Všetko to začalo pár rozhovormi, že plyn je čoraz drahší, platí sa spoločne za počet osôb v byte, niekto minie toľko, iný toľko a - jednoducho je to nespravodlivé. Keď si kúpime sklokeramický sporák, plyn odpojíme a za varenie a pečenie zaplatíme toľko, koľko spotrebujeme elektrickej energie. Jednoduché ako facka. Sporák sa už v našom provizórnom sklade vynímal asi mesiac pred ukončením spomínanej prerábky, pomaly sme dokončovali práce a podľa rady kamaráta (elektrikára) sme si podali žiadosť na trojfázovú prípojku (ktorá je lepším riešením ako len posilnenie 16A na 25A) na elektrárne. Žiadosť má byť rozhodnutá do 30 dní.
Keď sa blížil ten tridsiaty, volal som prvýkrát. Ozvala sa nejaká slečna, ktorá mi pripadala, že tam sedí tak mesiac po výstupe z nejakej ekonomickej strednej školy. Po cca. troch minútach vysvetľovania toho čo chcem, vypýtala si číslo žiadosti a uistila ma, že do konca 30 dňovej lehoty bude vec vybavená. No to by bolo super, pretože ako sme boli prednedávnom informovaní, príde schválená žiadosť plus nejaké dokumenty k tomu. A z tých vyčítame, aký prívodný kábel máme my, vlastníci bytu natiahnuť. Oukej.
Keď sa blížil nejaký štyridsiatypiaty deň, volal som druhýkrát. Ozvala sa tiež mladá slečna, ktorá mi na môj trochu podgurážený tón hlasu a otázku, čo sa robí s našou žiadosťou povedala asi toto:
- No viete ako to teraz cez leto je... Veľa ľudí má dovolenky, nepracuje sa tak, veci sa trošku preťahujú...
Ostal som stáť ako prikovaný a myslel som si, že si robí srandu. Keď som sa uistil, že nie, zavesil som. Len som si predstavil, keby ma teraz v lete mal operovať nejaký lekár, čo má dovolenku... Uf!
Okolo šesťdesiateho dňa zapadania našej žiadosti prachom sa priamo na podnik vybral otec. O dva dni bolo všetko papierovo vybavené. Vraj im tam len trochu pohrozil novinami, televíziou, lampárňou a neviem čím ešte. Poznám ho, viem si to predstaviť! Kúpili sme kábel, ktorý sa nedal pre svoju hrúbku ani poriadne ohnúť, natiahli ho od rozvádzača až ku sporáku, poohýňali ako sa má a čakali. O dva dni prišiel "pán majster". Hneď začal nadávať.
- Načo taká ozruta! Tu stačil úplne ten tenší! Kto toto robil?!
Ukázal som mu papier, mierne stíchol a s pokračujúcim hundraním a nadávaním si spravil svoju robotu, ktorá trvala asi 20 minút. Podotýkam, že kamarát tam strávil len pri pripravovaní vecí pre neho hodiny dve.
Nuž, čo k tomu dodať... Spojazdnenie jedného sporáku trvalo dlhšie ako prerábka celého bytu. Firma nás obrala o niečo vyše mesiaca varenia, času (plus zbytočná cesta priamo na podnik) a nervov. Neochota? Lenivosť? Dovolenky?! (Naozaj geniálna výhovorka.) Neviem, ale niečo tam v tej firme určite nefunguje a pravdepodobne chýba konkurencia. A naozaj česť výnimkám, ale príhod s "pánmi elektrikármi" mám či už z práce (teraz nemyslím na robotníkov), ale aj od známych (teraz na robotníkov naopak myslím) dosť. A väčšina je podobného rangu ako táto príhoda... Mali by si dávať pozor, aby ich niekto naozaj neznárodnil.
