Rozhodla som sa, že sa s vami o tento výkvet podelím. Od doby, kedy bolo pár kapitol Osudovej reportáže napísaných, som upravila len jedinú vec - anglické mená postáv som zmenila na slovenské, keďže to bolo (vraj) nutné pre zaslanie práce do istej literárnej súťaže. Zvyšok zostal nezmenený a schválne neupravujem ani miesta, ktoré sa mi dnes nepáčia - čakám na vašu kritiku ;)
Vôbec neočakávam, že sa táto poviedka, resp. začiatok románu (deti majú niekedy veľké ambície ;) bude páčiť väčšine, no rada by som zistila, či sa ju vôbec vyplatí prerábať a pokračovať v jej písaní. Preto sa poteším nielen každej pochvale, ale i konštruktívnej kritike, prípadne zvozeniu pod čiernu zem ;)
Aby toho na vás nebolo naraz veľa, každý deň zverejním jednu kapitolu (zatiaľ sú štyri). Pre začiatok teda prajem - pevné nervy! :)
Osudová reportáž (Eva Dobríková, Príma A)
1. kapitola
Kristína, mladá novinárka zo známych novín River, bola pred svojou prvou profesionálnou reportážou veľmi napätá. Práve nervózne žula žuvačku, keď si ju jej šéf pán Novák zavolal do svojej pracovne.
- Kristína,
začal,
- počul som, že na univerzite ste sa púšťali najmä do extrémnych reportáži, preto aj vaša prvá v týchto novinách bude taká.
- Hurá!,
povedala si v duchu Kristína,
- určite budem písať o nejakom extrémnom športe, napríklad o bungeejumpingu, to je skvelé!
Z jej myšlienok ju však vytrhol pán Novák:
- Budete písať o drogovej mafii v Bratislave a robiť rozhovory s jej obeťami.
- Ale, pán Novák...,
začala sa vykrúcať Kristína.
- Žiadne ale! Potrebujem si vás otestovať. Ak na to nemáte, pokojne choďte písať do miestneho Večerníka o výstave psov!,
zahriakol ju šéf.
- No dobre, koľko mám na to času?,
opýtala sa nie príliš nadšene naša čerstvá absolventka bratislavskej Univerzity Komenského – katedra žurnalistiky.
- Dva, maximálne tri mesiace.,
odvrkol pán Novák ponáhľajúc sa na chutný obed do jedálne.
- No tak OK, skúsim s tým niečo urobiť.,
povedala rýchlo Kristína, lebo aj ona sa už tešila na svoj prvý obed v práci.
- Jana,
povedala večer Kristína svojej priateľke a bývalej spolužiačke zo žurnalistiky Jane Petríkovej,
- poraď mi, šéf z roboty mi povedal, že mám písať o drogovej mafii v meste a urobiť zopár interview s jej obeťami. Ale mám problém... Mne sa jednoducho nechce hodiny sedieť s polomŕtvolami a nechať ich vylievať si srdce. Nemám na to povahu a navyše nemám vôbec chuť zapliesť sa do obchodov s drogami a ísť hneď na začiatku kariéry do väzenia!
- Tak to odmietni a hotovo!,
odvrkla Jana.
- Ja by som aj rada, ale šéf povedal, že keď to nechcem robiť, tak nech idem písať do Večerníka.,
sťažovala sa Kristína.
- Hmm, tak v tom prípade ti môžem poradiť jedine tak, že ti pomôžem čo sa týka kontaktov, mám pár vplyvných známych, ale reportáž za teba predsa urobiť nemôžem!,
snažila sa poradiť Jana.
- Asi máš pravdu, aké sú tie kontakty? Nech to mám čím skôr za sebou.
- Tak napríklad šéf drogovej polície, čo ty na to?
- Super, zatiaľ to bude stačiť. Môžeš nám dohovoriť stretnutie?
