Náš príchod do Mesta anjelov bol koniec jednej cesty (po Route 66) a začiatok druhej – po krásnej pobrežnej Highway 1. Na návštevu LA sme si vyhradili 2 dni, a tie nám aj stačili. Ubytovali sme sa v príjemnom moteli na Hollywood Blvd. Trochu sme sa obávali raňajok, lebo na západnom pobreží si tu pod pojmom raňajky predstavujú balené muffiny, kávu a cereálie. Tu sme sa však príjemne prekvapili, keď nás majiteľ na raňajky nasmeroval do vedľajšej reštaurácie (mal s nimi zmluvu). Raňajky chystal sympatický drednatý dedo, ktorý si vypekal reggae. Výber bol naozaj rozmanitý a atmosféra taká príjemná, že by sme tam raňajkovali aj 2 hodiny. Ale čas bežal, tak sme dojedli a vydali sme sa na potulky mestom. Keďže som športový fanúšik, namierili sme si to najprv na domovský stánok LA Dodgers.
Rozloha parkoviska nás doslova šokovala. Pri štadióne sme nazreli do klubového obchodu, kde si určite prišiel na svoje každý fanúšik (ak mal dosť v peňaženke). Veľmi som sa chcel ísť pozrieť dnu na samotný štadión, čo sa mi aj podarilo, aj keď trochu „nelegálne“. Oznam pri vchode hlásal, že je vstup zakázaný, no bolo skoro ráno, nikde ani nohy a moja túžba bola silnejšia ako zákaz na tabuľke. S pocitom vzrušenia som sa tam vplížil na pár sekúnd, ktoré stačili akurát tak na urobenie fotky. Z parkoviska pri štadióne bol celkom pekný výhľad na výškové budovy centra LA.
Pomaly tam začínalo byť rušno, tak sme nasadli do auta a pohli sme sa ďalej. Túlali sme sa ulicami mesta, došli sme až k Staples Center (hokejový stánok LA Kings). Tam sme sa však nedostali, lebo v ten večer sa mal odohrať zápas NHL a všetko bolo ohradené. Ako každý turista, aj my sme si chceli odfotiť slávny nápis Hollywood. Išli sme teda po Mulholland Drive, čo je úzka cesta vedúca do kopcov nad mestom. Súdiac podľa domov, tamojší ľudia netrú biedu. Cestou sme našli veľa vyhliadkových bodov nielen na nápis, ale aj na mesto samotné. Mulholland Drive je dosť rozsiahla a tak sme tam strávili asi 2 hodiny.
Ďalšia zastávka bola Griffith Observatory. Nachádza sa tiež na kopci nad mestom. Je to turistami veľmi obľúbené miesto, takže pri hľadaní parkovacieho miesta treba mať pevné nervy. Výhľad však stojí za to a ako pridaná hodnota je návšteva hvezdárne.
Už sa zvečerievalo, vybrali sme sa do nášho motelu, ale cestou som si ešte spravil radosť návštevou hudobného obchodu Amoeba. Je to veľký priestor plný hudobných nosičov snáď každého žánru od country až po metal. Ja ako fanúšik platní som si prišiel na svoje a obchod sme opúšťali o pár platní bohatší.
Pred spaním sme si ešte skočili do blízkeho arménskeho obchodu, kde sme konečne objavili skutočný chlieb ako u nás doma. Po znamenitej večeri sme zaľahli a tešili sa na ďalší deň.
Náš druhý deň v LA sme strávili poznávaním najznámejších bulvárov (samozrejme autom), nakukli sme do Beverly Hills, nevynechali Rodeo Drive (pre nákupné maniačky),navštívili Hollywood Forever Cementery, Echo Park, MacArthur Park a ako finále sme si nechali chodník slávy. Asi ako každého nás prekvapilo, že je chodník slávy je úplne obyčajný chodník, dlhý ako týždeň pred výplatou, plný turistov a hviezdy sa nachádzajú po oboch stranách cesty. Ak chcete nájsť nejakú konkrétnu hviezdu, odporúčam si vopred na internete nájsť, kde sa presne nachádza. Ušetríte si tak kopu času a otlaky na nohách.
