Dlhšie som nič nenapísal, keďže osud ma s priateľkou zavial do ďalekej Austrálie. Počasie vonku je pod psa, tak sme si našli trochu času venovať sa ďalšiemu blogu z USA.
Z Route 66 sme v Kingmane strhli volant doprava a po ceste č. 93 sme zamierili do vraj najhriešnejšieho mesta USA – Las Vegas. Neboli sme si istí, koľko benzínových púmp je na ceste do Vegas, tak sme si radšej v Kingmane natankovali doplna a dobre sme urobili. Púmp bolo ako šafranu a ceny boli dosť vysoké.
Cesta je príjemne rovná, teplota sa nenápadne zvyšuje, vegetácie ubúda a my vieme, že Vegas nebude ďaleko. Ešte pred mestom nás čakala povinná zastávka na najznámejšej americkej priehrade Hoover Dam.
Začali ju stavať v roku 1931 na rieke Colorado a už o 5 rokov bola v prevádzke. Jej výška je 221 metrov, dĺžka 379 metrov, šírka na vrchole 14 metrov a pri základoch neuveriteľných 200 metrov. Medzi jej zaujímavosti určite patrí aj to, že jej stredom prechádza hranica medzi štátmi Arizona a Nevada a pri jej výstavbe zomrelo 112 ľudí. Je to nepochybne zaujímavé dielo, ktoré dlhodobo patrilo medzi najväčšie svojho druhu na svete. Vzhľadom na to, že ročne ju navštívia milióny turistov, americkí inžinieri nezaváhali a vytvorili dobre prístupné parkoviská a iné turistické lákadlá. Za poplatok sa môžete dostať do útrob betónovej opachy a vidieť je obrovské turbíny, ktoré zásobujú štáty Arizona, Nevada a Kalifornia.
Aj keď sme tam boli v apríli, po vystúpení z auta nás ovalila facka horúceho vzduchu. Síce fúkal vietor, ale na pocit to bolo, ako keby vám do tváre fúkal fén. Nebolo by to ono, keby sme sa nevybrali na prechádzku po priehrade k hranici medzi štátmi. Ako správni turisti sme boli jednou nohou v Arizone a druhou v Nevade (ak chce byť niekto každou končatinou v inom štáte, treba navštíviť Four Corners, čo je spojovací bod medzi štátmi Arizona, Utah, Colorado a Nové Mexiko). Na prechádzku po priehrade vrelo odporúčam tieniace prostriedky a opaľovací krém, lebo sme sa tam cítili ako kurence na grile. Monumentálnosť tejto stavby možno oceniť s väčším nadhľadom a tak sme sa vybrali na most, ktorý prechádza takmer ponad Hoover Dam. Fučalo tam síce ako v Tatrách pri víchrici, ale výhľad stál za to. Spokojní a vyfúkaní sme nasadli do auta a pokračovali cestou do „morálneho bahna Ameriky“.
Jedna dobrá rada hneď na začiatok. Ak si chcete užiť bývanie v jednom z tých luxusných hotelov na Stripe, jednoznačne tam treba ísť cez týždeň, kedy sú ceny porovnateľné s motelovými. Síce si vystojíte dlhý rad pri check-in a check-out, ale ak budete mať šťastie ako my a dostanete izbu s výhľadom priamo na fontánu pred hotelom Bellagio, tak to stojí za to.
