Pri príchode do Flagstaffu nás trochu zarazilo slabé mestské osvetlenie. Trochu sme pátrali a zistili sme, že sa tu nachádza dosť známe Lowellove observatórium, kde objavili Pluto. Aby vyšli v ústrety hvezdárom, mestskí páni uzákonili minimálne svetelné znečistenie mesta. Dali namontovať sodíkové lampy s nízkou svetelnou intenzitou a páni hvezdári si tu tak prídu naozaj na svoje. Vo Flagstaffe sme sa zobudili do slnečného a trochu chladného rána. Je tu chladnejšie podnebie a Flagstaff sa nachádza v tesnej blízkosti lyžiarskych stredísk. Toto mesto je aj skvelým východiskovým bodom pri návšteve Monument Valley a Grand Canyonu, čo sme využili aj my, ale k týmto dvom prírodným skvostom sa vrátime v samostatnom blogu.
Po opustení Flagstaffu sme minuli mesto Bellemont, odkiaľ sme sa mali napojiť na starú Route 66 a prejsť cez jej najvyššie položené miesto vo výške 2.231 m. n. m. Akokoľvek sme to však chceli, cesta vyzerala veľmi ťažko zjazdná pre obyčajný sedan, tak sme to neriskovali a radšej sme išli ďalej po diaľnici. Z nej sme pred mestom Williams zišli opäť na starú Route 66. Je tu vlaková stanica, z ktorej sa krásnym vlakom odveziete rovno do Grand Canyonu. Môže to byť zaujímavé, náš plán bol však iný a cestou sme si spravili krátku zastávku v akomsi „safari parku“ Bearizona. Je to vlastne opačná ZOO – ľudia sú zavretí v autách a zvieratá sa voľne pohybujú. Zaplatili sme vstupné, zatiahli sme okienka a vybrali sme sa v ústrety divočine. Najprv sme prešli cez výbeh kadejakých horských kôz a kamzíkov, ktoré vyzerali mierumilovne. Ďalší výbeh však už mali rezervované ozajstné šelmy – vlky.

Zatiaľ čo sme sa na nich s údivom pozerali cez zavreté okienko, oni si ležérne vykračovali okolo auta, oňuchávali ho a nakúkali, čo za maškrta sa skrýva dnu. Ostali by sme dlhšie, ale za nami už čakali ďalší návštevníci, tak sme išli ďalej k medveďom. Tie si polihovali pohádzané kade tade a vôbec sa nedali rušiť prechádzajúcimi autami. Už keď sme sa chystali opustiť medvediu časť, priateľka si všimla na strome nejakú veľmi prerastenú „veveričku“. Zaostrili sme pohľad a veverička sa razom premenila na huňatého macka, ktorý si úplne spokojne odfukuje vo výške asi 3 metre na (podľa nás) dosť chabých konároch stromu.

Po takomto „predkrme“ sme sa dostali do hlavného a najväčšieho výbehu, v ktorom bolo stádo bielych a hnedých bizónov. Nikdy v živote sme toto zviera nevideli naživo a tak nás ich veľkosť a majestátnosť doslova ohromila.

Aj keď sme boli zavretí v aute, pred týmito chlpatými obrami sme mali veľký rešpekt. Krúžili sme po vyznačenej trase a niekde v polovici sme naďabili na skutočne veľkého bizóna. Niekoľko metrov od neho stál džíp, ktorý bol rovnako vysoký ako bizón. Bol to vskutku nezvyčajný pohľad. Kúsok od neho bol krmelec so senom, kde si pochutnával malíčky bizón so svojou bizóňou mamou. Chvíľu sme ich sledovali a nechcelo sa nám veriť, že z takého drobca raz vyrastie niečo tak veľké.

Po tomto safari dobrodružstve sme si to namierili do mestečka Ash Fork, kde je ako atrakcia pri Route 66 starý holičský salón. Nebolo by na ňom nič také nezvyčajné, keby nemal na streche zaparkovaný cadillac s Elvisom za volantom. Spravili sme pár fotiek a pomaly sme sa blížili k najkrajšiemu úseku na Route 66 (aspoň podľa nás).

