Proces zániku a vzniku nových lesných porastov nazývame obnova lesa. Obnova lesa prebieha v prírodných lesoch bez zásahu človeka veľmi spoľahlivo už milióny rokov. Posledných pár stoviek či tisícov rokov do procesu zasahuje človek. Niekde sa človeku kolobeh života lesa podarilo (definitívne) prerušiť a niekde sa darí človeku les využívať a zároveň proces obnovy zachovať.
V prírodnom, či prirodzenom lese obnova prebieha sama, riadená silami prírody (kreacionisti si môžu slovo „prírody“ zameniť za slovo podľa ich gusta). Ak však človek les využíva ako zdroj rôznych matérií či služieb, môže obnovu lesa ovplyvňovať a usmerňovať.
Bez človeka
Obnova v prirodzenom lese sa môže (riadená iba spomínanými záhadnými silami) diať dvoma zásadnými spôsobmi. Prvý spôsob je nepretržitý, postupný, pomiestny rozpad porastov, keď prirodzene hynú jednotlivé stromy, alebo ich relatívne malé skupiny. Vo vzniknutých „medzerách“ sa pod vplyvom zvýšenej dávky svetla môžu vyvíjať z napadaného semena malé stromčeky a postupne majú príležitosť bojovať o svoj priestor. Takto je každý uhynutý strom nahradený stovkami svojich potomkov a les je na ploche neustále prítomný vo všetkých svojich rastových štádiách. Proces obnovy prírodného lesa nemá začiatok a nemá koniec. Kruh života.
Druhý spôsob je trochu drsnejší. Rozpad lesa môže byť za určitých okolností aj hromadný, relatívne rýchly a na veľkých plochách. Takýto rozpad býva spôsobený napríklad vetrom, snehom, ľadom, požiarom, hubami či hmyzom. Situáciu pomenúvame zvukomalebným slovom „disturbancia“, teda je to akési tvrdé prerušenie pokojného kolobehu života lesa. Plochy rozpadnutého lesa môžu byť doslova obrovské a tak strácajú mnohé dôležité vlastnosti lesných porastov – tieň, vlhkosť, prítomnosť plodiacich materských stromov. Obnova lesa tu potom prebieha dlhšie a inak. Odkryté plochy najskôr zarastú rastlinami, ktoré sa okamžite vrhnú na obrovské množstvo rozkladajúcej sa organickej hmoty a využívajú náhly priamy dopad slnečného žiarenia. Takéto druhy rastlín nazývame ruderálne, alebo rúbaniskové druhy a môžu obnovu lesa dosť komplikovať. Neskôr plochu obsadzujú tzv. pionierske dreviny. Sú to nenáročné a odolné druhy, väčšinou produkujúce obrovské množstvá ľahkých semien, ktoré sú prispôsobené na šírenie vetrom – vŕby, topole, brezy, vo vyšších polohách vtákmi šírené jarabiny. Tieto dreviny pripravujú pôdu a prostredie pre postupné navrátenie sa pôvodného (klimaxového) lesa. Ten sa pod ich ochranou môže vyvíjať a nakoniec ich prerastie a potlačí. Proces môže trvať desiatky, stovky rokov.
S človekom
Človek sa postupne naučil s lesom narábať tak, že si z neho za určitý čas vezme len toľko, koľko za ten istý čas prirastie. Spôsoby, ktorými to robí, môžu byť rôzne. Vždy však, viac či menej, (myslím tým európske lesníctvo) kopíruje prírodné procesy, len s tým rozdielom, že stromy, ktoré splnili svoju misiu vyťaží a použije vo svoj prospech (prospechár jeden!). V zásade teda existujú dva základné spôsoby obnovy lesa ovplyvňovanej (realizovanej) človekom. Je to prirodzená obnova a umelá obnova lesa.
Prirodzená obnova sa dosahuje postupným ťažením jednotlivých stromov, alebo ich skupín bez následného vzniku holín. Tak ako v prírodnom (prirodzenom) lese, sa do porastu opatrne vpúšťa svetlo a zmenou ekologických pomerov sa umožní vyklíčenie napadaného, či naleteného semena a odrastanie stromčekov. Následnými ťažbami sa postupne prirodzené zmladenie uvoľňuje. Les je na plochách trvalo prítomný v rôznych vekových štádiách a plní (kompromisne) všetky svoje funkcie, vrátane produkčnej. Prirodzená obnova sa využíva pri podrastovom, výberkovom a účelovom hospodárskom spôsobe a môže byť kombinovaná aj s obnovou umelou.
