Ak nejaká ťažba dreva je „nadmerná“, aká ťažba je „nie nadmerná“? A dá sa takéto niečo vôbec rozoznať? Stačia fotky a videá rúbanísk, prípadne demagogické reči? Alebo je dobré veciam aspoň trošku rozumieť?
Boli časy, keď objem ťažby dreva z lesa na dnešnom území Slovenska nebol žiadnym spôsobom obmedzovaný. Získavanie poľnohospodárskej pôdy, pastva, stavebníctvo, baníctvo, či výroba tepla spôsobovali skutočné a často nenávratné odlesňovanie územia (bez opätovnej obnovy lesa) a spotrebovávali sa aj na dnešné časy obrovské množstvá dreva. Výsledkom bola výrazná zmena prírodného prostredia a vznik „kultúrnej“ krajiny na veľkých územiach. A zároveň nedostatok dreva. Predstavy o rozumnom a opatrnom lesnom hospodárení v minulosti v porovnaní so súčasnosťou sú romantický mýtus. Naši predkovia sa s lesom veľmi nekafrali. Územie dnešného Slovenska malo v minulosti oveľa menšiu lesnatosť, ako má v súčasnosti.
Zhruba v šestnástom storočí si však osvietení jedinci v stredoeurópskom priestore uvedomili, že treba špekulovať nad systémom takej ťažby dreva z lesa, ktorá zabezpečí jeho trvalú, nepretržitú produkciu (ekologické funkcie lesa vtedy až tak neriešili). To znamená, že sa snažili určiť (vypočítať) takú výšku ťažby na určitom území za určitý čas, ktorá za ten istý čas na danom území zároveň „stihne narásť“. Takýto spôsob uvažovania bol prvopočiatočným základom pre vznik veľmi komplikovanej technicko-biologickej disciplíny, ktorú dnes nazývame „lesníctvo“ a spomínaní osvietení jedinci boli možno prví „lesníci“. Aj do súčasnosti zostalo určenie trvalo udržateľného objemu ťažby dreva za určitý čas na určitom mieste jednou z najdôležitejších úloh lesníckej disciplíny zvanej hospodárska úprava lesa. Horná hranica trvalo udržateľnej ťažby sa trošku slangovo nazýva etát. Etát v zmysle „štátne obmedzenie“ práv vlastníka užívať svoj majetok.
Dnes „etatizmus“ v lesníctve na Slovensku a v okolitých krajinkách s podobnou tradíciou vládnutia funguje tak, že každý vlastník, obhospodarovateľ lesa je povinný hospodáriť podľa tzv. programu starostlivosti o les (v iných krajinách sa program môže volať inak), ktorého súčasťou je aj stanovený etát. Každý vlastník má tak určenú hornú hranicu výšky ťažby na svojich lesných pozemkoch na obdobie spravidla desať rokov. Napríklad: Na pozemkoch fiktívneho lesného celku Dolná Horná s výmerou 1000 ha je pri vyhotovení PSL zistená celková zásoba drevnej hmoty v objeme 300 000 m3. Zásobu a iné veci zistili odborne spôsobilé osoby (overené, poverené a platené štátom) a určili a vypočítali vyhláškou stanoveným algoritmom, že etát na obdobie desať rokov platnosti PSL bude 50 000 m3 dreva. Vlastník (obhospodarovateľ) nesmie úmyselnou ťažbou tento objem prekročiť. Teoreticky, v ideálnom prípade, môže ročne ťažiť 5000 m3 dreva a za desať rokov vyťaží etát. Za normálnych okolností sa po desiatich rokoch, napriek ťažbe, celková zásoba drevnej hmoty v lesnom celku nezmení, lebo ostatný (neťažený) les v čase prirastá a na odkrytých plochách vzniká (alebo je umelo založený) les nový. Môže sa dokonca stať, že vďaka prírastku a obnove lesa sa zásoba v lesnom celku zväčší. Možno by sme sa teda mohli dohodnúť, že ak etát je „miera“, tak ťažba do výšky etátu by nemusela byť „nadmerná“.
Spomínaná idylka je však často narušovaná náhodnými ťažbami, inak zvanými kalamity. Účelom spracovávania kalamity je zabránenie šírenia škodlivých činiteľov do okolitých porastov a v mnohých konkrétnych prípadoch má z určitých uhlov pohľadu zmysel (a naopak).Obhospodarovateľ lesa je takéto ťažby (vývraty, zlomy, sucháre, chrobačiare...) zo zákona povinný, okrem území v piatom stupni ochrany prírody, vykonať prednostne pred ťažbami úmyselnými, resp. namiesto ťažieb úmyselných. Po novom (od 1.1.2020) v istých prípadoch aj v nižších stupňoch ochrany sa môže náhodná ťažba vykonať až po súhlase organizácie alebo rozhodnutí orgánu ochrany prírody (čo je dokonale nesystémové opatrenie a podľa môjho právnicky absolútne irelevantného názoru to musí skončiť na ústavnom súde). Keď obhospodarovateľ ťaží kalamitu, smie potom o to menej ťažiť úmyselne. Náhodné ťažby sú jediný prípad, ktorými je možné v súlade so zákonom etát prekročiť. Takéto prekročenie etátu sa však odrazí na zmenšenej (alebo nulovej) výške ťažby v budúcnosti (desaťročia, až storočia).
Takže áno, ak je etát na určitých pozemkoch a v určitom čase „miera“, tak náhodné ťažby, ktorými ho prekročíme, by sme mohli (podľa možnosti bez snahy o vyvolanie emócií) označovať ako „nadmerné“. Treba však mať na mysli, že náhodné ťažby a ich teoretická „nadmernosť“ nie sú dôsledkom niekoho úmyslu za účelom nejakých ziskov (obľúbená floskula), ale sú dôsledkom pôsobenia (z ľudského uhla pohľadu) škodlivých činiteľov. Ak sa, samozrejme, nejedná o protiprávne konanie. Spracovávanie kalamity so všetkými dôsledkami a iné opatrenia proti šíreniu škodlivých činiteľov sú povinnosťou obhospodarovateľa vyplývajúcou zo zákona. Dôležité opäť je, že aj na kalamitou odkrytých plochách prebieha obnova lesa, prirodzená alebo umelá, a pôvodný rozpadnutý, poškodený, uhynutý les je neustále a systematicky nahrádzaný lesom novým.
Samozrejme, vznik, rast, rozpad a následná obnova lesa prebieha aj bez účasti človeka. Ak chceme takýto nerušený proces niekde „mať“, či pozorovať, musí sa vlastník, správca, obhospodarovateľ vzdať svojho práva využívať produkčnú funkciu lesa a svojej možnosti a povinnosti ovplyvňovať vývoj a udalosti v lese (okrem iného). Aj tak sa dá.
Detaily o rúbaní, kalamitách, obnove lesa, či možnostiach a následkoch obmedzení vlastníckych práv si môžete prečítať v mojich predchádzajúcich blogoch.
