ROUTE 66
Táto známa "matka ciest" sa už dnes bohužiaľ nedá prejsť vcelku. Niektoré časti prekryli diaľnice, iné sú ťažko prejazdné, niektoré vôbec. Ak si niekto predstavoval Route 66 ako rovnú dvojprúdovku so žltým pásom v strede križujúcu rozľahlé pláne , asi bude občas sklamaný. Táto cesta sa vinie mestami ako Mississippi Amerikou, ale napriek občasným prekážkam sa stále dá nájsť množstvo úsekov, kde okrem vás, cesty a nekonečnej prírody nie je široko-ďaleko živej duše. Route 66 prechádza cez množstvo miest a mestečiek, no písanie o každom by si vyžiadalo mnoho strán na viac, preto spomenieme len tie, v ktorých sa dá nájsť niečo zaujímavé.
ILLINOIS
Dĺžka Route 66 v štáte Illinois je 289 míľ (465 km). Postavená bola v roku 1926 a ako jedna z prvých úsekov Route 66 mala pevný povrch, teda nebola to len prašná neupravená cesta. V tom čase bolo potrebné pospájať rozvíjajúce sa mestá, aby sa ich ekonomika mohla rýchlo rozvíjať. Route 66 z väčšej časti stojí na mieste svojej predchodkyne - Pontiac Trail, ktorá spájala Chicago a St. Louis.
Začiatok Route 66 je na Adams street v Chicagu. Absolvovať trasu Route 66 vo veľkom meste je vždy veľká výzva tak pre šoféra, ako aj pre navigátora. Neodporúčame túto výzvu prijať bez predchádzajúcej prípravy presnej trasy, nakoľko nie v každom meste sa dá spoľahnúť na značenie historickej Route 66. My sme však ako neoceniteľného pomocníka mali sériu ôsmich mapiek "Here it is" od Ghost Town Press, kde nejaká dobrá duša dopodrobna opísala aj nakreslila cestu. Držiac sa pokynov z mapy, opúšťame vysoké budovy centra a konečne vidíme nebo nad hlavami. V spätných zrkadlách ešte vidieť lesk mesta, pred nami sa však rozprestierajú ošumelé predmestia s množstvom fabrík, železníc, grafitov, rozbitých domov a iných nevábnych pohľadov. Po hodine a pol nechávame veterné mesto za nami a otvára sa nám krajina s nekonečnými zelenými poliami. Naša prvá zastávka je v meste Joliet, kde nás jeho okraji privítala zmrzlináreň, na ktorej streche sú dve tancujúce postavička z filmu Blues Brothers . Z Jolietu sme si to namierili cez Elwood rovno do Wilmingtonu, kde má svoj domov Gemnini Giant - 8,5 metrov vysoká postavička so striebornou prilbou na hlave a bombou v ruke. Presúvame sa do mesta Pontiac, ktoré bolo v vyhlásené za jedno z najkrajších malých miest Ameriky. Niet sa čo čudovať, keďže centrum tvorí námestie obkolesené typickými reštauráciami, dobovými úradnými budovami a kraľuje tomu vežička s hodinami. V roku 2009 tu 160 umelcov vytvorilo 19 veľkoplošných nástenných malieb, ktoré Pontiacu dodávajú neopakovateľný šmrnc. Nasadli sme do auta a cez niekoľko menších mestečiek sme išli do Springfieldu, kde sme mali prenocovať. Motel sme si vždy rezervovali deň vopred cez booking.com. My sme sa ubytovali v moteli blízko centra. Mesto Springfield by mal poznať každý správny Američan, pretože tu pôsobil aj tu je pochovaný jeden z najznámejších amerických prezidentov - Abraham Lincoln. Ráno nás Springfield privítal hustou hmlou, ktorá nám však dotvárala priam autentickú atmosféru pri návšteve jeho domu a hrobky. Bol som príjemne prekvapený do akého historického stavu sa podarilo zrekonštruovať jeho dom a celú ulicu, čo bolo vo veľkom kontraste so zvyškom mesta. Pri hrobke má Lincoln bustu, ktorej nos je však oproti zvyšku hlavy značne ošúchaný. Môže za to povera, že dotknutie sa jeho nosa prináša šťastie aj keď je to zakázané. Povedali sme si, že keď to robia všetci, skúsime to aj my. Zrejme to má niečo do seba, pretože počas celej našej cesty sa nám tesne vyhýbali silné búrky a tornáda.
