Áno, muž na zastávke nestál úplne strategicky.
Áno, na zastávke vládol chaos, keď nás vodič vyzval prestúpiť do iného spoja.
Ale aj tak.
Je to dostatočný dôvod na hrubosť ?
Všímala som si reakcie ľudí.
Boli rôzne.
Nejaký pán predo mnou sa zasmial.
Niektorí – ako ja – zostali stáť v zamrznutí. Nielen z mrazivého počasia, ale aj z tej scény.
Iní nevšímavo kráčali ďalej.
Čo sa deje pod povrchom
Ten, čo to schytal, sa tváril rozhorčene.
Pripadal mi zaskočený a zahanbený, ako sa tak obzeral sem-a-tam.
Nenachádzal slová.
Zmohol sa len na to, že zamračene hľadel smerom, ktorým "pomstiteľ" odkráčal.
Napadlo mi, že ho zrejme paralyzovala zmes pocitov prekvapenia, hanby a hnevu.
Dostať spätnú väzbu je vždy nepríjemné.
Lenže takýmto spôsobom a na verejnosti?
To je ešte iný level.
Tiež mi napadlo, čo s tými pocitmi urobí ďalej.
Predýcha ich?
Alebo to od neho schytá niekto ďalší - o zastávku ďalej, v kancelárii, či doma,keď paralýza pominie a jemu na jazyk prídu "tie správne slová"?
Hrubosť a hnev sú nákazlivé.
Keď ich niekto vnesie do systému, držia sa v ňom. A kotia.
Nad "pomstiteľom" premýšľam až teraz.
Nepochybujem, že sa mu touto scénou uľavilo.
Možno mu aj dobila baterky. Veď predviedol ťah na bránu zakončený jasličkami.
Tie drsné slová, rýchly výpad, krátky moment dominancie a dojem úspechu u publika...To vie príjemne zahriať, nie?
Podobne ako panák v treskúcej zime.
Možno preto sme my naokolo mlčali, a niektorí sa aj smiali.
Veď je to taký náš folklór...
Neodškriepiteľná lákavosť hrubosti
Tento typ vyjadrovania sa je lákavý.
Má energiu, a má efekt: zasiahnutý človek po ňom väčšinou stíchne.
Alebo sa naladí na tú istú vlnu, čím sa slovný ping-pong predĺži a všetci, ktorým imponuje, si ho môžu vychutnať dlhšie.
Možno to je dôvod, prečo pozeráme reality šou, politické debaty, či čítame diskusie na sociálnych sieťach.
Možno si tak dávame svojho "panáka na zahriatie".
Zamysleli ste sa ale, prečo nám je vlastne chladno?
Prečo potrebujeme takto nárazovo zahrievať?
Verím, že aj pod nánosom hrubosti nás priťahuje niečo pekné a dôležité, čo nám v živote chýba.
Napadla mi úprimnosť a odvaha.
"Konečne mu to niekto povedal, ako to naozaj je!"
A napadlo mi, že nás v tejto forme lákajú o to viac, o čo menej ich sami v každodennom živote zažívame.
Možno sme až tak vyhladovaní, až nevidíme, čo sa skrýva pod povrchom takejto formy úprimnosti a odvahy.
Že si vlastne mýlime úprimnosť a odvahu s niečím iným:- hrubosťou a nezáujmom.
Lebo
ponížiť druhého verejne, bez kontextu, bez záujmu o dôsledky - nie je úprimnosť, ale arogancia
zobrať si priestor, a nenechať žiadny na odpoveď - nie je odvaha, ale nezáujem
A obzvlášť pod rúškom anonymity.
Pomstiteľ zo Šafárikovho námestia bol zahalený v kukle. Nebolo mu vidieť do tváre.
Pripomenul mi, ako nám anonymita dodáva odvahu – alebo presnejšie: prevahu.
V reálnom živote či na sociálnych sieťach.
Nie je jedno, aké slová používame
Zvykáme si na hrubosť ako bežnú súčasť interakcií.
Naživo, na sieťach, vo verejnom živote.
Nie je mi to jedno.
Viem si to odôvodniť, a aj ospravedlniť - chaosom, nervami, či dnešnou dobou.
A viem aj tvrdiť, že to je problém TÝCH DRUHÝCH.
Ale nechcem.
Myslím si, že zodpovednosť je aj v mojich rukách.
Viem, že slová, ktoré používam v bežnej komunikácii, zavážia.
Majú moc ublížiť a nechať druhému pocítiť moju nadradenosť, alebo nás k sebe priblížiť.
A viem sa vždy rozhodnúť, ktorým smerom chcem ísť.
Prosím, prestaňme sa už tváriť, že ide o malichernosť či zbytočnú politickú korektnosť.
Na škále medzi zbabelým mlčaním, politickou korektnosťou a hrubosťou existujú aj iné možnosti - ako sa vyjadrovať k druhým a o druhých s rešpektom.
Neabdikujme na tento zámer.
Pamätajme na to, že svojimi slovami v každej jednej situácii alebo diskusii na sociálnych sieťach prispievame k tomu,
aby sme budovali spoločnosť založenú buď na POROZUMENÍ alebo na BOJI O MOC a hrubosti.
Ku ktorej chcete dnes prispieť vy?
