Vystupujem spolu s ostatnými zhrbenými piatkovými cestovateľmi nahlavnej stanici a tento raz medzi nimi vynikám ľahunkým úsmevom. Predieramsa telami a ruksakmi s karimatkami, či športovými taškami študentovFTVŠ, zatiaľ netušiac, že o mesiac sa môj úsmev ešte väčšmi natiahne došírky. Vrásočky okolo očí – áno, mám ich, hoci on si myslí, že mám pleť akobábika – sa mi zgúľali do niekoľkých vejárikov. Zbadám ich v odraze pripokladni, keď mi teta za okienkom natrčí cez umastené sklo oranžový lístok, môjúplatok osudu. Na poslednú chvíľku hlásia zmenu nástupišťa a cvičené opice sanáhle rozbiehajú, aby sa stihli do podchodu natlačiť ako prvé.
(Dnes si odcestovala. Keďsom ťa videl odchádzať, tvárila si sa tak šťastne, až mi zovrelo hruďa nemal som silu skríknuť: nechoď, ostaň, alebo aspoň počkaj na mňa!).
V exprese Slovenská strela sa mi ušlo miesto pri okne - mám miniatúrnesedadlo, za ktoré som síce zaplatila nehoráznych stosedem korún navyše, ale dosvojho osudu človek musí predsa dačo investovať. Dnes je všetko akosi naopak. Slečnapredo mnou, ktorá očividne zvykne investovať najmä do seba, násilne otváraokno, pretože sa jej zdá, že nefunguje klíma. Pán vedľa mňa zjavne investovaldo najpredávanejšieho ženského časopisu, aspoň podľa toho, čo tvrdí jeho titulnástrana, a momentálne sa snaží nájsť si partnerku v smskovej zoznamke.
(Ty predsa nemáš právo byťšťastná, keď ja nie som. Píšem ti sms, ale napokon ostáva uložená v pamätitelefónu, aj tak nemám právo ju posielať. Už mi nepatríš.)
Hoci viem, že nie je slušné čítať ľuďom cez plece, zisťujem spolus ním, ako schudnem pomocou jablčného octu (bez toho, aby som sirozleptala hltan), aké chyby robím pri depilácii, umývaní vlasov, jedení, pití,cvičení, konverzácii, hádkach, udobrovaní sa, predohre, komunikácii so šéfom, výchove(toto sa ma ešte netýka), prečo ma môj partner opustí (ak ho mám), ako sazbaviť nevhodného partnera (ak ho mám, ale už plné zuby), ako zistiť, či je toten pravý (ak ho vlastne ešte nemám, ale myslím si, že áno), ako sa dá byťv tridsaťpäťke spokojnou single ženou (ak partnera nemám a ani sažiadny v časovom horizonte desiatich rokov nečrtá), čo to slovo vlastneznamená, ktoré otázky sú prísne zakázané a naopak, ako šikovne manipulovaťdoma i v práci, ako premôcť sokyňu, svokru alebo atraktívnejšiu čišikovnejšiu kolegyňu, ako si vychovať muža, a keď to všetko nevyjde, akoneriešiť frustráciu prežieraním sa, alebo ako po následnej diéte spoľahlivozabrániť jojo-efektu.
(Možno bolo lepšie mlčať,ale teraz už môžeme iba predstierať, že sa nič nestalo, to nám predsa obom ideskvele).
Spoločne sa so záujmom pristavujeme pri článku o mužských tajomstvácha jeho tvár naznačuje ešte väčší šok z ich odhalenia ako moja. Celáukonaná z nových poznatkov končím svoju púť pri reklame na posilňovacienástroje a biochróm. Budím sa až v Holešoviciach.
Tam na mňa čaká strapatý drobec v tyrkysovej mikine s typickýmospravedlňovaním sa, že zaspala a preto mešká. To nič, ja tiež meškám. Povzájomnom vynulovaní našich meškaní sa s lístkom na metro vrháme napospasveľkomestu. Na kultúru, pamiatky, nočný život, všetko to, čo podľa sprievodcova známych bezpodmienečne musíme vidieť, ochutnať, pocítiť, počuť, ohmatať,zažiť ... až kým si celkom zmorené ráno o šiestej nelíhame - drobec na matraca ja na spacák rozložený uprostred miniatúrnej izby. Všetko je naopak.Budíme sa o dvanástej s pocitom viny, že sme isto niečo premeškali.
V nedeľu sa snažím nezmeškať vlak. Vlastne sa za každú cenu snažímzmeškať ho, aby som smela ostať v meste, kde ma až na drobca nik nepozná,ale navonok predstieram nervozitu a naoko hľadám spiatočný lístok v kabelkeo čosi dlhšie, hoci ho už potajomky zvieram v ruke. Posledné objatie na rozlúčku a potom užlen kvapky na skle. Zlievajú sa do lúča, ten mi steká takmer až ku kolenám, aleviem, že mi neublížia, lebo teraz sa už kvapiek nebojím.
(Dnes som ťa stretol. Mášiné šaty, zmenila si účes a ja sa snažím, aby mi to nevadilo.)
Už sa nebojím kvapiek, príchodov,odchodov, ale ani zmeny nástupišťa, dokonca ani meškaní. Pretože som prišla na to, ako si podplatiť osud.
