Dôchodcovia poblednutí zo stravy, v tmavých kabátoch, tmavýchštrikovaných čiapkach a niektorí vo vyplavených šiltovkách (podľa pohlavia),takmer všetci prikrčení k zemi, prekladajúci jednu nohu cez druhú, malátnenastupujú po jednom do električky číslo osem, polovyzlečené dievčatá upečené dožltohnedej im hlučne prepúšťajú svoje miesta, zatiaľ čo chlapec s červenoubaretkou, z ktorej vykúkajú karamelové kučery, v zelenom kabátcia plachým pohľadom, sadá si za šoféra (ako ja v nočných autobusoch,pretože sa to vraj tak má a je to aj bezpečnejšie) a mlčky sleduje černo-svetielkujúceobrázky v okne...
Tiež ich sledujem, no zrak mimovoľne a takmer priebežne upínam čorazčastejšie na odraz zaľúbenej dvojice, ktorá si vymieňa nežnosti a hoc bysom si v chvíľkach hrdosti a sebestačnosti možno povedala, že im túblízkosť nezávidím, že také niečo sa nemá robiť na verejnosti, že je topohoršujúce, trápne, smiešne, nedospelé, hlúpe, okázalé, hnusné, priam odporné,groteskné, práve dnes je deň, kedy im závidím natoľko, že radšej okno zarosímdychom a pozorujem už len kalné svetlá čerpacích staníc, lampy pouličného osvetlenia, usporiadanédo zástupov, alebo len tak voľne rozhodené v priestore, čas meniaci sa naoznačovači ... Pri tebe som aj ja bola iná. Zmäkla som, stratila som hrany, naplnilama odvaha, zavalil ma strach... Je presne 22:21 a ja nervózne a nekonečnedlho čakám, kým ukazovač preskočí na dvadsaťdvojku. Napäto čakám, či sa ten údajzmení skôr na označovači alebo na tabuli s oznámením, ktorá zastávka bude nasledovať.
22:22. Obidva červené údaje preskočili naraz. Mladík v baretkevyskočil z vozu. Už ho nikdy neuvidím, ale aj tak si to budem večer pri práci predstavovať,odletím, vymyslím si príbeh, ako sa opäť raz stretneme, napríkladv galérii. Zložím mu baretku, oslobodím kučery, okolo nás budú všetci tí,čo sa budú rovnako ako my tváriť, že sa vyznajú v umení a budúhodnotiť autora, debatovať o umeleckom zámere toho-ktorého diela, oslavovaťistú časť jeho tvorivého obdobia, zamýšľať sa nad čarbanicami na obrazoch, šmuhamina plátne, ryhami na podlahe, škrabancami na zábradlí. A po návštevegalérie všetci (ak bude miesto) zasadnú do predražených kaviarnía zabudnúc na kultúru budú sa venovať už len krachujúcim (alebo naopak,rodiacim sa) vzťahom. My sa im v tme budeme spoza skla vysmievaťa krivkajúc po mačacej dlažbe sa budeme túlať ulicami.
Vidím sa. Prechádzam sa po hline, zmiešanej s dažďom do hnedého mazľavéholepidla, ktorým si snažím v hlave pospájať spomienky na teba. Dáždniky savyhýbajú jeden druhému, všetko je tak troška zahmlené, niekto do mňa drgol,hoci je pešia zóna v tomto počasí poloprázdna. Blato však dávno nahradilasivá dlažba a nenájdeš tam ani ten biedny park, kde som sa ťa snažilanájsť najprv medzi ostatnými a potom medzi opršanými chorľavými kríkmi, vieš, tými,ktoré beztak tiež už dávno vyrúbali, aby namiesto parčíku mohli postaviť čosi, čo pripomína obrovskýskleník. Miesto kvetov sa v ňom týčia stoličky a barmanka.
Prenasledujem zelenú mikinu, s kapucňou vyblednutou od slnkaa dažďových kvapiek, idem za ňou ako zaslepená. Šliapem po všetkej tejhnedosivej mase a pritom moje chodidlá ostávajú suché a čisté, veďdlažba je v lete nepoškvrnená. Nijak ťa nedokážem dobehnúť, ale asi si miaj tak už dávno utiekol. Pri tebe som bola iná. Pri tom druhom sa to vytratilo.Tretí ma naučil túžiť. Ten posledný ma naučil trpieť a nebáť sa toho. A náhlesi tu opäť ty. Ja však už neviem byť taká, ako vtedy, lebo ani ty už nie si chlapcomv zelenej mikine, ktorý vždy radšej uprene hľadel do zeme a nevedomkymi unikal čoraz ďalej.
Teraz tu bol ten s baretkou,zajtra tu bude pravdepodobne zasa niekto iný. V kantíne s nápisom„Prosíme dôchodcov, aby na stravovanie využili čas medzi 13.00 – 14.30 hod. apoužitie stravovacích poukážok mestského úradu ohlásili vopred“ si dávamnajlacnejšie menu. Ručička sa pohla na 12:59 a pomaly sem začínajú prúdiťstravníci. Je na čase dojesť a pohnúť sa.
