Večer 14. augusta, okolo 18:00 mi odrazu zvoní mobil. Pozerám, volá mi už teraz bývalá spolužiačka Ľudka. Dvihol som teda, pozdravil a čakal, čo zaujímavého príde. Vraj, že sa zajtra chystajú ešte s dvoma spolužiakmi Peťom a Maťom na Rysy, tak či by som sa nepridal. Pýtam sa o koľkej a kde? Ľudka odpovedá, stretávame sa najneskôr o 8:00 v Štrbe. Povedal som jej teda, že si pozriem spoje a dám jej vedieť. Hľadal som teda na internete nejaké rozumné spoje, aby som si pred túrou stihol aj pospať a jediné čo prichádzalo do úvahy, bolo ísť do Trnavy na autobus o 2:25, ktorý šiel priamo do Štrby. Volám teda Ľudke späť, oznamujem, že sa pridávam na túru a tešíme sa spolu. Potom sa už idem chystať. Keďže nehlásili práve najpriaznivejšie počasie, zbalil som si aj pršiplášť, veci na prezlečenie som si dal v sáčkoch do ruksaku, prichystal som si niečo na jedenie a kávu do termosky, lebo pre mňa sa bez kávy začína deň veľmi ťažko. Bral som tiež turistické paličky lebo na Rysoch som ešte nebol a nevedel som aký náročný je výstup, tak som si povedal, že istota je guľomet.
Keďže tak neskoro večer už nejde žiadny spoj do Trnavy, presvedčil som otca nech ma zavezie. Pár minút som počkal na zastávke a už sa blížil autobus. Na moje milé prekvapenie mal zaplnené asi 4 sedadlá, takže som si mohol sadnúť kam som chcel a bol som pri tom sám na dvojsedadle (bohužiaľ zadné páťsedadlo už bolo obsadené). Vyrážame..
Po chvíli som sa uložil do naučenej polohy a snažil sa zaspať. Bol to boj, pár krát som polohu zmenil, ale nakoniec som si na pár desiatok minút zdriemol. Ani neviem ako, už sme boli v Banskej Bystrici, kde sme mali 45 minútovú prestávku. Veľmi sa mi to hodilo, lebo ja zvyknem veľa popíjať z minerálky, aj keď nie som v skutočnosti smädný, takže akonáhle som vystúpil, trielil som hľadať najbližšie WC. Po prestávke sme pokračovali v ceste, ja som bol príjemne uvoľnený, ale spať sa mi už nechcelo. Tak som si užíval svitanie Slnka a krásne scenérie slovenskej prírody za oknami autobusu. Práve sme šli cez Čertovicu, keď som menil polohu na sedadle, v tom momente som si uvedomil prvý krát od kedy som súhlasil s účasťou na tomto výlete, že deň predtým som bol na výlete na bicykli. Bol to taký kratší horský trip, konkrétne hrebeňovka Pezinská Baba - Koliba a späť. Nebolo to veľa kilometrov, ale v nohách som to cítil. Začal som sa trochu obávať, že to bude o niečo ťažší výstup, ako som spočiatku predpokladal. Zaťal som však zuby a sedel som ďalej v autobuse s tým, že to bude v pohode.
V Štrbe som vystúpil kdesi na ceste a zase raz prišla tá situácia, kedy som si nebol istý kam ísť. Vedel som, že moji bývalí spolužiaci majú prísť vlakom, tak som teda sledoval železničné troleje a vybral som sa smerom, ktorý som považoval za správny. Našťastie niekoľko ročné skúsenosti z orientačného behu sa vyplatili a trafil som na stanicu. Tam som sa prezliekol, naraňajkoval, dal som si rannú kávu a čakal.
Do pol hodiny sme sa tam všetci štyria nazbierali a mohli sme ísť na zubačku. Na Štrbskom plese bolo pekné počasie. Slnko nám svietilo takmer celý výstup hore. Nebolo to až také náročné ako som si myslel. Cesta hore nám ubehla pomerne rýchlo, aj keď sa postupne zmrákalo, nám to nevadilo. Bavili sme sa na sebe navzájom, rozprávali sa o škole, proste bolo nám fajn a nič nás neťažilo.