Umelá obnova (zalesňovanie) je krajným riešením a využíva sa na plochách lesných pozemkov, kde zanikla možnosť prirodzenej obnovy, alebo prirodzené zmladenie je drevinovo nevhodné a tiež v presne zákonom stanovených mimoriadnych prípadoch. Pri úmyselných (plánovitých) ťažbách je to v prípade použitia holorubného hospodárskeho spôsobu. Holorubný spôsob znamená úmyselné jednorazové vyťaženie „žijúceho“, stojaceho lesného porastu a následné umelé zalesnenie ťažbou vytvorenej holiny. Tento spôsob sa môže v SR úmyselne realizovať iba v borovicových porastoch na viatych pieskoch Záhoria, v porastoch šľachtených topoľov, v energetických porastoch a pri úmyselných rekonštrukciách poškodených, alebo (druhovo) nevhodných porastov.
Ďalší prípad, kedy sa realizuje umelá obnova, sú plochy po kalamitách, teda po náhodných ťažbách. Tu si musím rypnúť - niektorí ľudia (neviem či úmyselne, alebo nevedomky) do nekonečna prezentujú plochy po kalamitách laickej verejnosti ako zámerne vytvorené a miešajú (neviem, či úmyselne, alebo nevedomky) príčiny s následkami. Náhodná ťažba je následkom rozpadu lesných porastov, ktoré najskôr uhynuli, alebo boli poškodené a na základe tejto udalosti ich bol obhospodarovateľ lesa povinný vyťažiť a plochy zalesniť. Táto povinnosť je obhospodarovateľovi určená zákonom a za určitých okolností má svoje dôvody a zmysel. Ak sú (boli) územia, kde z dôvodu ochrany vzácnych biotopov nie je vhodné a žiadúce uplatňovať povinnosť spracovať kalamitu, tak môžu, majú a mali byť tieto územia zaradené do piateho stupňa ochrany so všetkým, čo k tomu patrí. Koniec rypnutia.
Umelá obnova sa môže realizovať sadbou, alebo sejbou a je to tvrdá robota. Na rozdiel od prirodzenej obnovy stojí peniaze. Reprodukčný materiál podlieha veľmi prísnemu zákonu, musí byť geneticky a stanovištne vhodný. Na základe lesníckej typológie vieme presne určiť vhodné drevinové zloženie pre každé lesné stanovište. Stromčeky sa sadia na plochách v určitých rozostupoch, v závislosti od druhu dreviny. Listnáče hustejšie (5-10 tisíc na hektár), ihličnany redšie (2-3 tisíc na hektár), podľa konkrétnej situácie. Rozostupy stromov nie sú samoúčelné, lesné dreviny pre svoj vývoj vyžadujú vzájomnú konkurenciu, hustota porastov sa v čase dynamicky mení a upravuje sa tiež výchovnými zásahmi. Občas sa stretávam s bizarnou teóriou o tom, že „lesníci“ sadia stromčeky príliš husto a kurovité potom nevedia štartovať a pristávať. V iných súvislostiach, naopak, si tí istí ľudia pochvaľujú, že v prirodzenej obnove sú počty stromov násobne vyššie, ako v umelej. Chudák vták, fčúl si vyber... Veľmi dôležitým faktorom pre obnovu lesa je čas. Čas meraný v rokoch a desiatkach rokov. Malé stromčeky prvé roky prirastajú len veľmi pomaly, pár centimetrov za rok, takže sa počas jazdy autom krajinkou môže niekomu zdať, že sa „nič nesadí“. Stromčeky často treba chrániť proti burine (vyžínanie) a veľkým problémom sú škody zverou. Ale ak sa čas, príroda a ľudská pomoc zosúladia, rastie les.
Prirodzená obnova je výborné riešenie a funguje aj bez človeka. Lesní hospodári na Slovensku v dnešných časoch dosahujú podiel prirodzenej obnovy zhruba 70 až 90 %. Má však aj svoju nevýhodu – ak je geneticky, drevinovo, či stanovištne nevhodný materský porast, tak sa nám prirodzene obnoví opäť nevhodný porast. Napríklad v stanovištne a geneticky nevhodnej smrekovej monokultúre sa nám prirodzene obnoví opäť stanovištne a geneticky nevhodná smreková monokultúra. V Českej republike, alebo v Nemecku (podobná tradícia) majú podiel prirodzenej obnovy oveľa nižší ako u nás práve preto, že majú oveľa vyšší podiel nepôvodných smrečín a po obrovských kalamitách a tiež v úmyselných ťažbách musia všetko umelo obnovovať. Tak sa chcú priblížiť k prirodzenejšiemu drevinovému zloženiu porastov. Umelá obnova, alebo kombinovanie umelej a prirodzenej obnovy je v niektorých prípadoch jednou z ciest k zakladaniu odolnejších a geneticky vhodných lesných porastov, ktoré do budúcnosti budú hádam lepšie bojovať so zmenami klímy a inými udalosťami.