- Netreba, zajtra sa s ním mám stretnúť v Grand Café, vieš, v tej kaviarničke na rohu Hlavnej, môžeš ísť so mnou, zoznámim vás.
- OK, a o koľkej?
- O 15:00, môžeš?
- Jasné, prídem tam.
- Dobre, ja snáď už pôjdem...
- Dobre, ďakujem za pomoc, Jana, ahoj zajtra!
- Ahoj!,
zavŕšili rozhovor priateľky.
- Ách, ďalší deň sa začína... Nože, koľko je hodín? PREBOHA! Už som mala byť v robote, veď je deväť hodín!
Kristína na seba rýchlo nahádzala oblečenie, bleskovo si učesala rozprskané vlasy a utekala k autu. Zrazu však zistila, že sa nedá naštartovať.
- Dočerta aj s károu!,
zahromžila a utekala zháňať taxík.
- Taxi, taxi!,
vykrikovala v najväčšej dopravnej špičke asi štvrťhodinu.
Nakoniec, keď rozmýšľala, či nebude rýchlejšie ísť päť kilometrov peši, zastavil jej taxík. Rýchlo nasadla a vodičovi naštvane pomedzi zuby povedala:
- Rýchlo do Riveru, Račianska 32!
- Slečna, nabojte sa, stihnete to!,
vravel milo taxikár podávajúc Kristíne kartičku s vtipmi a s titulkom: Keep smiling - vždy s úsmevom.
- Na, zasmejte sa!,
snažil sa rozveseliť namosúrenú novicku v najväčšom bratislavskom týždenníku.
- Ďakujem!,
povedala už chechotajúc sa Kristína.
- Slečna Kristína, meškáte!,
nepríjemne ju privítal Novák.
- Viete, pane, zaspala som...
- Vidno,
rozosmial sa inak vážny šéf,
- tričko máte oblečené naopak a na jeansoch ste si nezapli zips!
- Bože môj!,
zhrozila sa Kristína a utekala na toaletu upraviť sa. Po návrate jej Novák hovorí:
- Tak čo, máte už niečo?
- Zatiaľ nie, ale dnes sa mám stretnúť so šéfom drogovej polície.
- Výborne, len tak ďalej!
Kristínu táto podpora od prísneho šéfa šokovala, ale nechala to tak a išla si za svojim.
- Pán inšpektor, toto je Kristína Kováčová. Píše reportáž o drogovej mafii v Bratislave. Kristína, toto je inšpektor Jozef Kardoš z drogovej polície.,
predstavila oboch Jana v Grand Café.
- Idem objednať kávu, nie že sa medzitým niekam poberiete!,
dodala.
Keď Jana odišla, začala sa Kristína vypytovať:
- Pán inšpektor...
- Volajte ma Jozef!,
skočil jej do reči.
- Dobre teda, Jozef, ľudia z akej spoločenskej vrstvy sa najčastejšie stávajú závislí od drog?,
začala mladá novinárka paľbu otázok.
- To je úplne jedno, z akej sociálnej vrstvy narkoman pochádza. Závislým sa môže stať rovnako tulák ako aj dieťa zo zámožnej rodiny s výborným zázemím.
- A aký je vekový priemer závislých ľudí?
- Najčastejšie sa stretávame s mládežou vo veku 14 – 25 rokov.
- Preboha!,
pomyslela si Kristína,
- Veď ja mám 24! Čo keď sa stretnem s niekým mladším odo mňa a on bude mať viac zlých skúseností, ako ja! Bŕŕ, hrozná predstava...
Takto sa rozprávali asi hodinu, keď jej inšpektor navrhol:
- Slečna, čo keby som vás zaviedol k narkomanom aj k bývalým narkomanom, mohla by ste s nimi urobiť rozhovor a určite by vám to pomohlo s tou reportážou! Čo vy na to?
- No... no dobre a kedy?
- Hoci aj teraz!
- No dobre, poďme.
(pokračovanie v piatok 13. 1. 2006)