Krajina okolo je pravý divoký západ. Cestou sme míňali mnoho rozpadnutých púmp, ktoré sú neklamným dôkazom toho, že nová diaľnica do Kalifornie pochovala takmer všetok život na Route 66. Vošli sme do Seligmanu, ktorý nie je len prachom zapadnutou spomienkou na niekdajšiu slávu Route 66. Na rozdiel od mnohých iných miest, Seligman je aj dnes živým mestom a to vďaka obchodíkom, ktoré navštevuje veľa turistov.


Tu musíme spomenúť muža menom Angel Delgadillo. Tento pán zachránil nielen toto mesto, ale možno aj celú Route 66. Narodil sa v roku 1927 a bol svedkom života a aj úpadku tejto slávnej cesty, ktorý spôsobila výstavba diaľnice. Spolu s pár ďalšími ľuďmi založil arizonskú asociáciu „Historic Route 66 Association“. Ako prezident tejto asociácie neúnavne vyzýval aj ostatné štáty, cez ktoré cesta prechádzala, aby tiež založili spoločenstvá na záchranu Route 66. Výsledkom je existencia ôsmych asociácií (v každom štáte jedna) a pomalé zviechanie sa kedysi slávnej cesty do jej takmer pôvodnej podoby.

Od rána sme dosť vyhladli a tak sme spojili príjemné s užitočným. V miestnej atrakcii Delgadillo´s Snow Cap sme si dali ozajstný domáci burger a hot dog. Ľudia na Route 66 sú vždy dobre naladení a sršia humorom, čo som mal možnosť nedobrovoľne otestovať. Pri objednávaní nášho jedla sa ma veselá slečna za pultom opýtala, či si naozaj nedám aj horčicu. Napriek môjmu krúteniu hlavou na mňa zrazu namierila fľašku s horčicou a stlačila. Okamžite som sa snažil uhnúť, aby som sa vyhol prípadným škodám na oblečení. Až pri jej hurónskom smiechu som pochopil, že si zo mňa poriadne vystrelila. Aj takéto zážitky vás dostanú, lebo Route 66 nie je len o ceste so žltými pásmi v strede, starých pumpách či mestách duchov, ale hlavne o ľuďoch, ktorý venujú všetko svoje úsilie tomu, aby ju zachránili.
Po tejto veselej vsuvke sme sa posadili na terasu v Snow Cap. Vzadu na dvore sa nachádzalo (na prvý pohľad) množstvo haraburdia, je to však kúsok histórie slávnej cesty, ktoré majitelia za tie roky nazbierali.


Pri prežúvaní nášho amerického obeda sme na druhej strane cesty obzerali Aztec Motel, ďalší z pamätníkov starých čias v tomto čarovnom mestečku. Ostali by sme tu snáď aj celý deň, ale čas bol neúprosný a tak sme nasadli do auta a vydali sa ďalej po krásnej ceste.

Minuli sme Grand Canyon Caverns (jaskyne, reštaurácia a kemp), Truxton (starý Frontier Motel) a dostali sa k ďalšiemu čarovnému miestu – Hackberry.

Je to v podstate riedko osídlená oblasť v Mohavskej púšti, ktorej ústredným bodom je starý drevený obchod (kedysi s rozličným tovarom). Dnes slúži ako jedna z najmilších atrakcií na Route 66. Všade okolo obchodu sú rozmiestnené kadejaké artefakty súvisiace s cestou a staré tátoše, ktorým dominuje nádherná červená Corvetta z roku 1956 a riadne starý Ford T.