Keď sme došli na Chatu pod Rysmi, vrchol bol akurát v hmle. Chvíľu sme si neďaleko chaty v sedle Váha spravili prestávku, pofotili okolie a pokračovali sme v záverečnom výstupe. Čím sme boli bližšie k vrcholu, tým sa kráčanie po kameňoch sťažovalo a zároveň tam aj pribúdalo ľudí, ktorým sa bolo treba vyhnúť. Pri tomto záverečnom výstupe ma trocha mrzelo, že je taká hmla naokolo, čo znamenalo slabý výhľad. Keď sme však vyšli hore, akoby ktosi odfúkol všetku hmlu preč a my sme sa mohli kochať výhľadmi na všetky strany. Na vrchole to síce bolo riadne preľudnené, ale väčšina tatranských návštevníkov boli tolerantní ľudia, takže sme nemuseli robiť ústupky iba my a dokonca sa nám podarilo aj sa zapísať do vrcholovej knihy. Po chvíli sa opäť začala presúvať hmla našim smerom, tak sme sa zhodli, že je čas ísť.
Cesta dole sa začala v náš prospech, žiadne problémy, žiadne uvoľnené kamene, až po Chatu pod Rysmi sa išlo bezproblémovo. Tam sme zhodnotili, že máme dostatok času na to, aby sme si spravili prestávku. Tak teda Peťo, Ľudka a Maťo zašli dnu dať si izotonický nápoj na doplnenie energie, takzvané pivo. A ja som neodolal a šiel som navštíviť panoramatické WC, neďaleko chaty. Keď som sa k nemu po značke dostal, zistil som, že toto miesto je vážne lukratívne na vykonávanie základných ľudských potrieb, a tiež som zistil, že si to všimlo aj tých 25 ľudí čakajúcich predo mnou. Otočil som sa teda späť a šiel som do chaty. Ako som sa blížil, začalo mierne popŕchať, a keď som už vchádzal dnu, tak riadne lialo. Vnútri teda bolo v priebehu pár minút hlava na hlave. Šťastie, že mám tak super kamarátov a zobrali izotonický nápoj aj mne. V chate sme teda prečkali dážď, najedli sme sa, prehodili pár slov aj so spoluturistami, a keď už prestalo pršať, vydali sme sa na zostup dole.
Dobre naladení a najedení sme kráčali smerom ku Štrbskému plesu. Neprešla však ani hodina od vtedy, čo sme opustili chatu a začalo znova pršať. Vytiahli sme teda pršiplášte a šli sme ďalej. Neustále sme sa pri tomto zostupe míňali s poľským dôchodcom, ktorý nám vravel niečo o hríboch, ale ledva sme rozumeli, tak sme sa usmiali a kráčali rýchlo ďalej. Rýchlo nie preto, aby nás tento pán neotravoval, ale pretože sme sa síce už blížili ku Štrbskému plesu, ale ešte bolo dosť ďaleko na to, aby sme stíhali naplánovanú zubačku. Pridali sme teda do kroku a uvažovali komu aké ďalšie spoje pôjdu, či nepôjdu. Dorazili sme našťastie načas, no asi posledných 400 či 500 metrov sme už šli šprintom. Zadýchaní sme nastúpili do zubačky a už sme si to šinuli smer Štrba. Tam sme už spomínali na práve zažitý výlet a pripomínali sme si navzájom rôzne situácie. Pokúpili sme si každý lístky domov a začali sme sa uprostred stanice prezliekať. Keďže ja som človek, ktorý má na všetko čas, tak popri prezliekaní sa som sa ešte aj rozprával s bývalými spolužiakmi o Tatrách a akosi som sa zasekol pri prezúvaní ponožiek, keď odrazu zaznel zo staničného rozhlasu hlas s oznamom o príchode vlaku. Nerozumel som však, tak som tomu nevenoval pozornosť. Tak si tam sedím s kamarátmi na stanici poloprezlečený, poloprezutý, keď odrazu prišiel môj vlak. Tak som teda šupol nohy do nezaviazaných tenisiek, narýchlo som nahádzal veci do ruksaku, letmo sa rozlúčil s ľuďmi, s ktorými som práve strávil perfektný deň a bežal som na vlak.
Viac takých udalostí sa mi toho dňa už našťastie neprihodilo, cesta už prebiehala bez problémov. Domov som dorazil okolo pol jednej ráno. Týmto pre mňa vznikol nový význam pre frázu „celodenný výlet". Byť 23 hodín na výlete, prejsť pritom asi 600 kilometrov hore dole po Slovensku, vystúpiť na Rysy a zísť dole, to bolo pre mňa niečo nové a bolo to úžasné. Týmto by som tiež chcel poďakovať trom spomínaným ľuďom Ľudke, Peťovi a Maťovi za skvelý výlet.
A mimochodom, takýto jednodňový výlet je skvelý spôsob na to, ako sa unaviť tak, že si potom pospíte aj 12 hodín vkuse ..
