Absolvujem povinnú predstavovaciu rundu po všetkých oddeleniach, ktoré tumajú. Príliš sa nelíšia od tých, ktoré máme vo Viedni, ani od tých, po ktorýchma v prvý týždeň vláčili v rodnom Nemecku. Len ľudia sú tu akísi iní,netvária sa veľmi profesionálne, keď vchádzam, skôr na mňa hľadia vyľakanea na ich výraze tváre a v postoji čítam otázku „kto je toto chlapča,čo od nás chce, prečo ste ho doviedli práve sem a však nám ho tu nenecháte?“. Nikim neoznámil, že prídem?
Budova nič moc, areál nič moc, na kobercoch vidno nielen ich vek, ale ajživotný štýl ich používateľa (vedúci tohto oddelenia má rád mastné jedlá, kávu,je fajčiar, často používa dierkovač a v zime sa neprezúva). Rozhliadamsa a s úzkosťou zisťujem, že obliecť si oblek nebolo práve najlepšieriešenie. Ale veď možno tu nechodí do práce každý v rifliach. O pár hodínzistím, že je to zásadný omyl, chodí! Poniektorí sa dokonca nenamáhajú ránodoma prezliecť a chodia sem rovno v teplákoch (henten mámontérky???). Rad radom mi všetci slušnepodávajú ruku. Jedni sa ma však boja poriadnečo i len dotknúť (chutná pokladníčkav prúžkovanom tričku), ako by som bol z cukrovej vaty, iní sa mi jusnažia zdemolovať na kašu (tvrďasi na dispečingu), aby ma ubezpečilio tom, že ja (na sto percent arogantný) cudzinec tu rozhodne šéfovaťnebudem. No a niektorým jedincom by som tú ruku radšej ani nepodal, trebárs tučniakoviv prepotenom obleku roku výroby 1975, z ktorého cítiť kombináciukolínskej, potu, piva, rezňa, cigariet, moču a prímesí, ktoré sa už anineodvážim identifikovať. Mnohí z nich sa mnou zaoberajú iba krátko (čo madosť uráža) a opäť sa vracajú k pracovnej náplni, alebo to aspoňpredstierajú. Niektorí sú trocha zarazení, že sa im zdravím slovanským jazykom,čím si, dúfam, získavam prvé sympatie (u pokladníčky ale očividne bodujem ajbez slov).
Nemám vlastnú kanceláriu a keď sa niečiej asistentky pýtam, ako je tomožné, je prekvapená, že prečo by som ju mal mať. Hovorím jej, že nie sompredsa praktikant, ale ani to ju neobmäkčí. Vraj sme všetci v živote len praktikanti. S týmto novým poznatkomsi sadám za vedľajší stôl, na ktorom okrem dvoch vrchnákov z minerálky,kúsku odtrhnutého kábla a slnečného svitu nie je už nič. Ako sa neskôr potvrdí, toto miesto mi prischnenatrvalo a tiež sa budem musieť zmieriť s jej poznámkamia zbierkou plastových vrchnáčikov.
Po niekoľkých krátkych inštrukciách, čo a ako a s kýma kde a prečo budem vykonávať na tejto pobočke, sa prebojujemk obedňajšej prestávke. Skromne si sedím za svojim stolom a čítam internetovénoviny (pretože kým mi pridelia všetky prístupové heslá, možno tu už aninebudem pracovať). Čakám. Cítim sa ako prvý deň na základnej škole, hoci predstieram, že som úplne v pohode. Nemám odvahu pýtať sa ostatných, kam sichodia plniť žalúdky, aby si náhodou nepomysleli, že sa im chcem votrieť. Už sapomaličky zmierujem s možnosťou ísť na obed s brigádnikmi (sú tuvôbec nejakí? ešte som žiadneho v budove nestretol), keď sa náhle začínajúvšetci živo zhovárať, dohadovať a ženská časť osadenstva v rýchlom tempepchá do kabeliek všetky tie (ne)potrebné veci ako lesk na pery, desať baleníhygienických vreckoviek a mobilné telefóny s všakovakými príveskamizo širokého okolia. Vraj či sa nepridám. Rozpačito hovorím áno.
Na obede sa preberajú osudy bývalých kolegov, ktorých už nespoznám,kolegovia, ktorých zatiaľ ešte nepoznám, ohovárajú sa kolegyne, ktoré podľarozprávania nechcem spoznať, ako aj šéfovia, s ktorými sa nikdy nezoznámim.Síce rozumiem iba polovici z povedaného, ale snažím sa aspoň príjemne(nahlúplo?) usmievať. Po dvadsiaty krát odpovedám na otázku, čo som študoval,kde som doteraz pracoval, kedy a kde som sa narodil a kto sú moji rodičia,keď som taký jazykový multitalent (zdá sa mi to, alebo som z ústasistentky naozaj zacítil štipku irónie?). Do toho štrngajú zo všetkých stránpríbory a spoza chrbta zaznieva mľaskanie polievky, škrípavé zárezy dotanierov a údery na stôl od dopadajúcich pohárov.
Po obede, dnešnej siedmej cigarete a káve sa púšťam do ďalšej stranymanuálu, ktorý mi niekto medzičasom položil na stôl. Ako sa mimovoľky dozvedám,manuál mi bude úplne nanič, ale aspoň sa neunudím na smrť. Vraj si tým každý muselprejsť. Ja o piatej prechádzam k úteku. Na dnes stačilo. Sadám doauta, automaticky sa upínam bezpečnostným pásom a na odbočke vľavouvažujem, koľko prázdnych vrchnáčikov od minerálky mám doma.
