Tápanie a potom svetlo. Správne, som presnetam, kde mám byť o tomto čase, v tento deň. Nie, to čierne naumývadle nie je prasklina, lebo keď na tú vec pustím vodu, rozhýbe sa, hadí saa napokon mizne vo výlevke. Kým si drhnem zubnú sklovinu, spájam polozlepenýmiočami bodky na zrkadle. Doma máme podobnéa približne rovnaký počet. Len tie pukliny doma sú ozajstné. Ale tam jevšetko tak akosi väčšmi ozajstné.
Upozornenie pre cestujúcich: rýchlik T bude maťmeškanie asi 15 minút. Na zmenu meškania vás včas upozorníme ... Žiadamecestujúcich, aby k prístupu na nástupište č. 2 využívali výlučne ... Staviamsa na mrznúce palce v teniskách a vyzerám, či sa čas meškania nezmenív môj prospech (jasné, že nezmení), či nepôjde niekto známy (dnes očividnenepôjde) alebo či neuvidím lásku môjho života (pán v reflexnej oranžovejveste nepripadá do úvahy!). Sklamaná klesám na operadlo lavičky a hľadímnevedno kam.
Usádzam sa do jedného z vozňov, ktoré sav Žiline odpájajú, a cítim, ako sa mi postupne roztápa telo. Mám radachvíľu tesne pred cieľom, keď príde sprievodca, aby oznámil, že mám rýchloprebehnúť, ak nechcem ostať tu (teda, tam). Zatiaľ sa nesvieti a tak sa v tmeľudia snažia čo najrýchlejšie, čo najvýhodnejšie a čo najpohodlnejšieusadiť a nepristúpiť pritom nikomu nohu, neovaliť nikoho batožinou a nevraziťnikomu do tváre bagetu alebo horúceho psa. Niektorí sa vlastne ani príliš nesnažia. V šeresa mieša šuchot, chichotanie a ospravedlňovanie sa. Pred očami sa mi mihá večernáelektrička, ďalšia hneď za ňou, rozmazané tváre prebleskujú jedna za druhou, farebnémachule splývajú do rovnobežnej línie. Monotónnyzvuk naráža na chladivé sklo. Šum hlasovma čičíka, no odkadiaľsi ku mne preniká slabý šepot: ako to, že máš takú hebkúpokožku ... vonia ako vanilka ... takdlho sme čakali ... Potom zrazu rozsvietia a je po intimite.
Zábava sa tento raz nekoná. V kupé totiž anichýru po študentoch, po ľuďoch so zdvihnutými kútikmi a bez vrásky medziočami. Pani v hrubom svetri nervózne pokukuje po každej škáre vo dveráchalebo okne s obavou, aby náhodou nechytila prievan. Akýkoľvek odvážnypohyb, naznačujúci otváranie, trestá zvraštením obočia, ťažkým vyčítavýmpovzdychom a teatrálnym zababušením sa do nadrozmerného šálu. Vlasy mákaramelové a aj jej oči sú ako tie moje.
Pred odpojením mojich vozňov meškáme tridsaťminút. Oco teda už tridsať minút zbytočne vyčkáva na stanici. Takmer zakaždýmna mňa na stanici čakáva, ale aj tak sa vždy začudujem, keď mi kráča oproti. Jauž nerada čakávam, niekedy sa totiž viac ako vyčakúvať oplatí stopnúť si niečoiné.
Neskôr, keď už opäť sedím na koženkovom sedadle s pomalymiznúcim nápisom Lacko, ľúbim ťa, miobčas do oka zaletí nejaká špinka a oko slzí, ale nie, naozaj to nič nieje. Netuším, či som vôbec niekde bola, či ešte stále cestujem domov, alebo zasaniekam inam, v noci sa budím a neviem zistiť, či ležím domaa vôkol mňa moji plyšoví strážcovia z detstva, alebo som sa navysokoškolskom internáte strhla zo sna pre hluk na vrátnici, udrela sao papierovú stenu podnájmu, v ktorom teraz bývam, alebo či sa azdanetopím pod obrovským páperovým paplónom v starkinej spálni, kde mapostupne uspáva zvuk plameňov a dreva praskajúceho v piecke.
Z mojej tmy ma náhle vymaní rezavý lúča za ním obrovská žilovitá dlaň, ktorá mi zovrie celé plece: slečna,pristupoval niekto?