O Las Vegas už bolo popísané veľa, ale sto ľudí, sto chutí. Je to mesto, kde je každý deň víkend. Už od štvrtku sme videli prilietať súkromné tryskáče boháčov, ktorí prišli oplieskať svoje doláre. Cez deň sa tam v podstate nič zaujímavé nedeje, je tam horúco a turisti sa väčšinou vyvaľujú pri hotelových bazénoch alebo obliehajú nákupné centrá. Večer je to však už iná káva. Po zotmení vyliezajú do ulíc tisícky ľudí užiť si najlepší večer (alebo najhorší, podľa toho, ako sa darí v kasíne). Strip (hlavná ulica) je preplnený turistami a komiksovými postavičkami od výmyslu sveta. Na nezaplatenie je vidieť šťastné tváre Američanov, ktorí môžu slobodne kráčať po ulici s pivom (alebo iným alkoholom) v ruke. Niektoré z najznámejších hotelov ponúkajú atrakcie ako fontány pred Bellagiom (pre moju priateľku highlight celého Vegas, museli sme tam ísť asi 3 krát), vybuchujúca sopka pri Mirage, New York New York ponúka horské dráhy, môžete si aj odskočiť na plavbu gondolou vo Venetian, prejsť sa po talianskych uličkách a námestiach v komplexe Caesar´s Palace, či užiť si výhľad na Strip z Eiffelovej veže pri hoteli Paris. Pre milovníkov adrenalínu je na konci Stripu veža hotela Stratosphere, na ktorej vrchole sa nachádza zopár atrakcií. Jedným z najnovších lákadiel je obrovské ruské kolo High Roller, ktoré je s výškou takmer 168 metrov a priemerom 158,5 metrov najväčšie na svete.
Boli sme zvedaví, ako také Vegas vyzerá zhora, tak sme sa tam vychytili. Keď nám pani za okienkom s kľudom oznámila cenu 64 dolárov za oboch, trochu nám zabehlo, ale reku, raz to skúsiť treba. Nastúpili sme do veľkej kabínky a pomaly sme sa vydali na cestu na vrchol. Pohľad zhora stál naozaj za to. Vegas a priľahlé časti sa rozprestierali všade, kam len naše oko dovidelo. Nedá sa to síce porovnávať s výhľadom z Empire State Building v New Yorku alebo Willis Tower v Chicagu, ale bolo to pekné.
A áno, aj my sme išli hodiť naše ťažko ušetrené doláre do kasína. A nie, nič sme nevyhrali. Kasína sú pospájané premysleným systémom, takže ak sa trochu ťažšie orientujete v priestore môže sa vám stať, že sa bude motkať iba z kasína do kasína a ulica nikde. Rozhodli sme sa, že keďže sme nič nevyhrali, trochu si aspoň vyhodíme z kopýtka a dáme si dáky drink. Ja som si dal klasicky pivo a priateľka špekulovala nad nejakým miešaným drinkom. Keď si konečne vybrala, dostala asi 2dcl nápoj a účet 17 dolárov, takže si ten drink vychutnávala asi hodinu (úmerne cene).
Aj keď je Las Vegas skutočne mesto gýču, predsa len má svoje čaro a oplatí sa ho navštíviť. My by sme tam kľudne išli znova. A keď už nič iné, odtiaľto je to na skok do jedného z najteplejších miest sveta – Death Valley, kam smerovali naše ďalšie kroky.
Po dvoch dňoch strávených v preľudnenom Vegas sme vyrazili na rozpálené nevadské cesty. Čoskoro nás vítala vstupná brána do národného parku Death Valley, kde bolo treba zaplatiť vstupné. Síce tam nikto nestál, kto by to kontroloval, každý návštevník bez rozmýšľania zaplatil zopár dolárov. Kúsok za bránou sme sa zastavili na prvej vyhliadke Zabriskie Point. Teplomer v aute ukazoval už okolo 34 stupňov a hneď po vystúpení z auta sme to aj pocítili. Pred nami sa rozprestierala krajina bez vegetácie, len holé kopce a planiny, ktoré hrali rôznymi farbami. Kedysi sa tu ťažil bórax a pravdupovediac, neviem si predstaviť pracovné podmienky robotníkov.
Spravili sme niekoľko záberov a ponáhľali sme sa do vychladeného auta. O niekoľko kilometrov ďalej sme dorazili do Furnace Creek. Pozerali sme sa trochu nechápavo, lebo pred nami sa rozprestierala zelená oáza uprostred púšte. Je to jediné miesto v Death Valley, kde sa môžete ubytovať, získať informácie a natankovať benzín.
