Cítim, ako mi vibruje v ruke a váham, či ho tento krát radšej niekamnezastrčím, do kabelky, alebo najlepšie niekam do zásuvky, aby som sa znovunemusela rozhodovať. Sledujem, ako sa mina dlani jemnými pohybmi chveje a láskyplne ho objímam prstami. Nepamätámsi, kedy som bola bez neho naposledy dlhšie ako dva dni.
Rozpačito sa obzerám naokolo, kam by som sa s ním mohla ukryť. Momentálneale nemám možnosť nikam utiecť. Nakoniec však, ako vždy, nad mojou chronickouzbabelosťou a paranojou víťazí zvedavosť, kto sa dnes ukrýva za neznámymčíslom. Milým hlasom vyslovujem ošúchanú formulku a oznamujem, že som topredsa len ja. Hanbím sa rozprávať pred kolegami nahlas. Veď väčšinaz nich nič netuší. Áno, môžem hovoriť, nie, nevyrušujete ma (klamem).Vecne odpovedám na úvodné otázky. Zajtra popoludní? O sedemnástej?Samozrejme, to mi vyhovuje. Tentoraz to nebude na dlho? V tom prípadežiadny problém, prídem po práci.
Zo šichty odchádzam skôr, aby som si stihla nakúpiť a premýšľam nadtým, prečo vždy pristanem na rovnakú hru. Zavolajú, vymeníme si fakty, čísla,dátumy, dohodneme taxu. Stokrát som si už hovorila, že nebudem preháňať a dámoddýchnuť telu i duši. Vypnem rozum, zabudnem na samostatnosť,zodpovednosť a budem konať pochabo, nebudem myslieť na platenie nájmu,električenku, prešvihnutý účet za telefón ani na zlacnené hroznov supermarkete. Miliónkrát som už prisahala sama sebe, že aspoň na chvíľkunebudem chamtivá, nebudem brať všetko, čo príde a niekam odídem, všetkovypustím z hlavy. Nebudem sa báť, že keď to nevezmem ja, vezme to niektoiný. Zatrhnem si obavy z toho, že keď sa vrátim, možno už nebude volaťvôbec nik. Môj večný strach, že sa rozhodnú pre iného, a že sa on rozhodne preinú.
Biele igelitky putujú do priehradky na biele igelitky. Priehradka nesiepoetický názov igelitky. Spolubývajúciim podľa mňa v kuchyni vyčlenil priveľký priestor, ale čo tu už záleží namojom názore a estetickom cítení. Umyté hrozno si radšej beriemk sebe na izbu, dnes večer nemám chuť o nič sa deliť. Mám aj kávu a sušienky,ktoré sa zaprisahávajú, že budem mať energiu až do rána (vlastne do večera, aleto je jedno, mám deň naopak) a čerstvo umyté vlasy. Voňajú ako hrozno. Opäťma prepadajú myšlienky, či to tento raz zvládnem, nie je to len tak, na takúvec sa musí človek pripraviť. Viem síce do čoho idem, robila som to už x-krát,ale aj tak, po všetkých tých rokoch, vždy je to niečo nové. Tí, čo vedia, že torobím, sa ma zvyknú pýtať, prečo som sa na také niečo dala a ako tozvládam - takto po víkendoch a po večeroch. Popri robote. A vlastneniekedy si kvôli tomu zoberiem aj dovolenku, keď sa inak nedá, aby ste vedeli.Občas si kladiem rovnaké otázky, ale potom zväčša príde revízor a ja musímhľadať čipovú kartu. Čipové karty považujem za pomstu ich tvorcov vočiostatnému obyvateľstvu. Nebyť čipových kariet, bola by moja peňaženkao pol kila ľahšia a peniaze by som si nemusela pchať po vreckách. Zatváramdvere na izbe. Z vedľajšej miestnosti počuť cez papierové steny zmeschichotu a televízie, ale možno to nie je chichot. Zajtra sa zapotím.
V práci výnimočne všetko beží ako má. Ako má znamená nudne a organizovane. Nedokážem sa však sústrediť.Premýšľam nad každým slovom a spomínam si, aké to bolo naposledy, keď sima zavolali. A aké to bolo celkom prvý raz. Bála som sa, určite som sa ajčervenala, nevedela som, čo hovoriť, ako na nich asi pôsobím, či ma považujú zaprofesionálku, alebo hneď vidia, že to robím prvý krát. Po všetkom mi vysoký pánv saku podal ruku – to on si ma pravdepodobne objednal. Boli smes vami veľmi spokojní, budeme sa tešiť na ďalšiu spoluprácu. Peniaze vámna účet pošleme k prvému dňu nasledujúceho mesiaca.
Autobus trochu mešká. Pani na zastávke má v rukách tašky z tejistej kolekcie ako my doma. Vraj prečo nemám vlastné auto. Vodičák máte, však? Mnesa cestovanie mestskou hromadnou páči. Užívam si ho. Pozorovať ľudía nemusieť si pritom vyberať ani rozhodovať sa považujem za skvelé.Najnovšie som si k tomu pridala nový prvok. Nekupujem si lístky do druhéhopásma a potom sa zabávam čakaním, či ma čapne trojica nadrozmernýchrevízorov. Mám pár trikov, ako predísťtomu, aby ma prichytili pri okrádaní dopravného podniku. Jedným nich je, že si sadám vždy dozadua sledujem, kto nastupuje na zastávkach. Prirodzene, metóda nefungujestopercentne, keďže najmä večer už toho veľa nevidím. Ale napriek tomus ňou dosahujem pomerne dobré výsledky.
Dorazila som na miesto určenia. Užma čakajú. Dávam si dole sako a prehadzujem ho cez operadlo stoličky. Odhaľujembiele plecia, čím prezrádzam, že som celé dni zavretá v kancelárii. Niektorísú očividne napätí. Iní sa tvária suverénne. Nuda. Aspoň tu majú veľké okná. Klasicky:predstavenie, výmena rúk, výmena úsmevov, výmena bezvýznamných informáciío tom, či som vedela trafiť, nejaké papierovačky a ide sa na vec.
Dovoľte, aby som vás navzájom predstavil,toto je slečna (alebo už pani?) tlmočníčka a bude nám dnes pomáhať a takďalej. Už pre nás robila nejaké tie preklady, ale dnes ju tu máme konečne ajosobne a tak ďalej. Môžem vám ponúknuť kávu, čaj, vodu a tak ďalej? Áno,vodu si dám. Vodu tejto mestskej časti som totiž ešte nevyskúšala. Zisťujem, žeje hnusná.
Keď odchádzam, myslím na dokumenty,ktoré ma čakajú v izbe na stole, na to, ako sa povie tá prekliata vec poslovensky, koľko si vypýtam nabudúce za normostranu, prečo mi včera tak surovo povedal,že so mnou už nepočíta do budúcnosti a prečo som si toho hrozna nekúpilaviac. V ruke žmolím lístok na MHD a keď si sadám na posledné sedadlov električke, pred očami sa mi mihá veta neoznačený cestovný lístok je neplatný.
