Zanedbane vyzerajúci muž uteká po ulici a vzápätí padá na chodník,o pár minút už leží poviazaný v miestnosti plnej starého nábytku aodpadu, zvíja sa na matraci a čaká, čo s ním žena v červenýchlodičkách hodlá urobiť. Tá žena v odvážnom latexovom korzetea s výrazným mejkapom ho vedie k autu, posotí ho dnua o chvíľku už kamera sníma kučeravého muža tmavšej pleti, o ktorom prekvapivozisťujeme, že ide o speváka, ktorého sme si podľa hlasu možnopredstavovali minimálne ako mladšieho, azda aj urasteného, ale ak máme byťúprimní, najmä predsa len bieleho muža, s veľkou pravdepodobnosťou sme hov našich predstavách vykreslili ako trocha deprimovane vyzerajúcehoa do tmavých farieb odetého frustrovaného imidžového pseudoumelca.
Ako žena pridáva na intenzite kopancov, uvedomujeme si, že jej tvár nám je povedomá,ale v prvom momente ešte nevieme s istotou povedať, odkiaľ ju poznámealebo si nie sme celkom istí, či je to skutočne ona a prečo ju vidímepráve tu. Až pri druhom, prípadne treťom zábere nám zapne, že ide o bývalúspeváčku skupiny, ktorej hity sme si pred pár rokmi snáď zháňali od známych alebo ich s nadšenímsledovali na MTV. To už ale naša myseľ klopká v rytme skladby, ktorá sanám postupne zažiera do mozgových buniek a po pár sekundách si uvedomujeme,že pochmúrna elektronická hudba naberá na intenzite a pomaly, či uždobrovoľne alebo mimovoľne, presúvame našu pozornosť od obrazu k textu,pričom sa nám telo začína pozvoľna natriasať. Obraz tak či tak už neponúka ničprekvapujúce: speváčka/herečka jev s ním v kúpeľni, kde muž utŕži ďalšie a ďalšie kopance.
To nie je hudba, na akú sme zvyknutí z ulíc, takáto sa neozýva saz mp3 prehrávačov mládeže nazastávkach MHD, ani nás nesprevádza v obchodných centrách, kde sasamozrejme tvárime, že sme sa v nich ocitli omylom. Je nám jasné, že tátohudba nevznikala pre romanticky naladené zamilované dvojice ani fanúšikovpolonahých speváčok, ktorých producenti pridajú do starých odrhovačiek pár bpmnavyše, čím majú zaručené popredné miesta v rebríčkoch predajnosti(priznávam, túto formuláciu som plagizovala), ale že je určená všetkým zamilovanýmči práve domilovaným dvojiciam (držiac saza ruky, tíšiac tak bolesť, lipnúc na niečom, čo im nikdy nebude patriť), zaľúbenýmtrojiciam, jednotlivcom žijúcim v sebaklame, unudeným adolescentom (uvedomujúcim si, že práve zabíjajú najlepšíčas svojho života), ironickým samotárom a vymetačom tanečných klubov.
She Wants Revenge. Tak sa volá americká formácia, ktorá je za „tieto veci“(These Things) zodpovedná. V inom klipe ku skladbe „I don´t wanna fall in love“ nám už dávajú jasne najavo, že sanehodlajú zaradiť medzi tvorcov piesní, aké nájdete na predvianočnýchvýberovkách. Anjel ženského pohlavia so zobákom sa povaľuje na zemi, mužv plynovej maske mu nežnosťami vyjadruje svoju náklonnosť, neskôr vzájomnesúperia o jeho srdce, ktoré mu bolo vysaté injekčnou striekačkoua umiestnené do zaváraninovej fľaše. K tomu hrá rázna, energická,presvedčivá hudobná kompozícia, spevák objasňuje, že napriek priaznivýmokolnostiam sa nepovažuje za vhodného adepta za rozvinutie romantických citov.
Prozaické obsahy zobrazujú provokatívne (a naopak), ich priamosť i pochmúrnosťnám spolu s rovnako ťaživým a emotívnym ladením pripomína tvorbuRoberta Smitha a jeho The Cure, hudobne ale skôr Depeche Mode. Ako sa píšena jednej zo stránok približujúcich kapelu, She Wants Revenge robia hudbuo veciach, ktoré by sme nemali robiť a o takých, ktoré robíme,keď sa nik nepozerá. Triezvo a ironicky sa pozerajú na vzťahya pýtajú sa, či všetko vôbec stojí za to, keď vieme už vopred, ako todopadne ...
When you look back nowwas it special?
Or was it nothing but anecdote that you can tell now and then
I delude myself it was worth it
Even though from the beginning I could see exactly how it would end
(SWR)