Pohodlne usadení v klimatizovanom aute sme pokračovali Údolím smrti, cestou sme míňali odbočky k rôznym vyhliadkovým či zaujímavým miestam, my sme však pokračovali k nášmu cieľu, ktorým bol Badwater Basin. Okolitá krajina pripomínala skôr nejakú opustenú planétu, nič také som doteraz nevidel. Teplota neustále stúpala a keď sme dorazili do nášho cieľa, zastavila sa na 40tich stupňoch. Bol apríl. Z auta to nevyzeralo až tak zle, no len čo sme z neho vystúpili, teplotná facka na Hoover Dam bola oproti tomuto slabý odvar. Nie sme fanúšikmi klimatizácie, ale v aute sme sa snažili mať prijateľných 25 stupňov, aby nás netrafil šľak.
Badwater Basin sa nachádza v nadmorskej výške -85,5 m. n. m. a je najnižšie položeným miestom v Severnej Amerike. V podstate ide o akúsi veľmi slanú mláku, kde okrem nejakého hmyzu vytrvalo žije aj endemit – tamojší Badwaterský slimák. Zem naokolo je pokrytá vrstvou soli a celé to vyžaruje neuveriteľnú drsnú krásu. Kochali by sme sa aj dlhšie, ale z vychladenej vody sa za 5 minút stal dobre prevarený čaj a naše telá mali teplotu oveľa vyššiu, ako je príjemné, a tak sme sa vrátili späť do nášho úkrytu na kolesách.
Cestou späť ku Furnace Creek sme sa zastavili na malý výlet k Red Cathedral. Na informačnej tabuľke písali, že od parkoviska je to asi 2 míle k červeneným skalným útvarom, ktoré ostro kontrastujú s tamojšou krajinou. Zobrali sme do ruky vodu a vydali sme sa krásnou cestou cez Golden Canyon. Nikde okolo ani živej duše, teplota vzduchu bola vysoká, ale občas zavial fén, tak sa to zatiaľ dalo zniesť. Nevedel som sa dočkať červeného prírodného úkazu. Moju radosť mi však prekazila moja skoro odpadnutá priateľka (tesne pred cieľom) a tak som z diaľky spravil fotku a radšej sme sa vrátili do bezpečia auta.
Odtiaľto sme sa vydali naprieč parkom a bola to ozaj parádna jazda. Je to jedna z najkrajších ciest, akou som išiel. Aj keď Death Valley si každý predstavuje ako jednotvárnu vyprahnutú krajinu, v skutočnosti je to miesto rôznych tvárí. Rozpálená cesta vás prevedie vyprahnutými rovinami a rozľahlými planinami, okolo púštnych dún až k strmým kopcom. Death Valley si môžete užiť aj napriek teplu, ktoré v ňom vládne, len nesmiete zabudnúť, že príroda je mocnejšia a vy ste len hosť v jej kráľovstve.
Po nejakom čase sa cesta znenazdajky začne dvíhať do kopcov a teplota rýchlo klesá. Zrazu sme boli v úplne inom svete. Z nadmorskej výšky -30 m. n. m. sme v priebehu 20tich minút dostali na 1500 m. n. m. a naskytol sa nám nový pohľad na Death Valley. Naše doterajšie problémy z vysokou teplotou nahradil nový – či nám vydrží benzín do Lone Pine, kde sme chceli prespať. Boli sme totiž v kopcoch a nikde nijaký náznak, že by sa tu mala nachádzať civilizácia s benzínovou pumpou. Cestou sme neskôr natrafili na jednu, kde za galón pýtali astronomických 5 dolárov, ale v tej dobe sme už vedeli, že benzín nám vyjde akurát do cieľa, tak sme len prefrčali okolo. Večer sme dorazili do Lone Pine, kde sme sa po poriadne horúcom dni zaslúžene vyspali.
