Osud

Boli dvaja. On a ona.
Boli šťastní. Obaja.
Svet bol pre nich lúka vonná,
život brána do raja.

Mali všetko. Šťastie, lásku...
On mal ju a ona jeho.
Chránil ju sťa sedmokrásku,
zahŕňal ju úctou, nehou.

Mali zámok z lúčov lásky,
mali zlato - bozkov pár.
Vánok hladieval im vlásky,
úsvit bozkával im tvár.

On žil, lebo ona žila.
Plakal, keď ju trápil žiaľ.
Keď trpela, bolesť skrýval.
Smiala sa - aj on sa smial.

Mali oči plné jasu,
mali náruč plnú snov.
Všade vnímali len krásu,
život plný úsmevov.

Palác z lásky rástol, krásnel,
dotýkal sa oblakov...
- keď vtom úder hromu zaznel.
Koniec šťastia, koniec snov !

Všetko sa rúca, všetko padá...
Z nej život prúdom uniká.
Všetko, čo ľúbi, čo má rada,
zlý osud pred ňou zamyká.

Odišla...On zostal sám,
len s mŕtvym telom v náručí,
dvíhajúc oči k nebesám,
k osudu, čo ho plakať naučil.

Boli dvaja. Boli šťastní.
Už viac spolu nebudú.
Zmarila im život krásny
krutá ruka osudu...