Pred pár rokmi pri príjmačkách na bakalársky odbor sme my - študenti bakalárskych odborov - boli pyšní na to, že sme sa dostali práve do nového študijného systému. Dva diplomy (bakalársky a inžiniersky) sú momentálne veľmi uznávané v zahraničí a my budeme prvý, ktorí si siahnu na túto možnosť. Všetko sa zdalo fajn. Prešiel prvý ročník, prešiel druhý a zrazu tu bola bakalárska práca, obhajoby a skúšky svojim spôsobom nadštandardne bakalárske.
Súčasne s trápením sa nad témou mi začala vo vzduchu rezonovať otázka o budúcnosti. Čo bude ďalej? Veď ja nechcem skončiť ako bakalár! A v tomto bode nastal zlom. Začala sa revolúcia chaosu a nepripraveného inžinierskeho štúdia.
Naša fakulta nám ponúkla môžnosť pokračovať v štúdiu. Bolo to super, garancia pokračovania v informatickom odbore. Super. Ani som neváhal. Veď sa má otvoriť len jeden odbor. Aplikovaná informatika. Super. A ešte raz super. Taký som bol šťasný. Neviete si to predstaviť. Proste geniálne! Ja čerstvo pečený bakalár som postúpil ďalej. Idem študovať inžiniersky odbor a navyše taký, ktorý ma aj zaujíma (to je v dnešnej dobe dosť dôležité).
Zaplatil som poukážku, dosť smiešna suma pri toľkom šťastí. Dostal som i príjmací list od dekana fakulty, uplne super, myslím si. Otváram ho s nadšením a v zápätí nadšenie opadáva na zem ako hnilé hrušky. Čože?
A problém bol na svete. Síce som bol prijatý na inžinierske štúdium, ale názov odboru mi vniesol na moje krídla neistotu. Akási Podpora pre rozhodovanie. Do frasa, čo to je? Však to mala byť aplikovaná informatika. No nie je sa čomu čudovať. Zrazu z jedného odboru vznikli tri. Bol som ten šťastlivec, ktorý mal práve ten odbor, čo vôbec nechcel.
Trochu so zaťatými päsťami som sa zapísal na štúdium, inú možnosť som už nemal, keďže bolo po termínoch prihlásenia sa na štúdium na inej fakulte prípadne škole. Po čase zo mňa opadol ten prvotný pocit a rozhodol som sa (a spolu s názvom môjho odboru som sa aj v tom podporil), že chcem niečo vyštudovať. Veď to nie je zlý odbor, trochu matematiky, trochu informatiky a trochu manažmentu. Sa dá zvládnuť. Neodradilo ma dokanca ani húfne odchádzanie mojich teraz už bývalých spoluposlucháčov.
Háčil číslo dva predo mňa prišiel vo chvíli, keď som zistil, že ako povinný predmet mám mať taký, ktorý som už raz absolvoval v mojom senzačnom bakalárskom štúdiu. Pár rozhovorov so študijnym a pár obhliadaní si istého zákona. Nakoniec som popustil a rozhodol som sa, že daný predmet si spravím ešte raz, veď to nebude také zlé. Hádam. A naozaj. Začal som ho super. Spravil som jednu i druhú i tretiu zápočtovú písomku. I semestrálky som odovzdal. Dali zabrať, nové zadania. Ale zvládlo sa. Zápočet v hrsti. A taktiež by mohla byť i skúška. Až na to, že daný predmet mi nakoniec uznali, čo znamená, že som sa s nim nemusel vôbec boriť. Škoda, že som sa o tom dozvedel až na konci roka. Ani to by asi nebolo, keby som sa náhodou nepozrel na svoje konto na fakulte, či je všetko v poriadku.
A prišli zhony. Vďaka uznanému predmetu mi chýbali kredity. Čo s tým? Nakoniec sa to vyriešilo a nič som si nemusel pridať k povinnostiam, stačilo len neznervóznieť na ďalších skúškach. Osudné Komunikačné systémy som už vypustil a venoval som sa ďalším veciam.
A posledný háčik. Divým sa ako, ale nakoniec som prešiel do ďalšieho ročníka. Podarilo sa to ešte piatim v mojom odbore. No pri prezeraní zapísaných predmetov na nadchádzajúci rok som si tam našiel predmet Komunikačné systémy. Irónia?! Ak áno, tak dosť hlúpa.
Ako krásne by sa študovalo, ako fajn by to mohlo byť. Škoda, že je v školách toľko chaosu a nevysvetlených zvratov.
