A poviem Vám, je to ťažko s takým koňom. Musíte ho potľapkávať a každú chvíľu cukor a vodu, niečo výživné pod zub, :) toaleta. A všetko toto sa odohráva vo vnútri mojej izby. Počkajte, musím ísť zebrať trochu sena preňho.
Zatiaľ som mu nedal ani meno, neviem, žiadné sa mi nehodí. Takto uprostred zimy získať takéto plemeno, no to je teda veľká paráda. Ba až by som povedal, že dôvod na oslavu. Takému vzácnemu exempláru, nemôžem dať hocijaké meno. To musí byť vznešené. Napríklad Svätopluk, Jánošík, Robko. No neviem, neviem. A keď už je taký vznešený, asi si ho nezaslúžim. Budem ho chovať pre nášho pána premiéra alebo prezidenta. Hmm, alebo pre oboch, však si zaslúžia. Konečne sa vyrovnajú pánovi Mečiarovi, pre ktorého choval pán Piško a obyvateľia Výplachu prasiatko. Myslím, že ho aj preskočia v rebríčku, bo prasa, to sa ešte dá, to má skoro každá dedinská rodinka. Ale koňa, hmmm, to veru hej, to nemá každý, a ani náš richtár nie. :)
A tu je niekoľko fotiek môjho tátoša - práve oddychujúceho na okne:
