Vstup na Africký kontinent:
Mestečká na pobreží sú dvere do iného sveta. Z Algecirasu do Tangeru, späť z Tangeru do Tarify, za nejakých 40 minút respektíve 3 hodiny. V závislosti od lode a spoločnosti sa loď prepraví z jedného kontinentu na druhý. Ceny sa pohybujú okolo 40 eur.
V Maroku je posun času. Zatiaľ čo Španielsko patrí do našej, Slovenskej – stredoeurópskej zóny, Maroko má mínus jednu hodinu ako Portugalsko a Anglicko.
Oficiálnym jazykom je francúžština. Doma sa však rozprávajú po arabsky, alebo Berberi po berbersky. V škole sa prvé tri roky učia po arabsky a od štvrtej triedy po francúzsky. V sprievodcovi Marokom som mala „pár užitočných výrazov.“ Neprišli mi natoľko užitočné, keďže boli po francúzsky. V mnohých dedinkách vládla negramotnosť na zaplakanie, nerozumeli nám. Radšej by som uvítala arabský slovníček.
Arabskí „kamaráti“
Na stay for free som si našla pár Maročanov ktorý boli ochotní nás prichýliť na jednu -dve noci. Prvých sme navštívili v Chefchaouene. Previedli nás po mestečku. To bolo v skutku nádherné! Celé bolo modré. Útulné, úzke uličky, a všade rôzne odtiene modrej. So Zohairom a jeho kamarátom sme išli do kafetérie na čaj, k potoku, kde ženské prali koberce, decká si tam zahradili potok a skákali do vody. Polievka sa dala vo vývarovniach kúpiť za 3 dirhami aj s chlebom, čo je v prepočte 9sk, chutila zaujímavo. Chalani boli milí, ale tých pár dirhamov za jedlo nás nechali zaplatiť. Na prespanie nám zohnali dom, kde sme si dali ľadovú sprchu. Večer už unavené po celom dni sme sedeli doma, ja s jedným pred telkou, Lucia kecala s druhým. Škaredý zubatý Zohair ma začal chytať za ruku, čo v ich svete nie je až tak s mešitovým poriadkom. Vymačkol sa,že sa do mňa zamiloval a bla bla.. Zahrala som sa na dotknutú, vydesenú a vernú babenku svojmu imaginárnemu chalanovi. Odišla som, a rozložila si karimatku na dvore. Ráno nás bez slova vyprevadil jeho kamarát.
Nečakané stretnutia:
V Chefchouane, sme boli so Zohairom a jeho kamarátom sa pozrieť na ruinu dávneho kostolíka z čias španielskej okupácie. Pozeráme na hviezdnatú oblohu a jemne osvietené mestečko na náprotivnom kopci. Kecáme s Luciou a v tom neznámy hlas: „Čaute baby“ Bol to nejaký Petržalčan ktorý sa tam dovalil autom s ďalšími 4 kamarátmi. V tom zapadákove tvrdli už tretí deň. Očividne ich to bavilo pre dostatok zásob alkoholu a lacný hašiš a trávu, ktorú tam ponúkali na každom kroku.
Skutočný život na Marockom vidieku:
Druhého a posledného Maročana, ktorého sme navštívili zo stay for free bol Hassan v malinkej dedinke pri Feze. Ich dom bola jedna nora. Hlavná izba bola jaskyňa s kruhovým pôdorysom. Po obvode boli 4 postele. Cez deň pohovky, na večeru stoličky, v noci sme tam spali. Neprenikalo tam denné svetlo. Na jednej strane príjemne chladno, na druhej, všetko navlhnuté a zatuchnuté. Bol tu televízor. Na striedačku francúzske programy s arabskými. Po francúzsky vedel len Hassan, ale zdárne do magickej debničky čučali jeho dve sestry a mamka, pričom možno občas zachytili nejaké slovko. Jediným zdrojom prijmu rodiny bol Hassanov otec, pracujúci v poľohospodárstve, niekde mimo. Ženské v dome varili, upratovali, prali – ručne, pozerali telku a obšívali umelé hmoty nitkami ktoré potom predávali. Toto platí pre baby hocijakého veku, len pre to že sú baby.
Šokujúci rozdiel medzi deckami tam a u nás. Najmladšia mohla mať 12. Bola tichá, neodvrávala, pracovala buď na svojich korálkach, pomáhala mamke, alebo pozerala telku, a zjedla čo sa dalo na stôl. Na raňajky sme mali chlieb s maslom. Nemali chladničku, tak maslo potom odložili do chladnej miestnosti.
Hassan a jeho brat sa tvárili že nič. Hassan nepracuje lebo práca je ťažká a zle ohodnotená. Preto je doma, číta, chodí do net café na internet, alebo s kamarátmi. Doma nepohne prstom, lebo to nie je pre chlapov.
Toaletu mali, ale akú.. Človek si musel zapáliť sviečku, vošiel do miestnosti kde bola v zemi diera – turecký záchod, z ktorého tiahlo ako zo staničných. Potom človek nabral vodu do kýblika a zalial. Na hygienu moc nedbali, takže z nás mali fór lebo sme si „stále“ umývali ruky a zuby. Sprchu mali doriešenú tým spôsobom, že človek vyšiel na hornú terasu, v kýbli voda, a pri ňom bakelitový pohárik. Postavila som sa do rohu, s výhľadom na mešitu, dúfala že nikto nevýjde na strechu-hornú terasu a liala na seba vodu.
Keď sme si prali veci, holky nám požičali prášok, lavór a takú tú srandu; okraje drevené, v strede zvlnený plech. Jednou rukou sa pridŕža tá vec, druhou sa šúcha handrou ktorú chcem vyčistiť po tom kove. Boli sme úplne ľavé a všetci z nás mali zábavu mesiaca, hoci neviem čo sa mal Hassan na nás smiať, keď to ešte ani sám nerobil.
Rozprával nám jeho pošahané názory, zaobalené do tradicii, ktoré sú neférové a nerovnoprávne k nám, jemnejšiemu pohlaviu :D
Program nám urobil pomerne akčný. Brodili sme sa riekou k vodopádom, kde sme ochutnali plody kaktusov. Najbližšie sa to podobalo kiwi, ale nebolo až tak kyslé. Pobehali sme dedinku, ukázal nám jaskyne pri Sefrou, zašli na internet, na nejakú polievku. Opäť išlo o smiešne čiastky, ale nechal nás ich zaplatiť samé. Žiaden problém, sú chudobní. Nešlo tu o tých pár chechtákov, ale o jeho dominantný postoj : „Zaplaťte to!“ Tiež mi vadilo , že nám pil vodu ktorú sme si kúpili, pričom on mohol piť hocijakú . Takže kým sme prišli domov, boli sme smädné a dehydrované.
Sväté súkromie:
Hassan aj iní mali trošku problém akceptovať pojem súkromie. Lucia dala Hassanovi postrážiť ladvinku pri brodení riekou aby neutopila cennosti. On sa v nej veselo hrabal že vyberie foťák aby nás odfotil.
Keď sme si u neho oprali veci, vrátane nohavičiek, povešali na šnúru, začal nám ich prehadzovať, že ich treba upevniť aby v tom bezveternom burasku náhodou nespadli zo šnúry. Tangá asi nevída veľmi často. Ráno nám ich ochotne pomohol pozbierať. To čo som videla bolo snáď jediné čo s nimi robil.
Iný raz na stanici, oficiálny pracovník, prišiel k nám na pokec a trhal mi z ruky pas, že si chce pozrieť fotku. Škaredo som ho poslala preč, že keď moje doklady nepotrebuje na oficiálne účely, tak ich z rúk nedám. Nebála som sa krádeže. Nemal zlé úmysly, iba bol lenivý otvoriť si ústa a poprosiť.
Nebudem krivdiť len arabom. Jeden slovenský kamionista zazrel v tom našom harampádii Luciine načmarigané poznámky z cesty – denník. Pritiahol ich k sebe a oznamovaco sa spýtal či si ich môže prečítať. No asi ťažko keď som ich nečítala ani ja!
Jedlo a voda:
Z domu sme mali nekonečné zásoby. V Európe sme neminuli ani cent. 3000 Kilometrov sme prešli za 4 dni s nákladmi nula. Krabicové mlieka, musli, konzervy, rízky, jablká, lunchmeaty. Rodičia mi nanútili 40 litrový ruksak, tak som ho z tretiny doplnila jedlom. Pri Sevile sme sa ráno zobudili na benzínke. Igelitový sáčik bol prehryzený od nejakého hlodavca. Dal si tú námahu prehrýzť aj obal od polysterénových chlebov, ochutnal prvý, ale asi nebol na diéte, tak odišiel.
V Maroku sme jedli u domácich, alebo s nimi na uliciach. Ich kuchyňa je vynikajúca. Hoci veľakrát som nemala dobrý pocit z hygieny. Kruhové chleby ktoré sme si kupovali, obchodníci len tak prehadzovali z podlahy kufra auta na pult, tam ich podupkali muchy. Očividne, organizmus znesie viac než si myslíme.
Voda z vodovodu je pitná v Európskych krajinách. V Španielsku ju filtrujú z mora. Tam sa oplatí kupovať balená. V Maroku majú síce vysoké pohoria, Atlas, vďaka ktorým je voda pomerne kvalitná. Oproti Egypskej je o triedu lepšia. Všetci západní turisti vodu kupujú, ale zvládli sme aj prevarenú. Nebol problém ani so všelijakými studenými omáčkami ku kuraťu, alebo majonézou k hranolkám na stanici. Vajíčka skladujú mimo chladničiek, ale očividne to zvládajú. Jedlo je na naše pomery veľmi lacné, s výnimkou niektorých dovážaných komodít a chladených produktov ako je mlieko.
Fauna a flóra: Domáci chovajú ovce a kozy. Tie vidí človek na každom kroku. Sú na skládkach pri cestách, kde hľadajú šťavnaté odpadky, na uliciach, na pastvinách s vysušenou trávou, na stromoch. Ľudia ich spotrebujú celé. Pekný rízok sme u nikoho ani nevideli. Buď sa je mleté mäso, alebo také všelijaké šľachovité zvyšky s kožami – aspoň teda tí obyčajní obyvatelia u ktorých sme jedli my. V mäsiarstve predávali kozie hlavy a šli veru na odbyt. Vraj keď sa odstránia kože je to fajn..
Ošípanú sme nevideli ani jednu – kvôli náboženstvu. Švábov ojedinele.
Na druhej strane mačiek tam bolo požehnane. Vychudnuté a vyziabnuté, choré. Tmolili sa ich stovky po staniciach. Videli ste už mačku vracať? No tak Maroko je na to ideálne miesto..
Na dedinách používali somáre. Obložili ich haldou vriec a tovarov a ešte si sadli na ne, alebo ich zapriahli za voz. Somáriky niekedy vydávali strašné zvuky, skuvíňanie, niečo ako erdžanie koní. To vtedy keď sa im odlamovali časti kopýt. Celkovo by si na nich sloboda zvierat zgustla, ale aby som nehovorila ako rozmaznaná Európanka, chápem že život obyvateľov tam je ťažší, a nemajú preto prostriedky ani pochopenie pre zvieratá. Mali sme možnosť výhodne kúpiť jedného oslíka, ale odolali sme tejto lákavej ponuke. Možno nabudúce.
Povrch Maroka je rozmanitý. Autobusom sme išli aj po vyprahnutých rovinách aj sme sa štverali cez vysoké pohoria. úžasné bolo údolie Rieky Draa medzi Ouarzazate a Zagorou. Rástli tam ďatlové palmy a oblasť vyzerala sviežo oproti druhej vyprahnutej strane.
V mestách ulice lemovali palmy a oleandre. Často sme sa ulakomili na figy, ktorých však mali divnú nejedlú odrodu. V niektorých oblastiach pestovali olivovníky. Bojovali so suchom. Kedysi vraj v kopcoch bývalo v zime viac snehu ako je dnes. Tam kde sa zavlažovalo rástla tráva pre dobytok.
Trh vo Féz a mešity všetkých miest:
Brana Bab Bou Jeloud ozdobená pásmi s orientálnymi vzormi z modrých a zelených glazovaných kachličiek je vstupom do 9. storočia. Teda vstupom do štvrte Fes el-Bali z deviateho storočia. Za ňou sa nachádzal blší trh. Najúchvatnejšie boli na dekách rozložené haldy starých topánok. Od žabiek, cez šľapky, tenisky, až po celé topánky. Ľudia predávali všetko možné.
Smerom k mešite Karaouyine sa uličky zužovali a zužovali. Takže bolo ťažké sa preplietať medzi turistami a domácimi. Do tejto mešity, tak ako do ostatných, je vstup pre neveriacich zakázaný. Oficiálne sa dá dostať napríklad do mešity Hassna II v Case, a to za poplatok. Turizmus znamená príjmy. Príslušníci islámu by sa mali modliť 5 krát za deň. Pred vstupom do mešity sa vyzujú. Niekto si topánky nechá vonku, iní si ich zoberú so sebou. Vojdú do štvorcovej miestnosti, alebo nádvoria. V strede je fontána, alebo nejaký zdroj vody, kde sa majú pred motlitbou umyť. Je presne určené koľkokrát ruky, predlaktia, hlavu a nohy, tuším aj poradie. Potom sa muži odoberú na jednu stranu, ženy na inú, aby sa mohli nerušene modliť.
Raz sme dokonca videli takú preplnenú mešitu, že pred ňou sa vytvorili dva rady chlapov. Poväčšinou mali pod sebou rozložený koberček. Pri modlení menili polohy. Vstávali, potom si kľakali, potom sa predkláňali tak že si hlavu kládli na zem. Modlili sa po tichu, ale pohyby robili súčasne.
Na každej autobusovej stanici bola vyčlenená miestnosť na modlenie, presne tak ako sú u nás samozrejmé toalety. Nikdy sa nezatvárala. Pocestní mohli vbehnúť dnu, pomodliť sa a cestovať ďalej. Celkom milé :)
Vo Féze sme nakukli do jeného dvoru kde bola manufaktúra na výrobu kože a kožušín. Valil sa odtadiaľ hrozný zápach. Pracovníci tam chodili v gumákoch po zvyškoch zvierat. Mali tam kopy vlny, kopy surovýh koží, nachystaných na farbenie, a odpad ktorý predstavovali kosti so zvysškami mäsa na ďalšej hromádke.
Autobusová marocká doprava:
Autobusy to sú kapitola sama o sebe. Existujú dve skupiny. Jedna klasická a jedna sprivatizovaná spoločnosť CTM. Touto sme ani nešli. Je asi o 40 percent drahšia, busy vraj chodia na čas. Stanice majú čisté a cítiť v nich vôňu západu. Ostatné autobusy sú naplnené do prasknutia. Rozlišujú prvú a druhú triedu, ale stačí si pýtať druhú, lebo jeden je horší než druhý. Ak majú okienka, tak aspoň fúka. To čo sa odvažujú volať prvou triedou sú busy takmer bez okien. Hore sú dva otvory, z ktorých buď nejde nič, alebo vám teplým vzduchom fénujú vlasy.
Preprava je tu veľmi lacná. 200 kilometrov vychádza na 50 dirhamov. To znamená 200 kilometrov za 150 korún, ale pomalá. Domáci majú záujem naplniť ich na 100 percent.
Raz sa im podarilo predať viac lístkov než je miest. My sme sa sťažovali na neznesiteľnú horúčavu tak nás zobrali k šoférovi do kabíny. Fúkal tam vietor z jeho otvoreného okna. Do tej kabíny sa narvalo ďalších 5 chalanov. Veselo sa tam fajčilo, cigarety tráva. Raz autobus pristavil na nejakom kontrolnom stanovišti. Chalan zašmátral v dverách, kde bol rozbitý umelohmotný kryt, vytiahol pohužvaný sáčik a za ním hašiš v priehľadnom vrecúšku. Podal šoférovi, ten cez okno policajtovi a fičalo sa ďalej. Zopár z nich habkalo čo-to po francúzsky, ale my sme sa radšej zvalili na posteľ a trošku pospali. Šofér nám strčil do ruky kebab. Ten bol fantastický, super mäsko po pár dňoch. Cesta bola nekonečná. Z Fezu do Marakešu je to skoro 500 kilometrov a oni zastavovali hocijakým pocestným, pokým autobus nepraskal vo švíkoch. Lenže keď niekto vystúpil, tak hneď brali ďalších. Cez jednu dlhšiu prestávku nás šoféri a sprievodcovia zavolali na večeru. Bola to seriózna reštaurácia. Sedeli sme s nejakými 4 chlapmi vonku na parádnej hostine. Nejaké šaláty, hovädzie kúsky, hranolky... a plno nápojov. Tie sme si v tom teple vážili najviac. Sprievodcovia a šoféri nás volali ďalej po ich linke do Agadiru, ale my sme sa s pocitom úľavy vyklopili v Marakéši.
Autobusy mali vzadu povinne otvorený kryt motora, aby sa im chladil. Kľudne si ho mohli odmontovať.
Na každej zastávke sa do autobusu nahrnuli decká, strkali nám pod nos žuvačky, oriešky, lízanky a iné pochutiny. Najprv sa museli 10 krát každého spýtať či nechce a keď nič nepredali vypadli von. Raz tam dorazil arab s magnetofónom a púšťal nejaké divné hudobné nahrávky. Bola to ako prezentácia z tv shopu. Mal asi taký veľký úspech ako predávajúca sa sada kuchynských nožov.
Keď si to tak naprataný bus šinul suchou, rozpálenou krajinou. Pláne, kde oko dovidelo sa črtali nejaké kopčeky a 10 stromov, uprostred ničoho, pri ceste sa zjavil nejaký pocestný so zbalenou cestovnou taškou. Niektorých vyprevádzala rodinka. Jediný autobus za deň bol však plný, zatrúbil mu na ospravedlnenie a šinul si to ďalej. Keď náhodou bolo voľné miesto, pristavil, ľudkovia za jazdy naskákali do idúceho busu a vo vnútri keď sa usadili k ním prišiel sprievodca predať lístok.
Pod dozorom:
Vždy sme si odkladali lístky dúfajúc, že niekedy otrčíme starý a pôjdeme zadarmo. Lístky však boli zakaždým iné a na stanici v tom frmole vládol neuveriteľný poriadok. Teda dopravcovia sa v ňom vyznali s prehľadom. Zaplatili sme lístky, vedeli kam má prísť autobus, zašili sme sa za roh, spapať melón. Netuším ako, ale nejaký neznámy arab za nami prišiel oznámiť nám, že náš autobus už dorazil a môžeme sa nakladať.
Na stanici sa potĺkalo veľa chlapov, ktorí kmitali v jej okolí a sprostredkovali informácie, šírili ich ako klebetné babky. Niekedy sme ešte ani nevkročili na stanicu a už sa nás pýtali kam ideme a viedli nás ku predajnému okienku. V priebehu pár minút celá stanica vedela kto sme a kam ideme, preto nás vždy vedeli upozorniť na náš bus. Fušovanie lístkov nehrozilo. Zopár z týchto informátorov očakávalo bakšiš, ale viac menej to robili pre to že ich bavilo sa na nás zízať a rozprávať sa.
„Ja mám veľkú rodinu ktorú musím živiť“
Za batožinu sa niekde platilo, inde nie. V Chefchaouene si zapýtali 20 dirhamov za každú, čo predstavovalo štvrtinu hodnoty lístka. Naložili sme batožinu, nasadli a potom si sprievodca zapýtal túto sumu. Ja som odmietla zaplatiť. Vyšli sme sa hádať von. Arab niečo o chudobe a jeho rodine a ja o tom že sme nikde neplatili a nebudeme. Vytočila som ho tak, že nás chcel vyhodiť. Mala som mu ukázať naše ruksaky. Odmietla som. Stáli sme pred busom, nemali sme sa kam pohnúť. Ja som odmietala zaplatiť, on nás nemohol vyhodiť. Znížil sumu na 10. Stále som trucovala, lebo som netušila že má právo pýtať čo i len jeden dirham. Znížil na 5. V tom dorazila Lucka, že aj domáci cestujúci platili a je to v absolútnom poriadku. Ešte chvíľu sme hrali formu že nedáme, a potom trošku zahanbené neznalosťou dobrých mravov zaplatili po 5 sránd.
Tisíc a jeden hviezdičkový hotel a iné ubytovanie:
Spávali sme tam, kde nás práve zastihla noc. V tom bola neuveriteľná voľnosť. V Európe pod stromami na hocijakej väčšej čerpačke, vo fičiacom kamióne, buď jedna spala a druhá kecala so šoférom, alebo sme sa obe poskladali do jednej postieľky. V Maroku, buď u ľudí, alebo na staniciach, alebo busoch, alebo piesočnatých plážach, alebo na Sahare.
Pohostinné marocké autobusové stanice:
Vypadli sme z busu v Tetouane. Absolútna noc. Musíme počkať do rána na ďalší. Trošku sa motkáme po stanici. Sadli sme si na zem v odľahlejšom výklenku, s úmyslom že tam rozložíme karimatky a ideme spať. O chvíľku tam dorazili aj nejaký fagani s rovnakým cieľom. Hneď na to polícia. Začala ich vyháňať, tak sme aj my začali pakovať ruksaky. Na to nám policajt povedal, že pre baby je to okay. Chalani museli odísť. Nám ukázali miesto kde sme sa mohli zložiť, a sľúbili nám že na nás dajú v noci pozor.
Niečo podobné sa nám stalo v Marakéši. Ako vyorané myšky sme sa ocitli v noci na stanici. Hneď sa nám prihovoril policajt. Doviedol nás z nádraží a na stanicu. Keď sme mu vysvetlili našu situáciu, nástojil aby sme sa zložili priamo pod „Office du police“ Spali sme ani nie dva metre od otvorených dverí policajnej stanice kde mal po celú noc službu.
Do tretice sme využili služby nočnej policajnej ochrany na stanici v Essaouire. Automaticky sme sa dali zaviezť na stanicu, hneď sme si to namierili k policajtovi a milo sa spýtali či by mu nevadilo keby sme tam prespali a kde konkrétne si môžeme ľahnúť aby sme nikomu nevadili. Ukázal nám na lavičku rovno pred svojou kanceláriou.
Na všetkých týchto staniciach sme sa stretli s porozumením a pohostinnosťou. Nič sa nám nestalo, nikto okrem mačiek nás neotravoval, a nikto sa nás nepokúsil okradnúť. Ráno medzi 6 až 7 nás zobudili a požiadali aby sme si aspoň sadli.
Marakéš a ako sme sa tam hrali na zámožných turistov:
V Marakéši sme mali mrťe času, batožinu v úschovni. Hneď ráno sme vyrazili „shoppingovať“ Pri kúpe drevenej krabičky sa Lucke podarilo dostať ju za prijateľnú sumu, vďaka tomu že sme boli prvé v obchode, a prvý zákazník nosí šťastie.
Pozreli sme mešitu Koutoubiu, hlavnú dominantu mesta neďaleko najslávnejšieko námestia Jamna El Fna. Znamená to vraj námestie zotnutých, lebo tu kedysi dávali sultáni vystavovať hlavy popravených nepriateľov ríše nabodnutých na koly. Navečer sa tu začali rozkladať obchodníci, a zlatokopovia. Ženské malujú henové tetovania, zaklínači hadov, opičky. Za fotku s nimi si zapýtajú 50 eur, ale keď sme ju vážne nechceli, a boli pripravené ju vymazať, zhodli sme sa na 5 dirhamoch – 15sk. Boli tam ľudoví liečiteľa, ľudia čo so seba robili šašov, len aby niečo predali. Za stolíkom na ktorom boli rozsypané zuby sedeli ich „trhači“ Presúšali sa tam predajcovia vody, v ich tradičných kostýmoch, ale podľa mňa so sebou ani žiadnu vodu nemali. Predávali len seba fotomaniackym turistom. Najlepší bol čerstvý pomarančový džús vytlačený priamo na mieste. Obdivovala som stánky so sušeným ovocím. Ponúkali ďatle mnoho druhov a odtieňov. Ak som sa pri nejakom stánku pristavila na obdiv, predavač už aj nejakú ponúkal na ochutnávku. Sadali na ne muchy, on mi ju podával holými rukami, ja som ju len tak chytala, a netuším akým zázrakom mi nič nebolo.
Fotili sme sa pri jednom stánku s maškrtami. Luciu si vtiahol predavač dnu, aby sme mali aj takú fotku aj onakú aj s ním a bla. Keď začal byť nepríjemný ťahali sme sa preč a nechtiac vyfasovali večeru – krabičku s medovým pečivom :)
Rozhodli sme sa obetovať trochu energie aj plánovaniu nášho výletu na púšť. Vošli sme do jednej klimatizovanej agentúry, sadli si za stôl ako v banke, a pani nám prezentovala ich balíky. Zaujímalo nás kde sa začína púšť. Aké sú tam možnosti stravovania. Či si máme vodu niesť z Marakéšu, alebo stačí kúpiť na mieste. Či môžeme spať len pod holým nebom. Zahrala som sa na zhýčkanú babenku, ktorá neznáša potvorky ako hady, škorpióny pavúky. Ale tých sa vraj netreba báť. Cena týchto balíkov- jeden až drojdňových výletov sa pohybovala od 150 do 300 eur. Toľko love sme mali na komplet 3 týždne, nie na blbý dvojdňový výlet na Saharu. Paniu sme poprosili o kontakt, s tým že si to rozmyslíme a ozveme sa jej. Poberáme sa k odchodu a ona sa nás pýta že v akom hoteli sme. Chvíľku ticho. Mozog mi pracoval na plné obrátky že čo jej zadriem. Hotel Marakeš, Hotel Jasmine, Hotel Káhira. Niečo z toho musí existovať, a ak nie, tak ani ona nemôže poznať predsa všetky v meste. Lenže Lucia ma predbehla: „No, my sme teraz došli a ešte nemáme hotel“ Teta sa divne zadívala a chcela nám pomôcť pri jeho hľadaní. Lucia len zdvihla ruku na pozdrav a vybehla von. Ja som jej zvládla ešte poďakovať a rozlúčiť sa. Len čo sme vytiahli päty z toho bura, Lucia sa už válala smiechom na chodníku. Pridala som sa k nej. Slzy nám tiekli z očí. V neskutočnom rehote sme zo seba súkali tú najvtipnejšiu otázku: „V ktorom hotely bývate?“ Nad komickosťou situácie, že sa informujeme ohľadne výletu za 300 eur a pritom spíme na stanici, lebo nechceme vyhodiť 3 alebo 4 eura za hotel..
Výlet na púšť po našom:
Pôvodný plán vyzeral tak že busmi sa prepravíme cez Ouarzazate, Zagoru, do Mhamidu, ku Alžírskym hraniciam a tam sa opýtame: „Ktorým smerom je to na púšť?“ A oddupeme si to k púštnym dunám a tam prespíme. Cestou nás však začali lámať všelijakí obchodníci a sprievodcovia. Odbíjali sme ich s tým že nemáme peniaze. Ako limit sme si stanovili 10 eur. Tú sumu sme boli ochotné dať za výlet do púšte na ťavách. Do Mhamidu, chodil bus každý druhý deň, ale našli sme nejaký minibus, odhadom tak pre 15 ľudí. Hentí sa tam však nasúkali aspoň 30ti . Decká mrnčali, chlapi stáli, a autíčko si to hrkotalo po rovnej, prázdnej cestičke smerom ja juh. Cesty mimo miest boli kvalitné, lebo nimi chodilo málo áut. Málo obyvateľov si ich totiž mohlo dovoliť. Nastúpil s nami aj nejaký beduín. Splnil našu limitnú požiadavku. Beduín Mamado nám ukázal album s fotkami, svoje osvedčenie, a tak sme si tlapli. Vystúpili sme s ním pár kilometrov pred Mhamidom, uprostred čierno čiernej tmy.. Čakal tam na nás malinký renaultík,s dvoma ďalšími beduínmi v modrých habitoch s bielunkým turbanom na hlave.. Autíčko si to fičí kolmo od asfaltky. Zem je hrboľatá. Je to vyprahnutá zmes piesku a hliny. Občas auto zastane, Beduín vyberie vodu a dolieva ju dakde do auta. Je to kvôli vetru, ktorý je suchý... Dorazili sme ku stanom. Náš sprievodca nás zobral v tme prejsť sa po dunách. Nevedeli sme kam stúpame, držal nás za ruky. Cítila som sa ako v strašidelnom dome, keď zrazu nabehnete na mäkkú podlahu. Tešili sme sa z piesku, no o malú chvíľu sme ho už mali plné všetko. Vlasy, šaty, pery, zuby lebo stále fúkal silný vietor. Povečerali sme v stane. Polievku, nejakú zeleninu so zemiakmi a chlebom a melón. Super :) Vonku urobili posedenie. V strede bol plynový varič, slúžiaci ako lampa, na ňom debnička ako tienítko, postavené v strede koberca. Ten bol lemovaný do obdĺžnika 2x3 matracmi. Beduíni spievali a bubnovali a trieskali plieškami o seba. Magické.. Potom sme aj my, turisti, mali niečo zaspievať. Španieli dali, Holanďania dali, a my sme začali Aničku-Dušičku, každá inú pokomolenú verziu. Ale utešilo nás aspoň to, že si o nás po celý čas mysleli že sme Slovinky. Na začiatku sa nám ich nechcelo opravovať, a potom sa zdalo blbé, zmeniť si národnosť. Takže, nebojte, nerobíme zlé meno Slovákom.
Aký je rozdiel medzi ťavou a ženou? S ťavou prejdeš púšť, so ženou celý život!
A ešte jedno sa mi páčilo: „Laisse la vie faire.“ Niečo ako : „Nechaj plynúť.“
Večer, keď tých 5 turistov odišlo spať, Beduíni si nás rozdelili a chceli nám porozprávať príbehy princezien z púšťe a o hviezdach, stískajúc ma v nárúčí.. no ale ďakujem za také rozprávanie. Odtrepali sme sa spať aj my.
Stan mal drevenú konštrukciu, a bol ovešaný všelijakými kobercami a látkami. V ňom boli matrace. Keby tam nebolo tak teplo, možno by sa tam dalo pekne spať. V lete sa vraj aj Beduíni sťahujú do oáz, iba hotentóti turisti chodia na púšť v lete.
Ráno nám nachystali ťavy, vysadli sme. Lucia ma upozornila na ich zvláštnu chôdzu, pravú prednú aj zadnú nohu posúvajú súčasne, a až potom prídu na rad ľavé nohy. V predu bol malý chalan, ktorý držal prvú ťavu na motúze, ťavy boli spojené navzájom. Urobili sme si okruh, pofotili sa na dunách, Beduíni nás hodili autom do najbližšej dediny a aurevoir Sahara.
Ochota pomôcť a „pomôcť“
Vyklopil nás jeden z mála klimatizovaných autobusov v Zagore. Neskutočne na juhu, neskutočne vo vnútrozemi, v absolútnom bezvetrí na pravé poludnie v neskutočnej páľave. V staničnej budove sa na nás vrhli ako na med a opäť do nás: „Ca va?“,„How are you“ , „Ou va tu?“, „Where you go“, „D ou venez vous?“. „Where are you form?“ Odopovieme na jednu a padne tisíc ďalších, ako štiepna reakcia. Veľa turistov tam samo len tak nezablúdi, a kto tam zablúdi tak s cieľom ísť na púšť. Cítili peniaze, a nové „západné“ mäsko. Spomedzi týchto otravov nás jeden zobral do izby kde jeho bufet skladoval nepotrebné veci. Zvnútra zasunul kľúč do zámky a odišiel. Na wc sme sa ovlažili, aj keď voda tam tiekla len horúca! Košeľu som si na seba hodila úplne mokrú. V priebehu pár minú na mne vyschla. V sklade sme si rozložili karimatky, na okne bola mreža, zamkli sa a v podprsenkách sme si ľahli na zhruba 5 hodín a snažili sa oddýchnuť si po prebdenej noci v busoch a pred nocou na Sahare.
Absolútna bieda:
Cestou späť z pieskových dún sme sa museli opäť vydať po našich šľapajách na sever, aby sme napokon mohli odbočiť na západné pobrežie. V Zagore si dupeme cez mesto na stanicu, tam kde sme driemali v sklade. Teplo že dovidenia dopočutia. Nič nehovoríme, ruksaky na chrbtoch a mlčky kráčame. Týpek z protismeru na bicykli sa nám prihovára. V rámci slušného kódexu ho odbíjame, ale nedá sa. Má uniformu, je to strážnik na nejakej škole. Pomôže nám kúpiť lístky na bus. Vraj aby nás nepodviedli. Máme dve hodinky čas. Necháme si batožinu na stanici v okienku kde predávajú lístky a ideme so školníkom k nemu domov na čaj. Vedie nás pomedzi domy cez úzke uličky polorozpadnutých domov. Bicykel si len tak oprie o múr. Vraj sa tam nekradne. Ulice sú nerovné, v žiadnom prípade dláždené, zem je udupaná, hrboľatá. V predsienke je aspoň chládok, na nejakom koberčeku sedí na zemi jeho postihnutý brat. Má zakrpatené nohy a divný výraz v tvári. O kúsok ďalej sedí jeho tehotná žena. A oproti nej nejaká stará tetuška, susedka. Dali sme mobil na nabíjačku. Lucia videla najväčšieho švába svojho života na wc-ku. Sadli sme si na nejakú plachtu v neurčitej miestnosti. Pôvodne to bol asi dvor, ale oni hore nahádzali nejaké dosky čo robili tieň. Múch tam bolo ako v maštali. Zakázali nám ich zabíjať, len odháňať. Pili sme čajík, zelený s mätou. Vytasili homoľu cukru zabalenú v papieri. Mala kužeľovitý tvar, vysoká tak 20 cm. Jeho mama zobrala niečo ako tupý nôž a "sekala" ju na menšie časti. Odbitý obrovský kus šupla do malinkého čajníčku.
Takto sa robil čaj všade. Pitie čaju tu bol istý rituál. Dokonca keď sme dopili jednu kanvičku a dali variť ďalšiu, ženské pozbierali hrnčeky a v nejakom lavóre kde nalievali vodu z fľaše ich provizórne umyli. Až potom sme si mohli naliať druhú várku čaju. Školník išiel do obchodu nakúpiť vodu a colu. Okrem neho v rodine nik po francúzsky nevedel, tak sme sa bavili rukami nohami. Jeho ženská medzitým varila kuskus. Bol piatok a v piatok jedia všetci kuskus. Presunuli sme sa do izby. Naliali nám skysnuté, alebo kyslé mlieko, ktoré sme odmietli. Kuskus sa je zo spoločnej misy. Každý sme dostali lyžičku. My s Luckou decentne pekne papáme. Matka školníka hrabla rukou do spoločnej misy, zobrala si trochu zo zelených posekaných listov na vrchu aj kuskusu, zmiešala ich, pretriasajúc tú hmotu v ruke. Zožrala dobrú štvrtinu tej haldy jedla. „Choď trochu naľavo, je nechcem jesť to jej ochytané“ hovorím Lucii. Zomreté zelené listy na vrchu nevyzerali veľmi vábne. Kopali sme si tunel do stredu toho kopca a dolovali obyčajný, neochytaný, čistý kuskus a popritom sa nadájali balenou vodou. Nakoniec vytasili kúsok tučného mäsa s kožou obopnutého motúzikom a začali porcovať. V tej chvíli som bola vegetarián. Postihnutého brata nechali v predsienke na zemi a dali mu misku s jedlom ako psovi. Oceniť že sa oňho starajú, alebo pohoršovať sa ako sa starajú? Neviem. Trochu sme sa najedli, hodne napili, poďakovali a ťahali sa preč. Pre istotu sme nachystali lieky, ale nebolo treba. Úchylný školník nám dal čísla a Lucku čaká o pár mesiacov na návšteve, tak nech čaká..
Skazené mestské deti:
Na dedinách boli ľudia síce otravní, ale určite pohostinní. V mestách žiadali peniaze za každú prkotinu. Konkrétne v Marakéši na turistov poľovali malí fagani tak 8, 10 roční. Poznali pár anglických a francúzskych výrazov. Neprezieravo som im prezradila čo hľadáme. Namiesto toho aby nám ukázali smer sa hnali uličkami neuličkami, že nás tam dovedú. Po chvíli sme aj stratili záujem tam ísť. Tu sa situácia otočila. My sme už nenasledovali deti, ale deti prenasledovali nás. Škaredo na nás zazerali kvôli tomu že sme im odmietli zaplatiť. Najľahšie sa ich zabavíte keď poprosíte nejakého staršieho seriózneho pána. Ten bude chcieť dobre prezentovať svoju krajinu, skríkne na decká a tie so sklonenou hlavou odídu.
Často sa nám stávalo na staniciach že krpci otravovali, a nejaký pánko len tak, bez nášho podnetu na nich zhúkol aby nám dali pokoj.
Svadba, sex a iné „lákavé“ ponuky od Marockých Don Juanov
Za ťavy nás vymienať nechceli. Čo bolo ale šokujúce, bol ich postoj k manželkám. Najprv nás chlapi pozývali k sebe na čaj a obed a večeru, s tým že sa nemusíme báť lebo on má rodinu a deti. Keď sme nejavili záujem, tak to otočil, že či nechceme niečo s ním, že jeho manželka to nič, že ona len navarí..
Mladíci nás tiež pozývali všelikam od hotelov po svadbu. Na čo sme len s kamennou tvárou odpovedali: „no marriage“ Keď niečo na tento štýl zadrel pánko v rokoch, a potom sa usmial svojimi 5 a pól čiernymi zubami, vytrhlo nás to z autistického tranzu „no marrige, no marrige“ a začali sme sa strašne rehotať.
Nemyslím že svadbu tu niekto myslel vážne, lebo to by znamenalo že nás musia zabezpečiť, ale podviesť svoju manželku priamo pod nosom s tým by nemal nik problém.
Manželstvá u nich sú v nmohých prípadoch dohodnuté rodinami vopred a majú finančný podtón. Početní boli postihnutí obyvatelia. Slepý, so všelijakými deformáciami končatín, ktorí žobrali na uliciach.. možno pre tie ich dohodnuté svadby v rámci rodín.
A inak boli neskutočne škaredí. Zuby im lietali kade tade. Mnohí si ich neumývali, takže ich mali pri korienkoch čierne, a celkovo tomu umývaniu moc nedávali, aj keď náboženstvo im to prikazovalo. No tam sa nik neriadil podľa božích prikázaní, ale podľa toho čo mu vyhovovalo a maximálne počkal do večera aby to Alah nevidel.
Móda:
Aj keď sa to nezdá, Maroko je veľmi tolerantná krajina vzhľadom na to že oficiálne sa tam vyznáva islám. Francúzi ich „skazili“. Ja som sa snažila zakrývať. Nosila som dlhú sukňu alebo dlhé voľné nohavice s voľnou košeľou. Za prvé, aby som neprovokovala, za druhé, kvôli slnku. Na dedinách to bol určite dobrý ťah. V mestách to bolo šum a fuk. Bolo na nás vidieť že nie sme lokálne a tá exotickosť bola najväčším lákadlom.
Domáce chodili v háboch. Vyzeralo to ako dlhá krásne zdobená nočná košeľa, pod ňou nohavice, aby im nebola zima :) Odvážnejšie baby nosili rifle, nejaký voľnejší top a samozrejme šatka na hlave nemohla chýbať. V čom sa holky vyžívali, boli bezpochyby topánočky. V mestách ich nosili na opätkoch, krásne a nové a sexi. Od členkov hore, ich ale zahaľoval habit. Sestry jedného chalana ma učili viazať šatku. Pochopila som v čom je trik, lebo som nikdy nechápala ako je to možné že im tak úhľadne držia na hlavách. Je to vďaka zicherkám, a ozdobným sponám. Všetko poprišpendlujú a voilá.
Ortodoxné, buď „dobre“ vychované, alebo z vlastného presvedčenia si zahaľovali všetko. V háboch ako mátohy, čierne rukavičky, cez tvár sieťovinu alebo látku. My sme im oči nevideli, snáď to opačne fungovalo.
Chalani si ťažkú hlavu nerobili. Nosili dlhé nohavice, rifle, košeľu s krátkym rukávom, alebo tričko. Tí starší pyžamové háby. Celkom pohodlné. Doma behali v trenkách a keď chceli skočiť von len sa hodili do šiat.
Konflikty s políciou.
