Tradičný ranný beh na autobus. Nie, dnes nie. Nielenpreto, lebo dnes chcem verejnosti ukázať, že som ešte predsa len stále žena a keďchcem, viem distingvovane a elegantne chodiť aj na opätkoch, ale prinútilasom sa aj vstať skôr, aby som predbehla ostatných na byte a vydobyla sitých pár minút v kúpeľni a chodbičke pre seba. Oni ešte spia, alebo aspoňto, čo robia za dverami z mliečneho skla, robia potichu a potme.Navôkol sa ozýva splachovanie záchodov, sprchy, varné kanvice, trieskaniedverami a rýchle klopkanie po schodoch. Predpokladám, že klopkajú nadol.Keď sa človek chvíľu započúva, zdá sa mu, akoby tie zvuky spolu vytvárali propaganduutekajúceho a vykrikujúceho času: švihni si, lebo ti zdrhnem! Susedia sa právepokúšajú vytvoriť dačo ako symfóniu, len on sa mi dnes zdá trocha rozladený. Jaale vlastne nemám čas započúvať sa, ani naslúchať táraninám nejakého času - musímpredsa plniť plán: zuby, tvár, krém, tapeta, šaty, obuv, kľúče, dvere, schody,chodník, autobus, terminál, klik a som tam.
Poniekoľkých tisíckach klikoch v práci (koľko som toho už asi naklikalav mojom živote?), zdvihnutých telefonátoch, ktoré aj tak neboli určenémne, dvoch slabých bielych kávach, troch pohárikoch ešte slabšieho umeléhokakaa z automatu, pomedzi to jednom vysmážanom enciáne od zatrpknutéhobufeťáka, niekoľkých šovinistických poznámkach určených práveže mne od kolegu,ktorý bude mať o piatej naštudované všetky novinky o motorizmea prehľad o tom, kto teraz s kým spí, a mojich sarkastickýchodpovediach na ne, je čas to tam zabaliť. Veď som toho v tento deň už preplnenie svojich snov urobila dosť. A nie je ich málo takých, ktoré sichcem splniť, dokým mi vypadajú všetky zuby, stratím všetky ilúziea zvráskavie sa mi telo. Ako po iné dni a mesiace, aj dnes som celýdeň premýšľala, kedy už konečne bude pol piatej. O pol piatej som sanapokon dočkala. Zdá sa mi však, že dnes to trvalo o čosi dlhšie, akoinokedy. Ideš už? Vezmem ťa do mesta autom, chceš? Chcem.
Naozaj už je zima ... uvedomujem si to ažteraz, ale nie preto, že sa všade belie, okrem tej čiernej šlamastiky prichodníkoch, ktorú neustále odkopávam, ľudia chodia naobliekaní, dôchodcovianadávajú na zlú údržbu ciest, príp. drahé cestovné, drzú mládež, všetko nové,všetko iné, mladé rodiny na vysoké ceny energií, zo všetkých výkladov na mňavyskakujú obrovské transparenty s číselným údajom sezónnej zľavy (bude sami o nich snívať), ale v momente, keď sa mi po skoku z dveríauta opätok zvŕta na ľade a ja zatarasujem cestu chodcom, ktorí sa vzápätíso zdvihnutými bradami valia ďalej. Modriny, všade mám samé modriny. Kedy sadočkám doby, keď už sa mi žiadne robiť nebudú, keď sa už nebudem otĺkať? Týmtopádom som definitívne oddialila jej nástup. (Tu máš takú rozkošnú modrinku,videla si si ju? Jasné, že nevidela, ako by si mohla ...).
V podniku si dávame rad radom takmervšetko, čo majú v ponuke: kofolu, čaj,džin tonik a špagety s pofidérnou omáčkou. Kofolu viackrát. Na stenena lcd-obrazovke vyberajú na americkej stanici nové hviezdy, tento razhip-hopové. Do toho nám hrá metalová kapela prerábky inej metalovej kapely.Domov sa dostávame mierne zapáchajúc alkoholom, silno zapáchajúc cigaretovýmdymom a tušíme, že toto bude najkratšia noc v našom živote.
