Iveta Bartošová spáchala samovraždu. Táto veta obletela celé Slovnesko a Českú republiku. Koľká škoda. Ďalší ľudský život vyhasol úplne zbytočne.
Jej kariéra bola naozaj princeznovská. Lenže po nejakej dobe, prestali médiá zaujímať jej koncerty, nové piesne a spevácke výkony. Ivete sa prestalo dariť v súkromí. Partneri sa v jej živote striedali a ona to akosi prestala zvládať. Snažila sa s tým bojovať, ale cítila sa slabá. A tak siahla po alkohole a liekoch, aby zabudla na bolesť, ktorú prežívala. Nikoho nezaujímalo, či potrebuje pocítiť lásku, porozumenie, prijatie. Nikoho okrem rodiny a blízkych netrápilo, čo Iveta v skutočnosti prežíva, na čo myslí.
Ivete médiá nepomohli. Práve naopak. Lenže z jej skutku k tragického, viniť iba médiá, by nebolo správne. Nechcem nikoho obviňovať. Ivete to život nevráti, ona sama sa tak rozhodla... Možno keby v jej blízkom okolí sa našiel aspoň jeden jediný človek, ktorý by pri nej stál v dobrom aj v zlom období jej života, keby jej bol ozajstnou oporou bez bočných úmyslov, možno by dnes ešte Iveta žila.
Možno keby sme my, čitiatelia internetových bulvárnych plátkov nečítali články o Ivete, mohla ešte žiť. Veď po čom nie je dopyt, tam nie je ani ponuka. a Iveta by mala pokoj. Možno keby sa našiel aspoň jeden človek, ktorý by ju presvedčil, aby sa liečila, možno by ešte žila....
Možno by úplne stačilo, ak chceme predchádzať podobným tragédiám, aby sme sa viac navzájom počúvali. Aby sme sa naučilli čítať aj medzi riadkami, aby sme počúvali nielen ušami, ale hlavne srdcom, aby sme s pozerali na druhého človeka s láskou. Aj keď sa s niekym zrovna "nemusíme". Nikdy nevieme, kedy práve náš úsmev môže zachrániť život.
Tak prosím, nechajme už Ivetku odpočívať v pokoji. V pokoji, po ktorom tak veľmi túžila. Nechajme ju, nesúďme ju, neodsudzujme. Nezaslúži si to. Nikto z nás nemal obuté jej topánky, nenosil jej kabát, nikto z nás nevie, čo sa jej odohrávalo v hlave, keď sa usmievala do objektívu fotografom.
