Poznáš chvíle, keď sa na seba pozrietea viete, prečo sa pri imitácii zvukov tsts ku-kuk neviete utíšiť, ani keď sa vám všetci v letiskovomautobuse otáčajú chrbtom a letušky váš každých päť minút napomínajú pohľadmi? Lebooni nevedia... Okamihy, keď na seba pozriete spoza monitoru, čosi si pošepkáte a potomsa zhrbíte pod stôl, aby nikto nevidel, ako sa vám do očí tlačia slzy.
Autobus mešká,ale upokojujem sa tým, že aj tak máme ešte dve hodiny k dobrua v tento bežný pracovný deň pri našich termináloch nebude veľa ľudí,veď kto by už letel do Fínska v novembri, keď je tam najškaredšie. Hocisme si na cestu autobusom naplánovali spánok, nedá nám to a strieľame siz okolitého sveta, preberáme, či sme si predsa len nemali vziať inú obuv ainé oblečenie, ale na záver sa zhodneme, že ako vždy aj tak polovicu vecí aninevytiahneme z batožiny.
Po rýchlom check-ine, pri ktorom námasistuje rakúska letuška odetá za Červenú čiapočku a vlastne sa ho pritermináli učí robiť spolu s nami, sa púšťame do hľadania odletovej brány,čo nám zaberie asi tak dve minúty. Zvyšných 85 minút si čas krátimekomentovaním okoloidúcich - podarilo sa nám takmer nemožné: našli sme si miestana sedenie. Do kategórie totálna nuda spadajú letušky a letiskovýpersonál v rôznych prevlekoch, ale aj businessmaniobvešaní notebookmi. V kategórii touž tu bolo sa popred nás premávajú turisti, dôchodcovia, zbohatlícia kompletné či nekompletné rodiny. Najviac sa nášmu záujmu tešia stratenéexistencie, podozriví jedinci a cestovatelia, často v jedneja tej istej osobe. Vtom zvesia pásku pri našej bráne.
V presklennom transportéri sipremeriavame ostatných pasažierov, korí sa tiež vzájomne premeriavajú,pravdepodobne rovnako ako my chcú uhádnuť, koho musia nasledujúce dve hodinystrpieť vedľa seba. Snobi z prvej triedy sa tým netrápia, no tí zatiaľnetušia, že jediné čo si priplatili, je najdlhšia cesta na WC. Modlíme sa abyto, čo sme si potajomky prečítali na letenke nesympatickej pani s eštenesympatickejším bruchom, nebolo číslo sedadla podobné tomu nášmu.
Po nastúpení do malého Boeingu nás najprv ovalí kučeravý pán príručnoubatožinou a následne studený pot, lebo údaj, ktorý sme si na letenkebruchatej pani prečítali, predsa len BOLO číslo podobné tomu nášmu. Pokúšame sahlasným smiechom prebiť jej pokusy o konverzáciu, na záver letu to však užnevydržím a vediem s ňou krátku debatu o cieli našej cestya leteckých katastrofách. Z lietadla nás okrem jej zdeseného pohľadu vyprevádzajemná melódia labutieho jazera, pri ktorej si predstavujeme, ako nás letušky vypoklonkujúv baletných úboroch. Pri výdajibatožiny sa potom snažíme schovať bruchatej pani za kufre a ešte dlho hľadímeza mladíkom s prenikavo zelenými očami, ktorý sa nám napokon stráca pritoaletách.
Prvé typicky novembrové dni trávime neďaleko sivastého mora,v hodinách svetla si robíme výlety a po večeroch, ktoré začínajúpribližne o štvrtej popoludní, pozeráme domáce kino. Vďaka nášmuhostiteľovi spoznávame nielen okolie, ale aj pravý význam spojení čierna káva, čierna noc, čierne myšlienkya dead metal.
Pri jeho nekonečných hovoroch s príbuznými a kamarátmi cezheadset zasa zisťujeme, že maďarčina nie je absolútne najhlučnejší jazyk nasvete, ako sme sa doteraz domnievali, pretože fínčina ju úplne s prehľadomtromfne. Tiež sa dozvedáme, že nie každý Fín je závislý na antidepresívachalebo hracích automatoch, ktoré sa na nás škeria odvšade (v podnikoch, predajniachpotravín, v staniciach metra), ale že niektorí majú aj iné koníčky:alkohol, gothic rock, beh, kŕmenie veveričiek alebo triedenie odpadu.
Na ostrovoch, na ktorých sa rozprestiera pevnosť Suomenlinna, nás opäť raz zastihne jemný dážď, no nevadí nám, možnosme si už zvykli a možno sa tak trochu cítime ako na bojovej výprave,najmä keď počúvame Harryho oduševnený výklad. Na skalách zbadáme dvochturistov, čo si tam v daždi rozložili piknik a stravu zapíjajú podozrivýmtmavým nápojom v guľatej fľaške. Počas plavby späť už nik nefotí, všetcisa pokorne zabalili do búnd a tíško podriemkavajú.
Helsinky nás deň pred odletom privítajú slnečným, ale zato mrazivýmpredpoludním. Všetci sa zdajú byť milší, ochotnejší alebo nie tunajší. Našeturistické snahy ukončí fotoaparát, ktorý sa nie a nie zapnúť, nuž prehodnocujemeplán obhliadky pamiatok a zamiešavame sa medzi domáce obyvateľstvov prístave, na trhu, v obchodoch, rýchlom občerstvení a kaviarňach.
Musíme si všetko dobre zapamätať, lebo na druhý deň to už bude zahalené dotmavosivej tmy, cez ktorú bude prebzikovať mestské osvetlenie. Z ľahkého spánkuma po príjazde na letisko prebudí Harryho ku-kuk. Vyskočíme z hybridu a do poslednejchvíle budeme v dave podvedome vyhľadávať bruchatú tetu. Nebude tam, alena naše sedadlo sa usadí čierny pán v bielom obleku a bude sa robiť, žespí, aby si nemusel presadnúť. Dáme mu najavo, že jeho sedadlo bolo označenéako D, ale Déčko sa aj naďalej bude tváriť, že je strašne unavenýa nemieni si presadnúť. V práci a doma a všade sa nás potombudú pýtať, ako sme sa mali, porozdávame darčeky a na nástenky si vyvesímepohľadnice. A neskôr večer, keď sa zabalíme do deky a zhasnemesvetlo, kým zaspíme, spomenieme si na čierno-čiernu tmu tam hore.
