Pri pätnástej dážďovke mi dôjde trpezlivosť. A dosť, nebudú si tu somnou len tak mávať, keď poviem, že stúpim vľavo, tak stúpim vľavo! Pri výhybke vľavo naďabím na šestnástudážďovku, ktorá sa pozerá tak dojímavo smutne (oboma koncami), že predsa lenprehodnocujem neústupčivé rozhodnutie a obchádzam ju. Spomeniem si, že tádrobnosť, ktorú som si chcela ráno bezpodmienečne zobrať so sebou, bol dáždnik,pri pohladení vlastného mokrého pleca však konštatujem, že doma mu je aj taklepšie.
Na kancelárskej stoličke v polohe dvojitého L zapíjam dnešnú dózuprobiotickej pačmagy. Na valcovom obale sa píše, že malá biela umelohmotná tobolkaobsahuje až deväť miliónov neviditeľných mikroskopických potvoriek, ktoré mavraj zmenia na lepšieho človeka. Také množstvo si nielenže neviem predstaviť,ale radšej ani nechcem vedieť, čo v mojom tráviacom trakte tých deväťmiliónov miniatúrnych dážďoviek bude celý deň porábať, ani čo by som robila,keby sa zo mňa tak nečakane stal lepší človek. Na stene ma rozosmieva môj sivo-bielyCiciak s plyšovou myškou a hárok so štátnymi sviatkami krajín Európskejúnie (dnes sa flákajú zamestnanci v Nemecku).
Stojíme už pol hodinu v Trenčíne a zmocňuje sa nás ľahký nepokoj. Tedatých z nás, ktorí už nespia. Tí čo ešte spia, sa však postupne tiežzobúdzajú, pretože im jednému za druhým začínajú drkotať zuby. Nik nám nepovedal ani mäkké F, len vidíme, žeostatní prestupujú, tak napochytro strhávame kabáty a bundy z háčikova batožinu z úložného priestoru a valíme sa von. Presadáme na núdzovýosobák, lebo náš rýchlik sa rozhodol trucovať. Asi mal toho za celý týždeň užplné ozubené kolieska.
V osobáku je zima (ako vari v každom osobáku), ale zato živoa spáči tým pádom nemôžu pokračovať v sladkom snení. Každú chvíľku saniekto nahnevá, že nech prepánajána zavrú okno, že nestihne prípoj (ako keby tobolo niečo výnimočné), že nám nikto nič nevysvetlil a keď príde sprievodca,dostane jednu zľava aj sprava, a ešte bude musieť dotyčného aj dopraviťdomov a bude jeho vec, akým spôsobom...
Na jeho nemalé sklamanie v Púchove prichádza blonďavá sprievodkyňa,ktorú sa neodváži zmangľovať a tak ju len pokorne počúva. Paniv modrej rovnošate nám dokonca dáva na výber: buď to riskneme do PovažskejBystrice ďalším prípojom, alebo si počkáme (na zázrak). Smutnou grimasou sa námsnaží naznačiť, že sa veľmi neoplatí čakať. Delíme sa na dva tábory: tých, čouž presvedčili blízkych, aby po nich prišli do Považskej a tých, ktorí súslabší vyjednávači a dojednali len Žilinu. Ako slabší vyjednávač saprikrývam bundou a snažím presvedčiť poľským akcentom hovoriaceho pána, žema naozaj nemohol stretnúť u seba v práci, keďže ani netuším, kde toje. Zmieri sa až s odpoveďou, že mám tuctovú tvár a ľudia sa ma častopýtajú, či sa odniekiaľ nepoznáme. Celý čas potom sledujem, ako sa znovaa znova uisťuje, že to skutočne nie som ja (teda, ona).
Po približne dvadsiatich minútach sa ľudia opäť hromadne dvíhajú a rútiaz nášho milého osobáčika, ktorý sme si medzičasom vyhriali zadkami adýchaním. So svojim Poliakom nasledujem hromžiaci dav, ktorý ma natlačí do kupéplného mladých a (zatiaľ ešte) nezatrpknutých študentov. V kúte saschúlil pán v stredných rokoch s hrubými okuliarmi. Konštatujem, že smeako pasažieri Titaniku, keď sa postupne presúvame čoraz bližšie k prove asledujeme, kam idú všetci, aby sme napokon spolu povyskakovali. Pánv okuliaroch sa ako jediný nesmeje, ale aj v šere vidím, ako krútihlavou a dvíha krásne husté obrvy.
V Žiline nás už čaká otec. Ani trochu ho neprekvapí moje „Oci, myideme dvaja.“ V aute je príjemne teplo a hoci veľa rozprávame, napolyuž spím. Je takmer polnoc.
Vidím ho pred sebou, ako každoročne lezie na strom a hoci sa muz roka na rok naň štverá ťažšie a ťažšie, a jeho sivé vlasypresvecujú pomedzi ostarnuté žlté,okrové a kaki lístie, náš rituál neporušil ani teraz. Zdola sa smejema uhýbam orechom napriek tomu, že najjednoduchšie by bolo postaviť sabokom, viem. Pod nohami mi šuští lístie, odkopávam si nimi vedro, v ktoromhrkocú ošúpané malé poklady. Keď sivečer drhnem hnedé prsty mydlom, dúfam, že orechová šťava mi z nich celkomnezíde a celý týždeň mi bude otca pripomínať.
