzoval veľa dôvery u verejných príslušníkov. Začal na mňa niečo po nemecky chŕliť, ja však s mojími znalosťami tohto jazyka som iba opakoval frázu: "Ich verstehe nicht" a snažil sa čo najrýchlejšie nájsť svoj pas. Keď som mu ho podal, "spokojne" odišiel a ja som si vydýchol a dúfal, že sa nepodobám na nejakého masového vraha, na čom by si isto môj nový rakúsky kamarát zgustol. Po pár minútach čakania sa vrátili, pasy nám odovzdali späť a už aj môj nervózny spolucestovateľ, o ktorom som sa medzičasom dozvedel, že má v batožine nadmerné množstvo mäsa, ktoré o dosť presahovalo maximálne povolené množstvo, bol pomerne kľudný. Zvyšok cesty už prebiehal v kľude a ja som si konečne aj pospal. Okolo 7:30 ma zobudil šofér zo slovami, že zvyšok cesty musíme absolvovať druhým autobusom, z čoho som vôbec nebol nervózny, lebo som si uvedomoval, že keby sa takáto procedúra nepodstupovala, tak isto prespím svoju zastávku.
Zhruba o trištvrte hodiny som vystupoval v Berne. Je to prekrásne mesto. Je zhruba 7 krát menšie ako taká Bratislava, ale asi tisíc-krát krajšie. Celé jeho historické centrum patrí medzi svetové dedičstvo UNESCO a je považované za jedno z miest s najvyššou životnou úrovňou na svete. Po tom, ako som vystúpil som bol ohúrený, očarovaný, zamilovaný. Keď však prvotný ošiaľ opadol, uvedomil som si, že neviem kam teraz. Začal som teda hľadať vlakovú stanicu, kde by sa podľa môjho uváženia malo nachádzať turistické informačné centrum. Po 15 minútach chôdze som ju ako zázrakom našiel. A taktiež ako zázrakom, nachádzalo sa tam info centrum. Svojou ospalou angličtinou som sa opýtal na lacný nocľah a na miesta, ktoré sa oplatia vidieť. Milá pracovníčka info centra, mi odporúčila Youth Hostel, ktorý som s radosťou prijal a na druhý dotaz, čo sa oplatí v Berne vidieť, mi dala mapu mesta a zakrúžkovala mi celé historické centrum. Prijal som teda jej radu a vybral som sa hľadať hostel. Prechádzal som tým úžasným mestom a pozeral okolo seba s otvorenými ústami, usmieval sa na ľudí, v duchu zdravil hrajúce sa deti, bol som prosto naplnený šťastím. Keď som dorazil na hostel, ubytoval som sa, osprchoval som sa, odložil si veci a už som ani náznakom nemyslel na spánok. Hneď som vyrazil do ulíc Bernu, aby som toto krásne mesto mohol spoznať dôvernejšie. Ako som prechádzal ulicami, uličkami, mostami, schodmi, všetkým, plne som si uvedomil, prečo je toto historické centrum v UNESCO. Neskôr som si našiel aj pekný kopček, kúsok vzdialený od centra, s prekrásnym výhľadom na mesto. Bolo to vážne čarovné. A všimol som si tiež, že ľudia, ktorí spravujú toto mesto sa ho snažia aj spraviť zábavným pre návštevníkov. Keď som totižto prechádzal jednou uličkou, všimol som si, že asi 10 metrou predomnou je mláka (mohlo byť tretí deň asi 30°C, mláka nemala nič spoločné s dažďom; pozn. autora). Nijako ma však nezaujala, tak som cez ňu len prešiel. Keď som už bol za ňou, začul som odrazu z vrchu nejaké cvaknutie a asi ani sekundu na to šplechutie za sebou. To že to bolo šplechnutie mi potvrdil aj fakt, že som cítil slabú sprchu na nohách. Obzrel som sa za seba a mláka mala jednoznačne zmenený tvar, a táto zmena isto nemala nič spoločné s tým, že som cez ňu prešiel. To ma už zaujalo. Skúsil som cez ňu prejsť ešte raz, znova cvaknutie a šplechnutie. Tento raz som už však bol ostražitejší. Cvaknutie vyšlo z fotobunky, ktorá bola umiestnená nadomnou na streche budovy a šplechnutie bolo spôsobené vodou, ktorá vystriekla z okrasnej hadice, umiestnenej na tej istej streche ako fotobunka. Toto dômyselné zariadenie bol nastavené tak, aby voda vyšplechla po tom, ako "obeť" prejde mlákou, čo znamenalo, že keď tade hocaká osoba prejde, tak nebude ošpliechaná, a ak náhodou hej, tak iba na nohy ako ja. Tak som sa ešte chvíľu s týmto vynálezom pohral, chodil som hore dole, keď som však zbadal blížiacu sa skupinu turistou, zaujal som pozíciu pozorovateľa. Akonáhle som spozoroval ich rozloženie skupiny, vedel som čo sa stane. Moje škodoradostné Ja ma však prinútilo iba čakať. A stalo sa naozaj to, čo som očakával. Fotobunkou prešli prví zo skupiny a ostatní, ktorí išli za nimi to schytali v plnej paráde. Nemohol som sa ubrániť smiechu, ale na moje počudovanie sa smiali aj oni. V tej chvíli mi napadlo, že keby takéto niečo bolo na Slovensku, tak to isto málokoho poteší, keby ho ošpliechala voda počas prechádzky mestom.
S týmto poznatkom o zahraničných turistoch som išiel ďalej spoznávať Bern. Čoskoro som však zistil, že toto mesto je vážne malé, takže všetko som videl niekoľko krát. Vybral som sa teda na hostel, kde som sa najedol ešte zo zásob z domu, trochu som si oddýchol a večer som sa vybral pozrieť sa na nočný život tohto mesta. Ten však nestál za veľa. Mesto je to vážne krásne, ale ľudia sa tam baviť veľmi nevedia. Snažia sa byť stále neskutočne vážni, dôležití a distingvovaní. Šiel som teda príjemne unavený spať, lebo som vedel, že na ďalší deň ma čaká cesta do Baselu, kde som plánoval stráviť ďalšiu noc.
Ráno prebehla cesta vlakom pomerne rýchlo, vystúpil som a takmer hneď som pochopil, že niesom už viac v Berne. Toto mesto bolo oveľa rušnejšie, väčšie a uponáhľanejšie. Ani som sa teda nesnažil hľadať si ubytovanie, iba som si rovno kúpil lístok do Genevy a Baselu som venoval asi 4 hodiny chôdze, čo som neskôr zistil, že mi bohate stačilo.
Mesto bolo tiež krásne, ale ľudia ešte vážnejší, ba priam zamračení chodili ulicami, a keď som sa niekoho chcel opýtať na smer, nikto nemal čas. Šiel som si teda kúpiť bagetu na obed. Keďže to bolo v období, keď som bol ešte vegetarián, vypýtal som si v stánku po anglicky hocakú bagetu bez mäsa. Teta predavačka mi ponúkala so šunkou, so salámou, s kuraťom.. Tak som skúsil zase raz oprášiť svoju úbohú nemčinu a povedal som: "Nicht Fleisch.. Fleisch nein!". Na toto mi teta predávačka ponúkla bagetu s inou salámou ako predtým, na čo som rezignovane mávol rukou a odišiel si do potravín kúpiť pár suchých rožkov a nejakú zeleninu. Po pár hodinách chôdze som bol už na stanici a čakal som na vlak do Genevy, na ktorý som sa už tešil, lebo mesto, v ktorom som sa nachádzal, ma už viac nelákalo.
