Pred nimi bol svadobný deň. Za ňou evidentne dlhá a strastiplná cesta.
Nastávajúca budúcu úctivo vypočula. Keď jej oči padli na kabelku, pochopila.
Šlo o takú tú bezodnú ženskú kabelku neopísateľného tvaru a veľkosti len o číslo menšej od Mikulášskeho vreca, v ktorej nájdete všetko. A zároveň nič - keď to práve potrebujete.
Odhadom mohla skrývať čokoľvek od šminiek, vreckoviek, časopisov, krížoviek, lekárničky, až po cestovný šach či medicinbal.
Svokra neprestávala vyratúvať všetko a všetkých, ktorí sa počas jazdy pričinili o navýšenie už beztak hraničného obsahu jej kabelky.
“Ešče aj telefóny mi tam postrkali. Bo tie sa dneška mladým už nepomestia do vačkoch. Žuvačky, gumičky na vlasy, aj tote 2 fľaše s vodou, čo nigdo veckaj nevypil. Sendviče, čo som na cestu zrobila, ostali tyž nepojedzene.”
Keď si nevesta uvedomila, že svokrine nekončiace sťažnosti ju začínajú ťažiť viac než hmotnosť akejkoľvek kabelky v zemskom gravitačnom poli, ponúkla sa, že jej ju po zvyšok cesty ponesie.
Svokra spokojne stíchla.
Moja kamoška nespokojne premýšľala:
"Zatiaľ čo iné nevesty si v svadobný deň zarobia na svadobnú cestu (alebo aspoň na dieťa), ja si tu zarábam akurát tak nervy na rodinu svojho nastávajúceho. Plus na tenisový lakeť."
Kabelka sa dostala do cieľa.
A zároveň aj do nevestinho zoznamu neobľúbených spomienok na jej svadobný deň.
Keď som si jej príbeh pred pár rokmi vypočula, hneď som si ho poznačila.
Prišiel mi zaujímavý, niečím taký smutno-smiešny.
Prinútil ma zamyslieť sa všeobecnejšie nad bremenami, ktoré si my matky, dcéry, svokry a nevesty predávame po praslici z generácie na generáciu.
Bremená, ktoré môžu mať rôzne podoby a veľkosti.
Presne ako kabelky.
Často u nás - žien pozorujem taký zvyk alebo skôr "nešvar" - brať si na svoje plecia aj neúnosné závažia a unášať ich.
Cez zaťaté zuby, cez mŕtvoly a prudko cez svoje hranice.
Aj také, čo nám nepatria, aj také, ktoré nám postupne krivia chrbtovú kosť, a najradšej by sme ich niekomu otrieskali o hlavu.
Máte to tak aj vy?
--> Zamysleli ste sa niekedy, prečo?
--> Čo nás vedie k tomu, aby sme unášali ťarchu celej rodiny, dediny, či rovno celého sveta?
--> A čo iné - okrem sťažovania sa a prehadzovania nákladu - s tým môžeme robiť?
Príde mi, že ponosami ani “prehadzovačkou” sa najmä tých podedených bremien nezbavíme.
Podobne ako chlapi svojej zdedenej plešiny.
Prekrývame ňou len niečo, za čo sa v kútiku duše asi hanbíme.
Za čo také?
Podľa mňa napríklad za to, že častokrát volíme úslužnosť voči iným, namiesto úcty voči sebe.
Kupujeme si priazeň zvonka a platíme za ňu svojou sebahodnotou.
--> SME ženy. Ale to neznamená, že máme držať kabelku a krok, keď nám do nej chcú napchať, čo tam nepatrí.
--> SME ženy, ale to neznamená, že nemáme mať hranice.
--> SME ženy a zaslúžime si úctu. V prvom rade od samých seba.
Možno si tým znížime šance na medailu za úslužnosť, aj na priazeň od iných, ale zároveň si zvýšime sebahodnotu, ako aj hodnotu našich vzťahov.
Naše dcéry, nevesty a vnučky si budú môcť oddýchnuť od prenášania našich bremien, a možno vďaka tomu raz za čas sami od seba pocítia chuť kráčať popri nás a odniesť nám tie naše tašky.
Ale tentoraz už s ľahkosťou a nepokrivenými chrbtami.
