Voniaš akovanilka s jablkami.
Čože? Prečo? Akoto môžeš vedieť?
Ovoňal som ťapredsa.
Kedy?
Minule,v kine. Keď si sa nedívala.
Ja sa stálepozerám. A vôbec, kedy sme my dvaja boli spolu v kine?
Vtedy, veď vieš,keď si mala vlasy tak ... vlastne si ich mala tak ako vždy.
Na čom sme boli?Isto na nejakej absurdite.
Neviem, pozorovalsom tvoje vlasy. A potom náhle zasvietili. A ty si sa pohlaa rozptýlila tú vôňu všade naokolo. A mne sa podlomili ... na čopôjdeme nabudúce?
(Moje vlasy?Páčia sa ti?) Nepreháňaj, veď ja sa skoro vôbec nevoňavkujem. Nabudúce? Hm, môžemeísť spolu vlakom.
Vychádzamez kina a cítim, že na mňa hľadí, snaží sa ma dotknúť alebo si ukoristiťaspoň jeden môj pohľad. Klopím zrak a upravujem si vlasy, ako to ženy vrajrobievajú, keď niekoho balia. Ja to robievam vtedy, keď sa mi násilne pchajú doočí a mimovoľne lepia na ústa. Utieramsi vločky z nosa a skúšam, či mám rozmazanú špirálu. To vraj ženy zvyknúrobiť, keď používajú špirálu na mihalnice. Ideme vedľa seba, raz bližšie prisebe, až sa dotýkame rukávmi, hneď sa zasa vzdialime, akoby sme sa tým dotykomlátky navzájom popálili, tárame o nezmysloch. Občas vybuchneme od smiechu.Nič, čo hovoríme, nedáva iným a hádam ani nám zmysel, ale aj taks tým nevieme prestať.
Spomínaš,v čajovni? Ako si sa nahla, aby si videla, či už nám nesú účet?
Hm, asi nie.(Klamem.)
Aj tam si voňala.
To nemôžešvedieť, všade bolo predsa cítiť čaje a vonné tyčinky. (Chcela som sapritúliť, ale vtom prišla obsluha a už som nenabrala odvahy.) Požičiaš mitú knihu, ktorú som ti minule vytrhla z ruky?
(Tú o nás?)Tú o tých dvoch, čo spolu tárajú nezmysly?
Hej, presne tú!(Pamätám si, ako sa nám letmo dotkli prsty, keď som ti ju chcela zobraťa ty si mi ju naoko nechcel dať).
Mám ju doma. (Odkedysi sa jej chytila, nikomu som sa jej už nedovolil dotýkať.) Mám ti ju priniesťnabudúce do kina?
(Je toto opätovnépozvanie na film, alebo sa to pýta len tak?) Hm, asi áno. Ale hej, prines miju, o.k.?
Dobre. (Uvidímťa!)
Dobre.
Odprevádza ma nazastávku, ako obvykle. Dnes nepletieme jedno cez druhé, väčšinu času mlčímealebo sa usmievame. Prechádzame sa mestom, lebo obaja vieme, že inak by toodprevádzanie trvalo prikrátko. Okrem knižiek a niekoľkých nepodstatnýchinformácií sme si tento večer nevymenili nič. Prepletám prsty pomedzi tie jehoa odrazu zvážniem.
Prichádzaposledný autobus.
Tak nabudúce dámeto kino, hej?
Dobre.