Na stanici v Ouarzazate nám policajt veľmi srdečne prisľuboval ,že na nás dá pozor, že si môžme pospať vonku. Vtedy sme to nevyužili, lebo sme sa posúvali busom ďalej smerom na púšť. O dva dni na to sme sa cez Ouarzazate vracali naspäť. Keďže tam bola iná služba, zo slušnosti som ich išla oboznámiť s naším úmyslom zložiť sa pred stanicou. Boli sme vo vnútrozemí a ortuť v teplomery nie a nie klesnúť. Policajti neboli nadšení. Obávali sa o našu bezpečnosť. Presviedčali nás aby sme šli do hotela. Napokon nás pozývali k sebe domov. My sme si trucovito rozložili bivak, nepotrebné veci naokolo, batoh do spacáku a my sme sa bachli na spacáky. O hodinku na to dorazili iní policajti. Vyháňali nás. Povedala som im, že nejdeme do hotelu lebo nemáme peniaze, že ostávame a otočila som sa na druhý bok. Policajti odstúpili. Množili sa ako huby po daždi, prichádzali nové autá. Pýtali sa na nás ľudí na stanici, taktizovali. Potom nás obstalo takých 6 policajtov aj s nejakým ich big bossom. My sme sa posadili a vysvetľovali a vysvetľovali.. Rozprávali o našom výlete. Oni splietali že to je, aj nie, aj je zakázané spať na stanici, ale pre našu bezpečnosť.. a my na to do rehotu... vypýtali si pasy, a začali si brblať niečo o ambasáde. Nato Lucka so smiechom precedila že v Maroku ambasádu nemáme, že najbližšia je v Alžírsku. A ďalší výbuch smiechu pri pomyslení ako cestujeme do Alžírska na našu ambasádu. Policajti opakovali ako cvičení papagáji že je to nebezpečné. My s úsmevom od ucha k uchu sme to odmietali pripustiť. „Kde nájdeme nejaký park?“ spýtala sa Lucia, „Keď nemôžme spať na stanici tak ideme do parku.“ Na karimatke medzi nami sa zjavil nejaký hmyz. Lucia: „Fuuuj, pozri čo nám tu lezie!“ Zobrala poloprázdnu fľašu s vodou a začala zabíjať okrídleného mravca či čo to bolo. A voda vo fľaške žblnkala hore dolu. A my obe len hihihi hahaha. Už na nás nepozerali len policajti ale aj všetci okoloidúci. Bavili sme sa do popuku. Celú srandu skončili policajti keď zistili že máme namierené do Agadiru. Lucia im podala pas kde mala založené peniaze, takže nás donútili kúpiť si lístky na bus, korý mal odísť každú chvíľu. Skočila som ešte kúpiť za tašku pomarančov a za policajného doprovodu nás eskortujú do busu. Cestou sme poukázali na ľudí spiacích v blízkosti stanice. „Hej, ale to sú bezdomovci a aj oni pôjdú preč“ odpovedali policajti. Asi sa tam nedávno niečo stalo a ak by sa nejaký akcident opakoval prišli by o miesto, usúdili sme.
Čo všetko sa dá ešte jesť rukami:
Z Agadiru do Tangeru – takých 900 kilometrov po Atlantickom pobreží sme sa presúvali stopom. Fičíme s Marockým kamionistom, piati v kabíne. Šofér, my a dvaja Berberi, jeho dodávatelia zeleniny; nevedia po inak než berbersky a trochu arabsky a smrdia. Zastali sme na obed. Kamionista nás pozval. Títo si aspoň umyli ruky. Síce mydlo som nevidela, ale náznak tam bol. Doniesli nám na spoločnom tanieri targine. Chutilo to fantasticky – nejaká zmeska zemiakov, mäsa a zeleniny. Chlapi to jedli šikovne rukami s pomocou chleba. Bol to nezvyk, ale už som nepociťovala taký odpor ako pri tej starej babke čo si jedlo pohadzovala v rukách. Potom sme zastali na vykladanie zeleniny v dedinke Tamanar. Kamionista nám ešte dal ochutnať olej Argane. Vraj veľmi drahý a preslávený a najlepší.. Námačali sme si doň chleba. Je mi ľúto, ale jeho fantastickosť som odceniť nedokázala. Chutil dobre, ale aj tak nechápem prečo je taký prestížny. Argane- hovorí vám to niečo? Večer sme vystupovali z tohto kamionu s tým že si dostopujeme zopár kilometrov na pobrežie, no kamionista nám zohnal a zaplatil taxík. (: Úžasný chlapík :)
Taxíky, mopedy a celkovo doprava:
Taxíky sú o niečo drahšie ako busy. V mestách sú menšie, nazývané petit taxi. Majú merač, ktorý prihadzuje dirhami jeden po druhom. Je jedno koľko ľudí sa vezie. Keď človek veľmi chce aj tu sa dá zjednať, ale je to ako zjednávať taxík u nás.
Medzi dedinkami premávajú väčšie taxíky, ale tieto sa pohnú len v prípade že sú naplnené. To znamená 4 pasažieri vzadu, dvaja na prednom sedadle plus šofér. 7 osôb v jednom aute! Boli to síce také mercedesy, ale bezpečnosný pás tam určite nebol pre každého!
Polícia toto neriešila. Kamionisti nám prezradili že so všimným pre políciu, v hodnote 10 dirhamov je život ľahší.
Raz som veľmi trucovala že nebudem platiť za batoh, že si ho beriem ako príručnú batožinu. Bol rozhodne malinký oproti mega kabeliskám, ktoré ťahali ženské z trhu. Nákladu mali požehnane, plné také tašky ako keď Vietnamci smerujú na trh predávať tričká. To bolo normálne, ale nám povedali že ruksaky pôjdu dolu, lebo inak dostanú pokutu rádovo desiatky eur. Bola to blbosť storočia až sa hory zelenali.
V mestách fičali mopedy jedna radosť. Ženské v sukniach, háboch, so šatkami na hlavách sa šikovne prepletali uličkami a medzi autami. Lucka s vínom v sebe, bez vodičského sa k ním tiež pridala. Týpek skonštatoval že pár dirhamov by to vyriešilo.
Premávka bola vo veľkomestách stále hustá. Ľudia vytrubovali, chodci sa vrhali do cesty kde a kedy sa im zachcelo, dopravné značenie im mohli zrušiť. Úplne som nechápala z autíčka označeného ako autoškola. Netušila som že u nich nejakí šoféri prešli aj testami. Benzín sa pohyboval okolo 30 sk za liter. A brali ho aj európske autá, takže usudzujem že to s tou kvalitou nebude až také tragické.
Vnútrozemie a pobrežie boli dva odlišné svety. Keď sme sa pobrali od Agadiru po pobreží smerom na sever, na cestách pribúdalo áut, na plážach ženských v bikinách. Ľudia tu žili viac ako v Európe a menej ako v Maroku – v Marockých dedinkách vo vnútrozemí.
Odpadky:
Boli všade. Cestujeme v buse, a zrazu jednej tete vletel z okna nejaký papier priamo do tváre. Len tak z vonku, z ničoho nič. A čo s ním urobila ona? Poslala ho oknom ďalej. Ľudia dopili vodu a kam s fľašou? Bach ju von oknom. Jedno či bus stál alebo išiel. Okno je synonymum odpadkového koša. Je pravda že na mnohých miestach chýbajú, ale aj kde sú, všetky odpadky idú na zem. Medzi dedinami tak boli lemované cesty.
Ako sme opili Casablancanov:
Tesne pred Casou, tak tu domáci volajú Casablancu, sme stopli jedného veľmi západne šmrncnutého chalana v obleku. Doviezli sme sa s ním priamo do mesta. Zobral nás k mešite Hassana II, s minaretom vysokým 200 metrov, stavala sa 7 rokov, a pracovalo na nej 35 000 ľudí, stála pól miliardy eur. Jeho stavbu inšpiroval verš koránu: „Boží trón stál na vode“ Preto ho parížský architekt situoval ku pobrežiu oceánu. Tmolilo sa tam obrovské množstvo ľudí.
