Ťuk. Padol ďalší.
Dnes mám chuť jej všetko povedať. Už od rána naberám odvahu. Videl som juvstávať, so zalepenými očami dokrivkala k oknu a otvorila ho dokorán,potvora - ovial ma nepríjemný ranný vzduch, zachvel som sa a najradšej bysom bol utiekol, schoval sa pod deku, ale nie, to by mi nedovolila. A sámsom na tú jej žmolkovú modrú deku nedočiahol.
Tak sa teda len naďalej nečinne prizerám, ako si robí mejkap, rozhoduje sa,čo si dá na seba (červená jej mimoriadne pristane), ako si napokon vyberá zle. Odťahujezáves a mňa zaplavuje raňajšie račianske slnko... Je trocha silnejšie akopetržalské. Keď sme sa sťahovali, myslel som si, že sa nič nezmení. Veďpaneláky majú takmer všade rovnaké kartónové steny, rovnaké dunivé schodiská a všadema otravní susedia rušia pri večerných meditáciách. Ach, ako som sa mýlil, ajmalé bytovky dokážu nám altruistom zatieniť svet.
Tak, čiže dnes sa jej naisto so všetkým zdôverím, vylejem si srdce, veď čomi iné ostáva, keď mi končatiny postupne odumierajú. Dobre, ponáhľa sa, alevečer jej vytmavím, že takto so mnou zaobchádzať nesmie, som tiež len živábytosť, nemôže ma tak dlho nechávať samého doma, ignorovať moje výkriky, lentak okolo mňa chodiť, ako by sme sa už úplne odcudzili, akoby sme užk sebe nepatrili. Toto si od nej nezaslúžim po všetkom, čo som s ňouzažil. Ako ochotne som počúval všetky jej vzlyky a sťažnosti, súcitne saprizeral, ako sa túli k paplónu, ako veľmi som sa tešil spolu s ňou,keď prišla domov s úsmevom na tvári, ako som mlčal, keď po večeroch do sebatlačila lyžičkou tú podozrivú hnedú pastu, ani necekol, keď ma v soboturáno zobudila vysávačom, ako som udržiaval jej tajomstvá hlboko zahrabané kdesiv čierno-čiernej čiernote, bezhundrania znášal tie jej spevácke prečiny, veď to je aj na toho najlepšiehokamaráta slušný výkon, ba priam až príliš.
Nuž, nastal neskorý večer, viem to podľa toho, že sa mi tieň pomaly odobralna spánok. Len sa zhlboka nadýchnuť a začať. Ach, ťuk, ďalší je dole.Pomaly sa spolu obnažujeme.
Postupne sa vyzliekam z handier a keď ich prehadzujem cez útlu (anajmä vŕzgajúcu) stoličku, kde sa ich za celý týždeň už nazbieralo neúrekoma teda ju už vlastne ani nevidno, s hrôzou si všimnem, že som na tozasa zabudla. Pociťujem výčitku, uvedomujem si, čo som spáchala. Cítim prvúvlnu hlbokej viny (tie ostatné už však budú čoraz plytkejšie a plytkejšie).Keď som ho niesla prvý raz na byt, myslela som, že už s ním ani nedôjdem,že ho vyhodím niekde pri zastávke MHD, alebo ho darujem nejakej staršej pani naulici, taký bol vtedy ešte mohutný a predovšetkým košatý. Ale žiadna pani nevyzeralana to, že by mohla mať záujem o obrovskú kopu lístia v tmavomodromkvetináči. Tak som ho teda červená v tvári z toľkého športovéhovýkonu dopravila až do Petržalky, kde spôsobil enormný rozruch, keďže safarebne výrazne odlišoval od všetkého ostatného, čo sa tam za poslednýchtridsať rokov nahromadilo.
Nestihol sa u mňa ešte anizabývať a už som ho donútila prispôsobiť sa môjmu vandrovníckemu životu.Ale nefrflal, pokorne sa skrčil do megatašky a zadržal dych. V auteani necekol. Prvý mesiac to vyzeralo, že sa mu na skrini páči, ale potom začaltichý štrajk, keď z trucu odstavil prívod vody prvým trom konárikom. Darmosa ma bývalí kolegovia, ktorý sa mi naň v návale oduševnenia a sentimentuvyzbierali, opakovane vypytovali, ako sa mu darí. Nemohli sa ma spýtať niečojednoduchšie, napríklad z čoho sa vyrábajú krabie tyčinky, aký vzorec má hexatriol,koľko europoslancov drží diétu a aký je priemerný vek priemerného voličakresťansko-demokratického hnutia?
Ako veľmi som sa hanbila, keď si prezmenu noví kolegovia v práci dávali tipy, kde zohnať najlepšie hnojivoa akými nožnicami je bezpodmienečne nevyhnutné strihať taký skvost. Boleloma, keď ma vzali so sebou na nákupy pestovateľského príslušenstva a muselasom sa tam pozerať na navoskované, naleštené listy vystavených fikusov. Zatiaľčo ten môj doma objímal sám seba. Ťuk,práve mu odpadol ďalší lístok.
Priznám sa, tajne som sa vybrala došpecializovaného obchodu s úmyslom dohnať zameškané a zachrániť mu život. S odstupom času viem, že tobola pravdepodobne chyba – oba razy. Prvý raz mi slečna s potetovanýmipažami veľmi nešetrným spôsobom poradila presunúť môjho domáceho miláčika napriame slnko, pravidelne zalievať a najmä (preboha živého!) nevystavovaťprievanu. Poslušne som sa teda začala riadiť jej pokynmi (tu musím poznamenať,že ja sa pokynmi riadim málokedy, práve preto doteraz neviem, ako si samapreinštalovať softvér, aby som sa už konečne zbavila tých medzičasom 6456nakazených súborov) a preniesla takmer tonový kvetináč k oknu, kde samu dostalo pravidelnej vlahy, ba dovolím sa pochváliť, že mal to privilégium,sprchovať sa v socialisticky zariadenej kúpeľni, čo sa len tak každémucudzincovi nepodarí. Dokonca som dala zelenú jeho roztopašnosti a svojvoľne simohol vystrkovať rožky, kam len chcel.
Ťuk.
Po mesiaci maskovaného odpočúvaniazáhradkárskych seáns sa mi podarilo zistiť, v čom robím fatálnu chybua utekala som do obchodu po druhý raz. Po piatich minútach aktívnejhypnózy Pána Predavača sa mi s dramatickým tónom v hlase podarilo zoseba dostať „on mi umiera“, čím som síce rozhodne zaujala inak znudenú panipredavačku na oddelení keramiky, Pán Predavač však nemihol ani brvou a ibasa ma stroho spýtal, že či ho hnojím. Samozrejme, že HO hnojím!!!A dokonca som HO mala v úmysle aj presadiť, čo mi ale bolo zakázané sodôvodnením, že by mohol chudáčik (aký chudáčik? obyčajný vydierača hypochonder!) utrpieť traumu.
Ťuk. Dva!
A teraz tu sedím, prizatiahnutých závesoch, hľadím striedavo na farebnú hŕbu šatstva na historickejstoličke dočasne priradenej mojej osobe a vzápätí na tú vec, ktorá užvlastne ani zďaleka nepredstavuje to, čo si pod bonsajom nepochybnepredstavujete vy. Keď sa práve nepozerám, cítim na chrbte jeho pohľad.Napchávam sa nutelou, počítam ostávajúce listy a uvažujem, či mi pristanečervená.
Ťuk.
Zajtra musím povysávať.
