Dneska prekročíme hranicu siedmeho štátu na našej ceste po Route 66, ktorým je Arizona. Route 66 tu meria 385 míľ (620 km). Arizona je tiež nazývaná ako Grand Canyon State, čo je asi najväčšia atrakcia tohto krásneho štátu. Ale to nie je všetko, čo vám Arizona môže ponúknuť. Nájdete tu Painted desert, Meteor Crater, Canyon De Chelly, Marble Canyon, Antelope Canyon a veľa, veľa ďalších zaujímavých miest, takže tento štát určite stojí za návštevu.
Na toto všetko sme sa už veľmi tešili, takže ranné vstávanie nebolo až takým problémom. Hneď ráno sme nahádzali všetky veci späť do kufra a vyrazili sme za prvou atrakciou- Window Rock, ktorou som si zároveň aj splnil detský sen.
Ako dieťa som so sestrou zbieral obrázky zo žuvačiek a na jednom z nich bol aj spomínaný Window Rock. Už vtedy som si povedal, že raz tam musím ísť. Trochu to síce trvalo, ale podarilo sa. Z Gallupu je to iba 40 km, čiže to nie je tak veľká zachádzka. Window Rock je síce malé, ale veľmi významné mesto pre Navajov, lebo tu sídli ich vláda, prezident, viceprezident či aj najvyšší súd. Navajovia majú vlastnú políciu aj vlastné zákony, čo mňa osobne prekvapilo. Ale my sme sem prišli pre niečo iné. Majú tu pamätník pre Navajov ktorý slúžili v 2. svetovej vojne a vytvorili kód, v ktorom posielali tajné správy. Tento kód bol ťažko rozlúštiteľný. Zaujímavé je že na začiatku armáda najala 29 Navajov a na konci ich slúžilo vyše 400. Keď sme tam dorazili bolo ešte ráno, takže spoločnosť nám robil iba miestny indiánsky chlapec, ktorý skúšal všakovaké triky na skateboarde. Ústredným bodom pamätníku je veľká socha vojaka s vysielačkou a nad ňou je skala, v ktorej je diera pripomínajúca okno- preto Window Rock. Po tomto menšom výlete mimo Route 66 sme sa ňu vrátili a pokračovali smerom na Arizonu. Prešli sme ospalými mestami Defiance a Manuelito a zanedlho sme boli v Arizone. Prvé, čo vás privíta bude kruhová hora s indiánskym marketom pri meste Lupton. Tá hora stojí za pozretie, ale takých marketov stretnete cestou ešte veľmi veľa. Nestrácali sme čas a pokračovali ďalej. V Arizone sa ide veľa po diaľnici, lebo Route 66 prekryli diaľnicou alebo je neprejazdná. Ale aj tak sme tu našli (pre nás určite) jeden z najkrajších ak nie vôbec najkrajší úsek Route 66. Ale ten je ešte ďaleko pred nami.
Ďalšia zastávka je Painted Desert, takže schádzame z diaľnice zjazdom 311. Po krátkej jazde sme pred vstupom do parku, kde platíme 10 dolárov za vstup. Je to národný park na území Navajov a čiastočne aj Apačov s rozlohou 380 km2. Nachádza sa tu neúrodná pôda s minimom vegetácie. Keďže tento národný park je naozaj obrovský, prešli sme len jeho malú časť. Ale aj tento útržok parku nám poskytoval úchvatné panorámy plné farieb. Kamenné útvary sa skladajú s rôznych hornín a minerálov, práve preto hrajú rôznymi farbami od šedej, cez zelenú až po fialovú. Zaujímavosťou je aj to, že priamo cez park vedie pôvodná Route 66. Tá už síce splynula s krajinou, ale napriek tomu bola rozpoznateľná vďaka starým dreveným elektrickým stĺpom, ktoré ju kedysi lemovali.
Asi po dvoch hodinách prírodného kochania sa, sme opustili Painted Desert a po diaľnici sme pokračovali až po mesto Holbrook, kde sme zišli na Route 66. Tu sa nachádza Wigwam motel. Sieť týchto motelov bola vybudovaná v 30tych a 40tych rokoch 20. storočia. Dnes existujú už len tri a to v Holboorku v Arizone, Cave City v Kentucky a v Rialte v Kalifornii. Ubytovanie sa poskytuje v murovaných típí. V dnešnej dobe sú tieto wigwamové dediny zapísané v národnom registri historických miest v USA. Aj keď zvonka típí vyzerajú malé, vnútrajšok poskytoval všetok komfort poskytovaný v bežných moteloch. Okrem Wigwam motelu v Holbrooku sme navštívili aj ďalší v Kalifornii. Autentickosť týchto miest je výborne dotvorená odparkovanými historickými tátošmi, ktoré týmto miestam dodávajú šmrncovnú atmosféru.