Len čo sme ráno vykukli z dverí, prebral nás chladný horský vzduch. Nasadli sme do auta, kde sme pre zmenu zakúrili, a vydali sa po ceste č. 395, ktorá nás prevedie cez pohorie Sierra Nevada. Prešli sme mestom Big Pine a za mestom Bishop sa cesta dvíhala do strmých kopcov pohoria a ponúkala nám krásne pohľady. Kochali sme sa panorámou krajiny a zastavili sme sa až v mestečku Lee Vining pri jazere Mono Lake. Je to slané jazero s rozlohou vyše 2000 km2 a nachádza sa v nadmorskej výške takmer 2000 m. n. m. Kedysi oplývalo jedinečným ekosystémom. Mesto LA však odklonilo rieku, ktorá zásobovala toto jazero, čo viedlo takmer k jeho vyschnutiu a následnému ohrozeniu živočíšnych a rastlinných druhov. Našťastie aktivisti zakročili a Los Angeles muselo aspoň čiastočne doplniť vodu do jazera. Jazero a jeho okolie je dnes chráneným územím a život sa tam dostáva pomaly do normálu. K jazeru sme sa dostali po drevených chodníčkoch, ktoré nás suchou nohou previedli ponad bažiny. Na jeho brehoch sme obdivovali soľné útvary vynárajúce sa z jazera.
Pri jazere obklopenom horami sme cítili výborne, ale naším dnešným cieľom bolo mesto duchov Bodie. Z hlavnej cesty sme podľa smerovej tabuľky odbočili na úzku cestu, ktorá sa kľukatila horami niekoľko kilometrov. Zrazu sa pred nami objavila tabuľka, ktorá nám oznámila, že posledné 3 míle do cieľa nie je asfalt. Pozreli sme sa pred seba a videli sme relatívne normálnu cestu. Povedali sme si, že Američania zase trochu preháňajú a pokračovali sme po nej ďalej. Lenže nepreháňali. Boli to takmer nekonečné 3 míle po neupravenej kamenisto-štrkovej ceste a neustále sme tŕpli, či tam nedostaneme defekt. Nič také sa našťastie nestalo a my sme prišli až k rampe a tabuľke s nápisom Bodie. Opäť tam bola nikým nestrážená búdka, kde sa platilo vstupné 10 dolárov. Vložili sme peniaze do predpripravenej obálky a vošli sme ďalej. Zaparkovali sme a hneď sme museli vyťahovať teplé veci, lebo síce včera sme zažili 40 stupňov, dnes sme boli o 2600 metrov vyššie a teplota bola slabo okolo nuly.
História tohto mesta sa začala písať v roku 1859, kedy tu pán W. S. Bodey objavil zlatú žilu. Nastala zlatá horúčka a už v roku 1870 bolo toto mesto s počtom obyvateľov 7000 druhé alebo tretie najväčšie v Kalifornii. Baníci tu v čase najväčšej slávy vykopali zlato v hodnote 34 mil. dolárov. Mesto vydávalo vlastné noviny, malo poštu a dokonca aj vlastný Chinatown, kde žilo niekoľko stoviek Číňanov (a predávali ópium).
Nič však netrvá večne a keď došlo zlato, skončil sa aj život mesta. V roku 1920 tu žilo už len 120 ľudí. Brány poslednej bane sa zatvorili v roku 1942 a mesto dostalo definitívne prívlastok „mesto duchov“. Už v 60tych rokoch 20. storočia však vznikli aktivity na jeho záchranu a dnes je vyhlásené za štátnu historickú pamiatku. Dnes tam z pôvodných 2000 domov ostalo 170. Je to autentické mesto divokého západu, ktoré zlatá horúčka zasiahla rovnako rýchlo a nečakane, ako ho opustili jeho obyvatelia. V domoch ostalo plno vecí dennej potreby, na ulici sú odstavené autá. Keď sme sa tam prechádzali, často sme mali pocit, ako keby si domáci niekde narýchlo odskočili a zabudli sa vrátiť.
Atmosféru mesta duchov dokonale dotváral škrípavý zvuk hrdzavého kovového ukazovateľa smeru vetra na jednom zo starých domov. Jednoducho naozaj neskutočný a jedinečný zážitok, ktorý každému vrelo odporúčame. Z parkoviska sme si ešte naposledy obzreli siluetu mesta, ktoré kedysi hýrilo životom. V spätnom zrkadle sa za nami víril prach a my sme nabrali smer za ďalšími zážitkami na našej americkej púti.
