Stojím naskokanskom mostíku a hľadím dole. Potom pozerám naokolo, kto všetko namňa zazerá. Ale väčšina z nich má podobu farebných machulieka zaoberajú sa tým, kto má akú veľkú nadváhu (áno, si to ty). Podo mnou jemočarisko, plné neidentifikovateľných vecí, žiadna luxusná chlórovaná voda. Rozpažujemruky, kontrolujem, či mi plávacia čiapka prilieha tesne k účesu, či miešte netreba skočiť na toaletu (aaale čo, veď všetko je len voda) a či jeplavčík, kde má byť. Skáčem. Padám.
Budím sa na ľudský smiech a v rukezvieram vankúš. Tak to by sme mali, ďalšie precitnutie. Tento krát doma, žiadnyvýsmech, nechápajúce pohľady, žiadne celulitídové zadky, pleť hydiny, akú vídaťv mäsokombináte a ovisnuté bruchá zostarnutých plejbojov. Je tuhá noc,zajtra príde sobota a viem, čo odo mňa budú zasa požadovať. Ale ja užneviem, ako sa vyhovorím, hoci som vo výhovorkách celkom dobrá a mámv nich dlhoročnú prax. Humorom si nepomôžem, lebo som si všetky tromfyvystrieľala už minule.
Áno, priznávam, je to krutý fakt,ktorý mi občas znepríjemňuje spoločenskú konverzáciu a vytvára nepotrebnésociálne napätie, ale neviem plávať (vidím to prekvapenie a následný úškrnna vašich tvárach). Netvrdím, že som to kedysi nevedela, veď nás predsa nazákladnej škole donútili dobrovoľne sa zúčastniť kolektívneho plaveckéhovýcviku, ale napriek tomu sa na mňa vtedy okrem pliesne na nohách nenalepilotakmer nič. Ale na plavárni sa mi podarilo zozbierať relatívne bohatý sumármožných výhovoriek, už vtedy som sa totiž stretla s jedincami, ktorí malipodobné starosti ako ja: napr. zohnať plavky, ktoré by zakryli moju neschopnosťudržať sa aspoň v blízkosti hladiny, v ktorých zároveň nebudemvyzerať smiešne, tučná a neforemná, ako zohnať šľapky, v ktorých sihneď prvý deň nezlomím nohy a nezatarasím tak vstup do sveta plavcov, ľudíbez rozmerov, kostí a hmotnosti, ľudí s dynamikou nevídanoua neprekonateľnou, ľudí bez obmedzení a limitov... ach.
Tak ma teda postavili do skupiny č.5: skupiny absolútnych antitalentov, ktorým nepomáhali ani vankúšiky napleciach, ani záchranné ruky učiteľa, ani nespočetné pokusy nadnášať sa tam,kde je voda ťažšia ako olovo a okoloidúci spolužiaci zo skupiny č. 4 užv mojich očiach pôsobili ako majstri sveta v plávaní. Každú kovovúozdobu na ich plaveckých odevoch som považovala za medailu a ich arogantnétváre, keď plávali tie dva metre okolo mňa, si budem pamätať navždy. Cesty naplaváreň, keď mi učiteľ nasilu tlačil na hlavu červenú čapicus komunistickým motívom, mám ju dokonca ešte odloženú niekde v šuflíkuvedľa svojich prvých plaviek, pretože si ju zabudol vypýtať naspäť.
Na strednej odo mňa plávanie niknepožadoval. Nedostatky sa mi darilo kryť inými športovými výkonmi ako neuveriteľneďalekými hodmi, vytrvalosťou pri dvanásťminútovom behu alebo vytrvalosťou priospevovaní vyšportovaných spolužiakov. A po škole by ma na plaváreň niknebol dostal (a pokiaľ si dobre spomínam, ani ma tam nikdy nikto nevolal), veďbolo predsa treba ísť domov na autobus, okopávať zemiaky, burinu, zeleninu,alebo veď dačo na kopanie sa predsa vždy našlo. A na vysokej som si už našlarafinovanejšie, intelektuálne výhovorky typu: musím sa ísť učiť, mám takúa onakú skúšku (čože, teraz v októbri?), musím už konečne dopísať túprácu (akú preboha?), dočítať tú knihu, zaniesť ju späť do knižnice, dopozeraťten film, či menej intelektuálne vykrúcačky ako mám stretnutie/rande/partya pod.
Najnáročnejšie obdobie ale pochopiteľne nastávalo a vždy ešte nastávav lete, keď už výhovorky ako som chorá z tohto jesenného počasiaalebo v týchto mrazoch ma na plaváreň rozhodne nik nedostane skutočnenezaberajú. Ešteže má človek vždy verných kamarátov, ktorí ho pri prírodnomkúpalisku chytia za ruky a nohy a s pocitom, že pre neho robialen to najlepšie, a pritom majú ešte aj možnosť zabaviť okolie, ho hádžunapospas dvojmetrovej vode, alebo skôr štrkopiesku na dne prírodnej vodnejnádrže. V takých dramatických chvíľach sa pýtam, prečo vlastne odo mňavšetci priamo alebo nepriamo požadujú, aby som sa už prepánajána konečnenaučila plávať a pri každej vhodnej príležitosti sa mi každý nanominuje napozíciu potenciálneho učiteľa.
Existujú vari nejaké smernice na to, čo musíčlovek v dvadsaťpäťke bezpodmienečne ovládať, napríklad že už musím mať zasebou skúsenosť s fajčením, s fajčením trávy, fajčením vodnej fajky(vlastne celkovo s fajčením), jedením morských príšer, návštevou nejakého totálneodviazaného festivalu, nepríjemnou opicou alebo zoznamom krajín, ktoré musímnavštíviť spolu s príslušným cestovateľským harmonogramom a ak ozaj sú,kde ich zoženiem?