Vošli sme do obchodu, kde nás privítal veľký domáci pes (spokojne oddychujúci na gauči). Zbadal som pred sebou pivovú fľašu s logom Route 66 a pre umocnenie atmosféry nášho putovania som si teda jednu kúpil. Priateľke som oznámil, že za volant ide ona, lebo ja si idem vychutnávať americké pivo počas cesty krajinou. Na moje obrovské sklamanie (a jej veľkú škodoradosť) sa vo fľaške ukrývala trstinová limonáda. Zahodiť to bola škoda a tak som popíjal limonádu a dali sme sa do reči s prítomným motorkárom. Chlap mal okolo 50 rokov a prezradil nám, že býva len tuto neďaleko (rozumej 30 km) a bežne si sem odskočí podebatovať s majiteľmi či turistami. So zanietením v hlase nám rozprával, že túto trasu absolvuje denne vlastne len kvôli samotnej ceste, lebo že nič krajšie nepozná. Dopili sme limonádu, on nasadol na motorku, naštartoval a nám skoro praskli bubienky. Zakýval nám na rozlúčku a my sme so závisťou sledovali jeho vzďaľujúcu sa siluetu po Route 66.

Ďalšia zastávka bolo mesto Kingman, kde sme pôvodne plánovali prespať, ale čas nám hral do karát a počasie tiež, tak sme sa len odfotili pri doslova obrovskej lokomotíve a pokračovali sme na ten najlepší úsek, ktorý Route 66 môže ponúknuť – trasa Kingman – Oatman – Needles.

Cesta prechádza cez Sacramento Valley a pohorie Black Mesa. Do okien nám vial horúci vzduch a pred nami sa rozprestierala úchvatná krajina Mohavskej púšte. Vegetácia rástla do výšky maximálne 40 cm, všade zvírený prach, vyschnuté korytá potokov, ktoré boli v kontraste s kopcami Black Mesa, ku ktorým sme mierili. Nestretli sme ani živú dušu, okrem dvoch motorkárov, ktorí si na harleykách užívali vietor vo vlasoch a dlhých šedivých bradách.

Cesta, ktorá viedla po rovine, sa odrazu začala dvíhať a neskutočne vlniť. Cesta bola taká úzka a zákruty také ostré, že prejazd mali povolené len osobné autá. Pred stúpaním do prvého kopca som bol (takmer násilím) „vysáčkovaný“ spoza volantu. Priateľka je totiž blázon do úzkych a kľukatých ciest, tak mi neostávalo nič iné, len ju nechať šoférovať. Osoh sme z toho mali nakoniec obaja, lebo zatiaľ čo ona si s nadšeným výrazom užívala cestu, ja som mohol z okna fotiť krásne prírodné scenérie.



Na vrchole kopca sme zastali. Vo výške 1.100 m. n. m. sme si užívali príjemný vánok (ako z fénu) a pekný výhľad na všetky strany. V strede tejto nádhernej cesty sme natrafili na mestečko Oatman. Je to skutočne originálne „wild west town“. Drevené domy toho niekdajšieho baníckeho mestečka sú takmer dokonale zrekonštruované, sprístupnené sú aj niektoré banícke šachty. Čo vás ale úplne odrovná je to, že Oatman je plný somárov (tých štvornohých). A to doslova. Oslov využívali baníci ako pomocníkov pri práci, tie tam ostali dodnes a sú nesporným turistickým „ťahákom“ v tomto bohom zabudnutom kraji. Chystali sme sa opustiť mestečko, ale cesta bola zrazu neprejazdná. Pred krásne zrekonštruovaným saloonom sme boli svedkami hádky a neskôr aj prestrelky zlodejov a šerifa. Bolo to divadielko pre turistov, ktoré nás na chvíľu vrátilo do čias divokého západu, keď sa takto jednoducho riešili veci.


Cesta z Oatmanu sa kľukatila smerom dole do Mohavskej púšte a vzduch bol čím ďalej tým teplejší. Do nášho nocľahu v Needles nám ostávalo už len 30 km. Pred nami sa nachádza (bohužiaľ) posledný štát cez ktorý prechádza Route 66- Kalifornia. Ale o tom nabudúce