Pravdu povediac, od LA sme čakali viac. Je to však len obrovská betónová džungľa, preplnená autami a okrem pár pekných miest, nás teda ničím neočarilo. Z našich skúseností môžeme povedať, že v USA je množstvo oveľa krajších a zaujímavejších miest.
Naša nová cesta po Highway 1 začala presne tam, kde skončila tá po Route 66 – na Santa Monica Pier. S neskrývanou radosťou sme opúšťali toto druhé najväčšie mesto USA a vydali sme sa v ústrety oceánu a útesom.
Pred nami bolo Malibu, ktoré sa nám spájalo (až do teraz) s nádhernými vilami pri oceáne. V realite to však boli domy postavené priamo pri hlavnej ceste bez kúska súkromia. O poznanie bohatší sme teda pokračovali po ceste. Prešli sme cez Venturu do Santa Barbary. V tomto príjemnom prímorskom meste sme si dali pauzu na pláži, kde sme pozorovali letku pelikánov, ako si plachtia popri pobreží a surferov ako sa snažia chytiť nejakú vlnu.
Ďalej sme pokračovali do mesta Morro Bay, kde sme si zajednali motel na túto noc. Cestou sme míňali veľa vyhliadkových bodov, z ktorých sú nádherné výhľady na Tichý oceán. Vyhliadkové body sú situované hneď pri ceste a nie je problém tam zaparkovať. Ešte pred Morro Bay sme sa zastavili na Pismo beach, kde je dosť veterne, čo v hojnom počte využívali kitesurfisti.
Odtiaľto sme prešli cez San Lois Obispo do Morro Bay. Motel, v ktorom sme strávili noc, bol po rekonštrukcii a nachádzal sa v blízkosti oceánu, takže sme boli spokojní. Mestu dominuje veľká skala s názvom Morro Rock, ktorá je pozostatkom sopečnej činnosti. Je vysoká 175 metrov a veľa ľudí láka na ňu vyliezť. Toto by som neodporúčal, hrozí za to mastná pokuta a ešte si vás môžu označkovať čajky. Večer sme sa vybrali na prechádzku popri prístave, neďaleko Morro Rock a vo vode som na chvíľu zahliadol uškatca. Priateľka bola smutná, že ho nevidela, tak som jej sľúbil, že skoro ráno sa vrátime a určite sa nejaký ukáže. V Morro Bay sme zažili krásny západ slnka. Posledné slnečné lúče sa dotkli hladiny, na ktorej tancovali v rytme vĺn rybárske člnky a slniečko, ktoré sa skrylo za Morro Rock vytvorilo na nej oranžovú žiaru- proste ťažká romantika. Chvíľu po tomto prírodnom divadle sa od oceánu dovalila hustá hmla, vzduch sa ochladil o niekoľko stupňov a my sme spokojní zaľahli do teplých perín.
Skoro ráno sme boli znova pri Morro Rock a zvedavo sme hľadeli do kľudných prístavných vôd, či nezbadáme nejakého nezbedného uškatca. Zo začiatku sa nič nedialo a spoločnosť nám robili zvedavé veveričky, ktorých bolo po celej ceste neúrekom. Keď v tom sa objavili na hladine dve hlavy a zdalo sa, že si nás tiež obzerajú. Priateľka mala konečne dušu na mieste a ja som nafotil niekoľko pekných záberov.
Spokojní sme mohli pokračovať ďalej po Highway 1. Cesta ubiehala príjemne a kľudným tempom sme sa dostali ku mestečku San Simeon, kde sme zbadali pri ceste sa pásť zebry. Celkom nás to zaskočilo, ale nakoniec sme pochopili prečo sa tu nachádzajú tieto zvieratká. Stáli sme neďaleko hradu Hearst Castle a tie rozľahlé lúky, na ktorých sa bezstarostne preháňali zebry, patria k tomuto hradu. Rozhodli sme sa, že tento hrad nenavštívme, myslím si, že v Európe ich máme viac než dosť, takých, ktoré stoja za návštevu. Pohli sme sa teda ďalej, ale ďaleko sme nezašli lebo kúsok za San Simeon sa nachádza obrovská kolónia divokých tuleňov. Je tam spravené parkovisko, na ktorom môžete zaparkovať rovno pri nich. Hneď ako sme vystúpili z auta ich bolo počuť, ale hlavne cítiť. Nikdy som nevidel toto zviera naživo a to čo som tam uvidel ma dostalo. Boli ich tam stovky, proste plná pláž vyvaľujúcich sa tuleňov. Niektorí len tak ležali na pláži a iní sa pokúšali dostať späť do oceánu. Tí čo ležali, prednými plutvičkami na seba neustále vyhadzovali piesok. Niektoré mladšie tulene sa medzi sebou klbčili a takto si krátili čas.