Cestou z Holbrooku sme sa zastavili v Geronimo Trading Post. Akokoľvek autenticky to znie, je to v podstate len ďalší z množstva indiánskych suvenírových obchodov. Tento bol však o niečo zaujímavejší tým, že pred ním sa nachádzalo niekoľko skamenených stromov. Pokračovali sme ďalej a cestou sme míňali drevené značky s obrázkom zajaca a nápisom „here it is“. Nemali sme šajnu čo to je, a keďže zvedavosť je silná motivácia, nechali sme sa značkami navigovať až do cieľa k mestu Joseph City. Išlo o dobrý marketingový ťah, ktorý nás doviedol k ďalšiemu obchodu so všetkým možným. Ako pridaná hodnota nás tam čakal obrovský zajac, ktorého jediným využitím je ako dekorácia na pamätnú fotografiu. Spravili sme si s ním teda pár záberov a nabrali sme smer na Winslow.
Toto mesto netreba pri potulkách po Route 66 vynechať. Mesto preslávila pesnička „Take it easy“ od Eagles, kde sa spieva: „Well, I'm a standing on a corner in Winslow, Arizona and such a fine sight to see“. V strede hlavnej križovatky je namaľovaný veľký znak Route 66 a na chodníku večne postáva bronzová socha chlapíka s gitarou. Je to veľmi príjemné miesto s množstvom kaviarní a obchodíkov, kde sa nikto nikam neponáhľa.
Opustili sme Winslow a ja som sa už nemohol dočkať ďalšej zastávky, ktorou bol Meteor Crater. Dostali sme sa tam zjazdom 233, z ktorého viedla jedna cesta široko-ďaleko. Priateľka sa na kráter ani zďaleka netešila tak ako ja, ale zrejme to bude tým, že chlapi sú odjakživa fascinovaní dierami a táto bola teda riadne veľká. Kráter je hlboký 174 metrov a priemer má 1219 metrov. Asi pred 50-tisíc rokmi sem dopadol meteorit s priemerom 49 metrov, z ktorého najväčšia nájdená časť je veľká asi ako väčší bochník chleba. Meteorit vážil 300-tisíc ton a skladal sa z nikla a železa. Jeho rýchlosť pri dopade bola 72 420 km/h narazil do Zeme silou, ktorú možno prirovnať k 650tim Hirošimám. Taká to bola šupa. Pri kráteri sa, ako inak, nachádza múzeum. Americkí inžinieri sú majstri v napínaní zvedavosti a tak výstup na kráter vytvorili tak, že dlho dlho nevidíte žiadnu dieru, prejdete ešte pár schodov, a vtedy – švác!
Priamo pod vašimi nohami je zrazu diera ako svet. Tento moment prekvapenia dodáva tomuto miestu jedinečnú atmosféru. Treba sa pripraviť na veľkú silu vetra na okraji krátera. Vraj to má nejaký súvis s tvarom krátera, nadmorskou výškou a rovnou krajinou všade naokolo. Pre mňa ako pre chlapa, bola návšteva krátera jedným z vrcholných zážitkov celej našej cesty. Priateľka moje nadšenie nezdieľala, a tak z vlastných skúseností cestovateľom odporúčam „odložiť“ svoje polovičky v miestnom príjemnom obchodíku.
Pokračovali sme smerom na Flagstaff, kde strávime túto noc. Cestou sme míňali odbočku na Two Guns – staré mesto divokého západu. Kedysi dlho slúžil ako zastávka pre turistov na Route 66. Dnes je to mesto duchov, v ktorom sa nachádza aj starý most ponad Canyon Diablo. Keďže je však v súkromnom vlastníctve a nemali sme istotu, či je to otvorené pre turistov, túto odbočku sme vynechali. Zastavili sme sa pri Twin Arrows. Kedysi to bolo obchodné miesto pôvodných Navajov s názvom Padre Canyon Trading Post. Neskôr tu majitelia pristavili obchodík a reštiku, do zeme zapichli dva staré telefónne stĺpy, pridali hrot a pierka, hodili trochu farby a ta dá – Twin Arrows boli na svete.
Blížili sme sa k Flagstaffu. Konečne sme opustili diaľnicu a išli sme po starej dobrej Route 66. Viedla cez mesto Winona, kde sme objavili pôvodný most Walnut Creek Bridge. Samozrejme je neprejazdný, ale dá sa k nemu zísť z cesty a porobiť si zopár pekných fotiek.
Posledné šťuknutie spúšte, pridali sme plyn a vchádzali sme do Flagstaffu. Mal som trochu obavy, či vôbec večer zaspíme, lebo dnes sme toho zažili a videli toľko, že nám išla hlava prasknúť.
