Prepáčte,ale hrozno, ktoré ste práve rozkopali ľavou nohou, je moje. V duchu už dotyčnéhoobhadzujem zhnitým ovocím. Mohla som si myslieť: žiadna reakcia. Pozor, omyl, náznakľudskosti: mierny úkrok, udivený pohľad na zem, jemné nadvihnutie obočia, no vzápätíaj unáhlené vyťahovanie peňazí z peňaženky a otrčenie ruky smerom kpokladníčke. Veď ostatní už netrpezlivo čakajú, aby tiež mohli vytasiť zbranea zaplatiť si svoju dennú dávku šťastia.
Tak,natlač všetko pekne bleskovo do tej tašky, rozhodca ti meria čas - si troškaslabší ako mamička pred tebou. Žiadne strachy, ja to ešte ani po rokoch praxeveľmi neviem, nevidel si azda, ako sa mi rozkotúľali tie zelené bobuľky? Deduškoza mnou v sivom kabáte bude stopercentne takisto pomalší. A keby ajnie, čo na tom. Pri nastupovaní do autobusu ho trhneš, vyrovnáš skóre. Nech sinemyslí, že sa tam dostane ako prvý, alebo že si nebodaj sadne na tvoje miesto.
Idemradšej kúsok peši. Potrebujem dýchať a vidieť. Aj môj cievar tvrdí, že žilysa mi srdečne poďakujú za každý kilometer navyše. Teda tie, ktoré prežijúsklerotizáciu. Zakázal mi tiež najbližšie dva roky otehotnieť (ako keby som tomala v pláne). Gynekologička by ma zasa najradšej dala oplodniť čo najskôr, predsa už mámtakmer dvadsaťpäť a čoskoro prepasiem najideálnejší čas na graviditu(myslím, že práve toto mám v pláne).
Dnesnič, žiadny e-mail. Ani len krátke bezvýznamné ako sa máš. Hltám pilulku na utíšenie bolesti menom práca. Večer mivždy chutí najlepšie, pred spaním nepoznám takmer nič lepšie. Hádam iba tichévzdychanie z vedľajšej izby ma vie väčšmi u(po)kojiť. Spolubývajúci sapravdepodobne pokúšajú o graviditu. Po chvíľke ťukania do klávesnice sa v rámcirutiny
presúvamdo kúpeľne. Ani tam nič nové, na dlážketie isté čierne vlasy zo včera, ktoré som ráno palcom ľavej nohy presunula podumývadlo, no akoby zázrakom sú opäť v strede mojej obľúbenej miestnosti. Pripohľade na ďalšie tri nosiče genetickej informácie na umývadle ma napne, hocipodľa všetkého nie som gravidná. Pri pohľade na moju tvár v zrkadle sozarosenými okrajmi ma neočakávane napne druhý raz.
S vôňoumentolu v ústach zaspávam a predstavujem si, aké to bude o štyridsaťrokov. Či sa ešte bude vyrábať moja obľúbená zubná pasta, či vymyslia niečoúčinné na čierne vlasy na dlaždičkách a či budem ešte stále každývečer s napätím otvárať schránku,aby som zistila, že je opäť prázdna.