Po tomto zážitku sme boli opäť na ceste, ktorá sa začala kľukatiť a dvíhať do hôr Santa Lucia Mountains pred nami. Blížili sme sa k Big Sur, asi najkrajšej časti celej tejto cesty, čo pre mňa znamenalo len jedno – prenechať volant priateľke. Dnes mi to padlo vhod, lebo som už cítil únavu, ale táto cesta vám nedovolí zažmúriť oko. Highway 1 sa krásne zarezávala do zeleného pohoria a stúpali sme ostrými zákrutami. Oceán zmizol z dohľadu kvôli všade prítomným stromom, ale to vôbec nevadilo, lebo príroda okolo nám ho dokonale nahradila. Potom sme boli zase pri oceáne a prešli sme cez Big Creek Bridge z roku 1938.
To sme sa už pomaly blížili k zástavke, ktorú, ak sa niekedy ocitnete na tejto ceste, určite nevynechajte. Za mestom Lucia leží Julia Pfeiffer Burns State Park a pri ňom nájdete aj McWay Falls. Auto necháte pri ceste, nie je tam klasické parkovisko a k vodopádu sa dostanete za 10 minút po svojich. Drevený chodník vás dovedie k dych berúcej modrej lagúne, do ktorej zo strmých skál padá vodopád z výšky 24 metrov. Tento krásny pohľad sme si mohli vychutnať o to lepšie, že nejakým zázrakom sa nám podarilo vystihnúť čas bez turistov (ktorých tam je inak neúrekom). Kvôli ochrane a zachovaniu tohto prírodného úkazu tam bol zákaz vstupu, ale ako všade, aj tu sa našli ľudia, ktorí to skúšali, čo sme usúdili podľa stôp v piesku pri lagúne.
Keď sme sa už dokochali dokonalými obrázkami, frčali sme ďalej po pobreží Big Sur, až sme prišli k asi najznámejšiemu mostu Highway 1 – Bixby Bridge z roku 1932. Keďže most si chce fotiť veľa turistov, na jeho severnom konci je urobené malé provizórne parkovisko a my sme zvádzali tuhý boj o miesto. Vyhliadka ponúka krásne pohľady na most a pobrežie Big Sur, takže si to určite netreba nechať ujsť.
Porobili sme fotky, uvoľnili sme miesto ďalším fotenia chtivým turistom a išli sme ďalej. O pár kilometrov nás čakal ďalší most Rocky Creek Bridge. Bol postavený v rovnakom roku a aj štýle, a tak si ho veľa turistov mýli s Bixby Bridge, najmä pri ceste zo San Francisca do Los Angeles. Cesta sa pomaly začala dvíhať do Carmel Highlands. Pohľad na pobrežie z výšky sa dá vychutnať z vyhliadkového bodu Point Lobos. Odtiaľto sme na chvíľu stratili oceán z dohľadu, lebo cesta sa stáčala do vnútrozemia do mesta Monterey. Tu sme si dali menšiu pauzu, hodili dačo do žalúdka a v príjemnom počasí sme si obzreli tamojší prístav. S plnými bruchami sme pokračovali cez mesto Santa Cruz až na Pigeon Point Lighthouse. Na skalnom výbežku stojí starý maják postavený v roku 1871. Dodnes je funkčný a je aj najvyšším majákom na západnom pobreží USA. Pri ňom sa nachádza hostel, ktorí využívajú turisti pri sledovaní migrujúcich veľrýb. Aj my sme chvíľu postáli nad útesom a hľadeli do diaľky, ale nič sme nevideli. Meškali sme asi 15 minút, lebo správca majáka nám povedal, že pred chvíľou nejaké zazrel. Nuž nič to, možno nabudúce.
Odtiaľto sme už vyrazili plnou parou vpred, lebo pred nami bolo najkrajšie neamerické mesto Ameriky – San Francisco. Ale o našom stretnutí s týmto mestom až nabudúce.