Po návšteve Lincolnovej hrobky sme prešli okolo parlamentu štátu Illinois (Springfield je hlavné mesto Illinois) a pokračovali na Route 66 smerom k St. Louis, kde som sa tešil na večerný zápas NHL medzi domácimi Blues a Winipegom. Obloha bola tmavá a začali padať prvé kvapky. Celý deň sme tŕpli či nestretneme nejaké tornádo, čo sa našťastie nestalo. Cestou sme míňali malé mestečká kde môžete vidieť staré pumpy a kaviarne ktoré kedysi slúžili ľudom cestujúcim po starej Route 66. Pred St.Louis sa nachádza historicky most Old Chain of Rocks Bridge otvorený v roku 1929. Mali sme menší problém ho nájsť, ale nakoniec sa nám to podarilo. Určite ho odporúčam vidieť každému, stoji za to. Dnes po ňom už autom neprejdete, slúži len peším. Stoji nad riekou Mississippi a je dlhy 1632 metrov a široký 7 metrov. Zaujímavý je aj tým že v strede má 22 stupňový ohyb a v tomto mieste sa nachádza hranica medzi Illinois a Missouri. Z mosta už vidíme St.Louis, ktorý leží v poradí druhom štáte cez ktoré vedie Route 66. Z mosta mierime rovno do srdca St.Louis, kde sa nachádza náš hotel. Akurát tam prerábajú cesty a diaľnice tak po menších problémoch nachádzame hotel, ktorý je naozaj pekný. Dokonca sme dostali izbu s výhľadom na dominantu mesta pamätník Gateway arch. Po ľahkom obede vyrážame preskúmať ten obrovsky oblúk, ktorý sa hrdo týči nad mestom. Bol postavený v roku 1965 po 3 rokoch výstavby. Symbolizuje bránu na západ USA. Je vysoký 192 metrov a touto výškou je najvyšším pamätníkom v USA.V jeho spodnej časti nájdete múzeum. Ak ste dosť odvážny a netrpíte klaustrofóbiou môžete sa nechať vyviesť špeciálnym výťahom, ktorý pripomína malú kapsulu, až na jeho vrchol. My sme samozrejme šli do toho a bol to super zážitok. Z vrchu môžete obdivovať cez malé okienka mesto aj rieku Mississippi, ktorá je fakt obrovská. Keď nás výťah dopravil bezpečne späť na zem, bol už čas vydať sa na hokejový štadión. St Louis ma asi 750 tisíc obyvateľov, čo pre nás z BB nie je málo. Chceli sme mesto zažiť nielen z auta, tak sme sa rozhodli dopraviť sa na štadión metrom. Zastávku sme našli bez problémov. Hneď Po zakúpení lístkov prišla naša vlaková súprava. Mali sme to 5 zástaviek, čo sme zistili na prehľadnej mapke ktorá sa nachádza na každej zastávke ale aj vo vozňoch. Mapku sme vlastne ani nepotrebovali, lebo vlak už bol plný fanúšikov v dresoch Blues. Po vystúpení sme zistili že štadión je pár metrov od nás. Ja som hokejový fanúšik ,aj doma veľa krát vstávam ráno aby som si pozrel NHL v TV, tak som sa veľmi tešil na tento zážitok. Asi som sa tešil až príliš. Štadión bol krásny a dokonca som našiel aj nášho Paľka Demitru, ktorému venovali spomienku na jednej zo stien štadiónu. Ale čo sa týka zápasu bol som sklamaný. Fanúšikovia sú ticho, až som mal niekedy pocit že som v kostole a nie na zápase. Hokej tiež nič moc, padol len jeden gól. Takže cesta na hotel metrom a potom pešo nočným St.Louis bola pre mňa väčším zážitkom.
