Obzeráme si jeden druhého na chodbe a vidím na tebe, že sa mi chcešprihovoriť, no netušíš, ako začať, aby to nebol najväčší trapas tvojho života,demonštrovaný pred tlupou vrátnikov a pracovníkov SBS, ktorých celodennoupracovnou náplňou je pozorovanie dievčat presúvajúcich sa rôznymi smermia nebadaná kontrola dátumu narodenia v ich preukazoch či očividnákontrola obvodu ich hrudníka. Tak okolo seba chodíme každý deň po spoločnýchmiestnostiach internátu (ty sa s USB-kľúčomna krku potácaš v zodratých teplákochna svoj blok, ja sa zase so sáčikom sušených banánov v ruke šuchtám naizbu vo flip-flopoch), nenápadne sa cez kvantá hláv okukávamev tridsaťdevine a na obedoch v študentskej kantíne si navzájom čumímedo tanierov (ty si dávaš väčšinou najlacnejšie menu a ja sa automatickyvždy postavím do radu, v ktorom čakáš). Napokon nás zoznamujú kamaráti nanejakom pivnom podujatí na parkovisku pred študentským internátom.
Na nasledujúcich pár rokov sa pre nás hlavným cieľom stáva hľadanie miest,kde môžeme byť spolu sami - čiže bez spolužiakov, spolubývajúcich, skrípta preukazov, samozvaných hudobníkov a nočných hlásnikov pod oknami, švábov,komárov, pavúkov, múch, holubov, vrabcov, potkanov, súrodencov, rodičov,učiteľov, ich rôznych permutácií (študuješ mat-fyz), derivátov a kompozít(študujem lingvistiku). Dvadsaťpäťku už oslavujeme spolu ako čerství absolventi (ty bez praxe a jas praxou, ak sa dá kopírovanie dokumentov a nahadzovanie údajov dočudesných súborov považovať za prax) a nedobrovoľne máme ešte stáleoddelené postele.
Sme vitálni, drzí, plní ideálov, radikálni, tvrdohlaví, vidíme všetkočierno alebo bielo (trávime väčšinu času za počítačmi, tak čo iné akoslabozrakosť možno od nás čakať), sme odvážni, priam až veselo nebojácni, aleniekedy aj smutní, deprimovaní a bezradní. V dvadsiatich piatich rokochmáme na všetko čas: na langoše so syrom a smotanou a kofolou, prítmie kín,ostré letné slnko pri štrkovom jazere, pokožku voňajúcu po milovaní, zmoknutévlasy a odieranie spodných okrajov džínsov, kvety (ktoré si pre mňa tajneukoristil v nejakej z tých nóbl záhrad), cestovanie, na seba, navšetko, a aj tak nič nestíhame.
Zazeráme na seba v kuchyni. Máš na sebe tie storočné vyťahané tepláky,ktoré tak veľmi neznášam, nie si oholený a dávaš šálku presne tam, kamnepatrí. Určite mi to robíš naschvál. V pozadí hrá televízia, na okneusychajú v kvetináči pelargónie, na stole sa nachádzajú noviny, dve šálkya jeden krúžok od kávy (ten si spravil samozrejme ty), hneď vedľa ležiamoje okuliare. Tie ružové som odložila už dávno, tieto dioptrické mi očný lekárpredpísal ako dar na päťdesiatku.
Chcem ti povedať, že rozhodne po tebe viac nehodlám umývať riad, nov tom sa zahľadím na tvoje postriebrené vlasy a ty sa zapozeráš namoje scvrknuté ruky. Stretávame sa tu vždy takto neskoro večer, keď užnemáme kam inam ísť. Máme spoločné postele, no niekedy sa mi zdá, akoby boli odseba na kilometre vzdialené. Hľadáme každú možnosť, aby sme nemuseli byť spolua nedajbože sa ešte aj rozprávať o inom, ako kto pôjde zaplatiťvšetky tie šeky, alebo že tie naše deti nás ani len neprídu navštíviť.
Už sme opatrní, mäkší, rezignovanejší, vážnejší, pokornejší, sivšía naše úsmevy hlbšie, rovnako ako vejáre okolo našich očí a ústa pigmentové škvrny na chrbtoch dlaní (ja ich mám viac). Nič nám teda nechýba,lebo v päťdesiatke máme všetko: odrastené deti, za sebou cesty, pred sebouuž iba pár rokov splácania pôžičky na plastové okná, vlastníme žltý dom, červenéauto, zelenú záhradu, máme čierne diaľkové ovládače a nabíjačky takmer navšetko, len už nemáme seba.
Všetko sme si už totiž odovzdali, ak aj nie, nemáme si už čo odovzdávať,alebo si to už odovzdávať nechceme; iba ty mne výplatnú pásku a ja tebevečeru, čerstvé ponožky, opasok k tvojej obľúbenej pásikavej košeli aleboiné dôležité veci, no niekedy sa nám ani to nechce. Naše deti nám odovzdávajúsvoje deti, keď ich práve nepotrebujú. To sú momenty, kedy nás našťastie eštepotrebujú, inak by sme naše vnúčatá poznali iba z fotiek, videí, dévedéčoka powerpointových prezentácií. My im za to odovzdávame dary alebohotovosť. V poslednom čase už iba hotovosť.
„Pôjdeme cez víkend k našim? Mama bude mať narodeniny. Kúpila som jej červené muškáty, keď ich má tak rada.“
„Och, bože, už to vidím, zase sa len pohádame, prečo si tengolier nenapravím, ako si sa to zasa raz doobliekala, prečo sme si kúpiliumývačku, či sme skutočne natoľko spohodlneli, že sa nám už ani riad nechce umývaťa prečo si si vzala práve toho ťulpasa.“ „Vezmeme aj deti aj kameru aj ich obľúbenú bonboniéru...“
Dnes sú u nás deti. Priniesli mi nové muškáty, o ktoré sa minebude chcieť starať, nejaké kupované zákusky (nuž, v tých punčových rezoch jepríliš málo rumu), bonboniéru s orieškami, ktorú otec nemôže požuť, lebo mánanič zuby a pollitra čudného alkoholu, ktorý smrdí ako tráva. Zať je dnesdoobliekaný ako na silvestrovskú zábavu a dcéra má opäť iné vlasy...
Otec šiel so zaťom fajčiť na balkón, tak pozorujem detiská sama: premávajúsa nám tu po dome a ja sa modlím, aby mi nepozhadzovali moje rozkošnémodré kvetináče z podstavcov. Rastú nám ako z vody (práve som saprežehnala, aby nevyliali tú žltkastú vodu z vázy, kde sa kvety lúhujú užhádam aj vyše mesiaca). Jeme, pijeme,filmujeme, smejeme a lúčime sa.Zatváram za nimi vchodové dvere a pri pohľade na tú hŕbu riadu uvažujem,či si - samozrejme, na splátky - nekúpimumývačku riadu.
