Už si nepamätám, koľko som tak mohla mať rokov, no bolo to niekde na prvom stupni gympla. Maminka nás so sestrou vrámci akéhosi ošialu alternatívnou medicínou zobrala k homeopatke.
Odhliadnuc od dôveryhodnosti homeopatickej diagnostiky, ktorá na mňa pôsobila dosť záhadne, vyvolávali tieto vo mne tieto návštevy zvedavosť, ako vlastne ľudské telo funguje. Z dnešného pohladu by som povedala, že išlo o meranie veľkosti prúdu pretekajúceho obvodom uzavretým v rôznych lokalizáciach zodpovedajúcim jednotlivým orgánom na prstoch ruky a nohy. No, radšej nebudem komentovať, necítim sa na to kompetentná.
Ale aby som sa dostala k veci. K vstupnej prehliadke patril aj akísi vstupný pohovor, teda niečo ako anamnéza. Ostali sme v tej miestnosti sami, len ja a pani homeopatka. V jednom momente si zrazu nasadila klobúk a v ruke tuším mala niečo ako paličku, spravila zopár pohybov ako kúzelník a spustila na mna niečo v zmysle, že keby zázračnou silou mohla splniť tri želania ohľadom toho, čo by som na sebe chcela zmeniť, čo by to bolo.
No v prvom momente som nechápala, čo to na mňa hrá, v druhom som si povedala, že to možno myslí vážne a teraz mám jedinečnú šancu zmeniť niečo na sebe. Pri mojej detskej naivite, ktorej sa dodnes neviem zbaviť, som asi skutočne verila, že ak niečo poviem, bude schopná zázračnou silou homeopatie splniť moje želanie.
Tak som začala na tuho uvažovať. O mojom výzore, o mojich vlastnostiach, schopnostiach, o vzťahoch ... ani neviem, čo mi všetko prišlo na rozum. A došla som k jedinej veci... Uvedomila som si, že všetko, čo by sa dalo zmeniť a čo by som aj zmeniť chcela, som schopná zmeniť aj sama. Bez zázračnej sily homeopatie. „Asi nič“, vyhrklo zo mňa. Vtedy na mňa prekvapene usmiala a povedala: „Tak to si múdrejšia ako som si myslela...“
Moc som to nechápala, ale budem dúfať, že sa vo mne pani homeopatka nemýlilaJ
