
Veľakrát, keď sa diskutovalo o domácom násilí som si kládla otázku, prečo mnohé ženy vystriedajú za život niekoľkých navlas rovnakých partnerov - tyranov. Konečne naberú odvahu rozviesť sa, vymotať sa z večného stresu a utrpenia a o nejaký ten rôčik sú v tom opäť až po uši. Veľká láska až za hrob... tehotenstvo (...veď dieťa posunie náš vzťah ďalej...), svadba, pôrod, bitka... bitka... bitka... tehotenstvo... bitka... bitka... rozvod...
Nemyslím si, že je to osud. Som zástancom názoru, že každý si je strojcom vlastného šťastia. Možno som na podobné úvahy príliš mladá alebo mám skrátka len príliš dobré skúsenosti s partnerom :) Podľa môjho názoru však mnohé ženy majú len to, čo si - kruto povedané - zaslúžia.
Scény, keď mladý chalan vrazí svojej slečne na prechode pre chodcov facku, tá sa zatacká a vrhne sa mu s plačom okolo ramien, vídavam pomerne často. Vždy som si myslela, že také "tolerantné" dokážu byť len menej inteligentné ženy menej inteligentných mužov, ktorí ledva preliezli základku. Avšak keď som jedného dňa počula vysokoškolsky vzdelanú mladú inteligentnú kočku sťažovať sa na priateľa, ktorý ju neustále obviňuje z nevery a mláti pri každej hádke, ako monológ zakončila slovami "...ale keď on je taký zlatý, keď nepije," musela som svoj postoj prehodnotiť.
Existujú samozrejme výnimky, ženy, ktoré narazili na "meňavca", ktorý sa do svadby alebo nejakej závažnej udalosti v živote naozaj javil byť dokonalým partnerom a potom sa zmenil. Ak však žena už počas chodenia priateľovi toleruje bitky, psychické týranie a pobyty na záchytke, nemôže očakávať, že svadba alebo dieťa niečo zmenia. Dovolím si dokonca takúto ženu obviniť, že kvôli svojej zaslepenosti vstupom do manželského zväzku ničí život nielen sebe, ale i budúcemu dieťatku. Poučí sa aspoň? Nemyslím si. Filter jej ružových okuliarí je zrejme príliš kvalitný...