Snežík sa nám chumelí, zimička už prišla... :)

Ako tak pozerám na vonkajší teplomer, ktorý ukazuje mínus 15 stupňov, pripadám si ako totálny blbec. Cez deň, kým ešte bolo asi o päť čiaročiek na teplomeri teplejšie (žiadna výhra) som sa fúrikovala rozheganým autobusom do mesta na varenú čokoládku s kámoškou, z mesta potom ku priateľovi pozerať Narniu a rozprávkovou snežnou krajinou naladená opäť do mesta na pizzu... Bolo mi čudné, že sme boli na košickej Hlavnej široko-ďaleko jediní, ale nijak zvlášť som si to nepripúšťala ;)
Pizza bola výborná, čašníčka milučká (asi bola rada, že sa konečne nenudí), posedenie príjemné, len káva bola odporná - ale to sa dá nejako prežiť ;) Vôbec ma netrápili skúmavé pohľady, keď som na seba pred odchodom nahádzala mikinu, hrubú lyžiarsku bundu, pletený šál, čiapku, kapucňu a rukavice a horsa-hejsa späť do zimy.
Ako inak, prestupovali sme a behali sme zo zastávky ku zastávke, pričom jednu električku sme samozrejme zmeškali. No na tú ďalšiu sme už so zmrznutým drahým nastúpili a keď sme z nej neďaleko vidiny teplého čaju a deky vyskočili, držali sme sa za ruky, behali po detskom ihrisku smerom ku bráne a vyspevovali Snežík sa nám chumelí, zimička už priiiiiiiiiiiiiiiiišla...
...a ja som si v tej chvíli uvedomila, že ani moskovské mrazy nemusia byť niekedy až také zlé ;)

P.S.: Tento článok nemá nijakú hlbokú myšlienku, len som si potrebovala niekde vyliať nadbytočný optimizmus ;) Za prípadné škody spôsobené čítaním nezodpovedám ;)