Kráčam si uličkou, navôkol postupne zhasínajú svetlá, príjemné červenkastéšero mi hladí šiju, dopadá mi na čelo a vedie nohy v teniskách. Eštesú na nich zvyšky letnej búrky. Nadýchnem sa a stále ju cítim. Nechápem,že ju ostatní necítia, oni ale už necítia asi nič. Najmä fajčiarom už odumrelivšetky bunky, ale ani tí v jedálni cez zápach jedla necítia už nič iné, naulici pre pach mesta tiež nikoho nenapadne, ako tam rozvoniavajú pirohys makom alebo ranný chladivý vzduch z otvoreného okna. Pripadám si hlúpo, tenisky tu mám obutéjediná. Okrem pani v sivej pleteninovej veste, štrasových náušniciacha vulgárnom mejkape moja obuv našťastie nikoho nezaujíma. Uprene hľadiapred seba. Škoda, že je tu taká tma, chcela by som vidieť, či žmurkajú, dýchajúalebo načisto strnuli a pomaly odumierajú. Keby nebolo toho ostrého lúča,ktorý náhle presekol strop, nebola by som si tú ženu ani len všimla, ako ku mnenaťahuje ruku a čosi odo mňa chce. Posúva ma dopredu, dokonca mám pocit,akoby ma niekto iný zasotil a ja netuším, kto to bol. Vraj nech idems ním, zrazu ma ten dakto drží pod pazuchou. Ale necítim sa s týmmužom v nebezpečí. Vyžaruje z neho pokoj, je vo fraku a vovrecku má zasunutú žltú vreckovku. Uvedomujem si, že pred chvíľkou som ešte stálaúplne vzadu a teraz toľkéto šťastie.
Minule som sa na to pozerala ibazhora, povedali mi, že na prvý raz to stačí. Bolo nás tam viacej, vlastne prehnaneveľa, stáli sme vedľa seba, jeden, druhý, tretí, mladučká slečnas notesom, mladík s okuliarami, celkom na kraji, tváril sa vážne, alevážne sa tvárili takmer všetci. Tí hore, aj tí dole, myslím že aj tí, naktorých sme nedovideli. Ty sa vôbecnevieš tváriť vážne. Nesmej sa mi,vôbec tu nemám vrásku. Máš, hlavne ráno, nad nosom, akoby si sa stále mračila.Mladíkovi prebleskol na hrudi zlatý krížik, keď zhasli po prvýkrát, keď zhasliposledný raz, zhlboka sa nadýchol a chytil sa dreveného zábradlia.
Zdola, v strede diania, je toale celkom iné (kam ma to vlečie ten frak?). Ľudia sú väčší, majú tváre, robiagrimasy, šepkajú si, dotýkajú sa jeden druhého (niektorí aj pomerne nemiestnymspôsobom), sú čoraz mohutnejší. Už vidím, že mnohí nehľadia len dopredu,daktorí mi venovali letmý pohľad. Bože, tenisky! Ale kde sú, zrazu som vyššia,z pleca mi padlo ramienko gýčových šiat a pán vo fraku má odrazubradu a na pleci mu sedí zelený papagáj. V ľavej ruke drží paličkua doširoka sa smeje. Vedie ma smerom k orchestru. Pri prvom rade saodrazu otočí ku mne, má červené líca. Nech sa páči, mám si sadnúť. Nechcem sedieť, pomyslím si. Prosím? Čosi to dovoľujete? Hovorí nahlas, ľudia v uličke sa otáčajú, karhavo na mňapozerajú. Vodič vychádza z kabínky električky a okolo mňa sa zhlukujemenšia skupinka cestujúcich.
Zrazu sa mi chce ísť urýchlene na wc, ale nikde neviem nájsť cestu k nemu.Ocitám sa na chodbe, zdá sa mi, že je to v práci, ale nie som si istá,lebo na každej strane je nespočetné množstvo dverí a okiena nikde nevisia naše nevkusné obrazy. Skúšam ich jedny za druhými, kľučkysú však všetky vylomené, dvere zapečatené, okná zaklincované. Je tov háji. Bežím teda ďalej, mám pocit, že sa niekto valí za mnou. Ale keď saotočím, osoba (?) vždy zmizne. Konečne dorazím k dverám, ktoré súotvorené. Už tu nie je tma, je deň a za dverami je presklená miestnosť. V džínsocha sivom štrikovanom svetri padám dole, o čosi neskôr dopadajú na zem ajštrasové náušnice a potom zasa chvíľu utekám, nik tu nie je, nik mi nemôžeodomknúť, nik ma nedokáže zbaviť toho otrasného svetra. A potom, konečne!
Kam ideš? Sú ešte lenštyri... Musím sa ísť vycikať. Ale vrátiš sa, však? Jasné, kam by som šla... Na vankúš ukladám náušnice, ligotajú sav odraze nočného osvetlenia, ktoré sem preniká spoza závesu, obúvam sihnedé tenisky a zamykám za sebou. Je to v háji.
