Len ďalší z mnohých článkov o štvrtkovej tragédii...

Samozrejme, nehovoril. A vtedy som sa postupne dozvedela, že deň predtým sa zrútilo lietadlo plné ľudí (schválne ich nenazývam vojakmi, ale ľuďmi) vracajúcich sa z kosovskej misie. Áno, bolo mi ich všetkých ľúto, no nijak zvlášť som si túto tragédiu neprípúšťala. Veď nešťastia sa stávajú každý deň a keby sa mal človek nad každým trápiť, asi by čoskoro skončil v blázinci (aneb "moja snaha utešiť sa pri sledovaní správ"). Až kým babka nedokončila svoj dlhý monológ: "...a bol tam aj Martin Háber."
V prvej chvíli som musela rozmýšľať. Vedela som, že z dedkovej strany pochádzam z rodiny Háberovcov, no Martina som akosi nevedela zaradiť. Nebudem sa rozpisovať, v akom príbuzenskom vzťahu sme boli, je to niečo na spôsob "syn dedkovej sesternice" alebo niečo podobné. No vtedy sa tá moja ľútosť najprv zmenila na strach a neskôr na skutočne nepríjemný pocit vnútri.
O plukovníkovi Martinovi Háberovi som nevedela ani len to, že bol plukovníkom - vedela som len, že bol vojenským lekárom a mojou vzdialenou rodinou. Až včera som sa dozvedela, že ako lekár našej rodine a mnohým ďalším ľuďom nespočetne veľakrát pomohol, dozvedela som sa, že sa ako mladý maturant chodieval pohrať s mojou maličkou mamkou a strýkom, už viem, ako veľmi sa zo života tešil a mal ho rád. Práve preto si vybral misiu v Kosove a nie v Iraku, kam mal pôvodne ísť - dal na rady blízkej rodiny a rozhodol sa ísť tam, kde je to bezpečnejšie. Iróniou osudu je, že ho nezabil ani Irak, ani Kosovo, ani nášľapná mína, ani nijaký fanatik, ale obyčajná, prostoduchá havária lietadla.
Keď som počúvala rôzne príbehy o plk Martinovi Háberovi, ktorý bol mojím príbuzným a ktorého som takmer nepoznala, začala som ľutovať mnohé veci. Prečo som naposledy nešla na rodinnú stretávku, kde sa všetci každoročne schádzame? Prečo sme sa sem-tam nevybrali na návštevu, pozrieť pár ľudí, ktorých spomíname v rôznych historkách takmer každodenne? Prečo som toho človeka nepoznala lepšie, kým ešte žil?
A až teraz, keď premýšľam nad človekom, ktorého smrť mi vohnala len zopár slzičiek do očí, hoci patril do mojej rodiny, uvedomujem si, ako niektoré veci ľutujem. Napríklad aj to, že mnohým ľuďom, ktorí by nám mohli byť blízki, venujeme myšlienku až po ich smrti...