Začnem zhurta - som veriaca. A to, v čo verím, nazývam Boh, hoci si ho pravdupovediac nepredstavujem ako deduška sediaceho na nejakom nebeskom tróne. Mala by som sa priznať aj k tomu, že som katolíčka, no v posledných rokoch sa k tomu pravdupovediac odvažujem čím ďalej, tým menej...
Prvú "milú" skúsenosť s cirkvou som mala už ako cca päťročná na detskej omši. Keďže kostol som vďaka triezvemu prístupu famílie nebrala ako strašiaka, tešila som sa na pána farára a ako správny bezstarostný a "trošku" impulzívny malý krpec som sa k nemu pred koncom omše rozbehla a išla som mu takpovediac "kecať do remesla" ;) No a na počudovanie, milý pán farár a zástupca Božieho syna, ktorý nikdy nikoho neodmietol (a už vôbec nie dieťa), sa odmerane pozrel na moju babku a požiadal ju, aby ma vzala na svoje miesto... S odstupom času ho chápem, muselo by byť celkom zaujímavé improvizovať kázeň s päťročným deckom ;), no po tejto omši sa mi akosi už tak do kostola nechcelo...
Pekných pár rôčkov som chodila do "Božieho chrámu" len sporadicky, zásadne len vtedy, keď bol prázdny a modlila som sa radšej doma. No jedného dňa ma ukecala kámoška - grékokatolíčka (ja som sa nejakým zázračným spôsobom zaradila ku rímokatolíkom) - aby som s ňou išla na mládežnícku omšu. Po jednej z prvých viet, v ktorej rozhorčený farár poučil prítomné dievčence o tom, že hormonálna antikoncepcia zabíja dieťa pred počatím, som stratila aj posledné ilúzie o cirkvi a viac som sa v kostole neukázala - až na svätenie pasky na Veľkú noc, kedy farár fŕkal "svätenú" vodu na košíky z fľašky od nemenovanej minerálky.
Napokon, dnešok ma utvrdil v názore, že sa tam ani tak skoro neukážem ;) Podľa dlhoročnej tradície nám prišiel farár vysvätiť byt. Na počudovanie, tento pán bol veľmi milý a zhovorčivý (s tým som sa u farárov pravdupovediac ešte nestretla), no aj tak ma sklamal, a to rovno - pri modlitbe.
Obyčajne sa nemodlím zaužívané modlitby Otčenáš a Zdrava's - radšej sa s Bohom porozprávam o tom, čo ma skutočne trápi... Až doposiaľ som ako-tak verila, že aj ostatní ľudia sa pri modlitbe aspoň trošku zamýšľajú nad významom svojich slov. No keď som dnes počula samotného farára recitovať "Otčnáš ktrý si na nbsiach, posväť smeno tvoje, príď [nádych] tvoje, bď vôľa tvja" atď. tempom moderátora večerných správ pri pokazenej a značne zrýchlenej čítačke, prešla ma akákoľvek chuť modliť sa v prítomnosti iných ľudí...
...a asi minútu na to moja mačka Miuška, ktorá - ako musím všetkých správnych kresťanov varovať - má od bosorky ďaleko ;), vyjadrila moje aktuálne pocity. Keď na ňu dopadla svätená voda, žalostne zamňaučala a trielila von z izby tak rýchlo, že sa jej ani farárov recitál nemohol vyrovnať :)))