Chalan nás previedol po okolí, a pozval na večeru ku svojmu strýkovi. Keď sme dorazili boli tam už jeho noví susedia. Maročanka, žijúca vo Švédsku so svojím rýdzo Švédskym manželom. Najprv sme si posadali na apero, francúzsky zvyk. Na stôl sa rozložili tyčinky, olivy, chipsy, alkohol. Normálne si dá každý pohárik,. Teraz sme nejako pili a kecali a pili. Arabi aj Švéd nezvyklý piť sa dostali pekne do švungu. Aj ja som cítila že sa hlávka motá, ale pekne som koordinovala svoje reči aj pohyby. Na druhej strane arabi rozhadzovali rukami, kričali na seba, gestikulovali, hojdali sa na stoličkách a krochkali pri smiechu. My s Luckou na seba bezradne kukáme a pijeme. O pol noci sa hostiteľ pritackal s plechom pizze. Hneď čo sme dojedli sme sa zdvihli že stačilo, ďakujeme, ideme preč. Chalan sa zdvihol že on má ráno dôležité jednanie, že nás zoberie k nemu a ideme spať. Trochu sme váhali, ale nechcelo sa mi tráviť ďalšiu noc na pláži ani na stanici. Sadol za volant, že to nevadí, je noc, to Alah nevidí. Vošli sme mramorovými chodbami k nemu. Parádny, európsky byt. Síce bordel, ale žil tam sám. Voda mu tiekla len studená, ale aj tá potešila. Nechal nás na posteliach v obývačke, a on išiel do spálne. Ráno vyobliekaný v obleku, učesaný a navoňaný nás zobudil. My rozbité na neho kukáme. Spakovali sme veci a vypadli von, smer Rabat.
Rabat – kráľovské mesto slobody:
Cestou po pobreží nás brali najmä Maročania žijúci vo Francúzsku, Belgicku, dovolenkujúci vo vlasti, ktorí behali po pobreží po roztrúsených rodinách. V Rabate sme navštívili palace Royal, kam nás pustili len potom čo sme nechali naše pasy na policajnej stanici. No suma sumárov sme tam nič zaujímavé okrem strážii nevideli. V parku v centre mesta sme sa za bieleho dňa zložili na siestu, pospali kým slniečko neubralo na intenzite, obehli Tour Hassana a Mauzóleum Mohameda V, jednu z najvýznamnejších mešít islamského sveta. Navrhol ho nejaký Vietnamský architekt a prepojil ho s mešitou z 12 -teho storočia. Vraj sme tam mali vidieť sarkofágy Mohameda V, Hassana II a princa mulája Abduláha. V skutočnosti, to bola stavba so štvorcovým pôdorysom, v každej stene bol v strede vstup, strážený chlapmi v pekných kostýmoch, takže foto foto.
Vo vnútri sa dalo chodiť po obvode, cez zábradlie sme videli dolu, kde boli nejaké sarkofágy. Steny lemovali fotky súčasného kráľa Mohameda VI (jeho otec bol Hassan II). Nakúpili sme tašku pomarančov, jeden za 3 koruny, a tasali sa von z mesta. Pri výpadovke sme našli veľké obchodné centrum. Tak sme šli nakúpiť ešte i tam. Veľký pohyb, a pri pokladniach som aj pochopila prečo. Ľudia kupovali najmä alkohol. 90 Percent moslimov sa na vonok hrá na abstinentov, ale ani nie 50 percent z nich v skutočnosti je. Veľké mesto, veľká anonymita. Hypermarket ako u nás, za pokladňami ženské bez šatôčiek na hlavách, v uniformách, a fľaška za fľaškou píp píp píp.
Jediná noc v hoteli ako darček polície:
Fičíme si s penzistom z Bahrajnu, ktorý má víkendový dom v Kenitre. Pozýva nás k nemu. Ja by som aj šla. Jeho úmysly nevyzerali nečestne, finančne bol za vodou, a vekom tiež. Zobral nás do hypermarketu Marjane, nanútil nám, ovocie, syr, pečivo, keksíky, džúsy, cvakol účet, a odfičal preč. Mali sme chuť sa už konečne dobre vyspať, a nie niekomu rozprávať do polnoci o našej šibnutej ceste. Na wc-kach sme si umyli vlasy, vedľa hypermarketu sme ostať nemohli, sekuriťáci nás vyhnali, a tak sme si rozložili postieľku obďaleč. Zaliezli sme do spacákov. Klíma na celom pobreží bola príjemná. Teplo, to áno, ale nie také neznesiteľné ako pri Alžírskych hraniciach. Len čo sme si ľahli prišli páni z obchodu a zasa bľabotali že, zakázané, a nie zakázané, ale nebezpečné a nástojili na tom aby sme odišli. Nahádzali sme haraburdy do spacákov, a dupkali cez cestu k policajnej stanici kam nás poslali so slovami že tam môžeme prespať. Pekne nás okašlali. Lebo policajti to za až tak jednoznačné nepovažovali. A celý cirkus sa mohol začať odznova. Doklady a pasy a odkiaľ ste. A ako ste sa sem dostali a bla bla.. Chceli sme ísť preč, ale zavolali na komisaríat do Kenitry, zobrali nás na stanicu a opäť, pasy, odkiaľ ste a odkiaľ idete a kam idete... na magnetofónovej páske som im to mohla púštať. Tento raz sme sa nesmiali. Už nám tí pokémoni s ich prehnanou starostlivosťou liezli hore krkom. Keby sa nám náhodou niečo stalo, mali by očividne veľké problémy a tak sa nás každý snažil zbaviť. Potom došli ešte nejakí vyššie postavení uniformovaní. Pri nich som už aspoň nemala pocit že si chcú skrátiť nočnú službu pokecom s nami. Seriózne, so všetkou trpezlivosťou, ktorú som v sebe našla som im polopatisticky vysvetlila o čo ide. V pase mi našli 4 egyptské vizá, čo im podla mňa pomohlo pochopiť že sme cestovateľky. Už bolo po pol noci keď nás zobrali do hotelu. Vraj oni sú pohostinný národ a je to v ich náture sa starať o pocestných. Milé, škoda že si to každý vysvetľuje inak. Hotel asi mínus 4 hviezdičky. Neodcenili sme ho veľmi. Radšej by sme preferovali ostať vonku a spať o 3 hodiny dlhšie. Lucia si na posteľ hodila pre istotu vlastný spacák. Noc sme prežili, a vypadli. Nachádzali sme sa však v centre, čo sme absolútne nechceli, čoho sme sa desili najviac. Nemôžme sa v centre predsa pýtať na 200 kilometrov vzdialené mesto. „Taška! Pozri na tašku! Marjane- názov hypermarketu kam sa musíme dostať a sme pri diaľnici“ A tak sme sa dostali na ďiaľnicu.
Ľudia, šoféri a ich úchylky:
-Raz v noci sme cestovali busom, obe sme si obsadili dvojsedadlo. Keď sa bus pohol, dorazil k nám chalan, bachol nám do ruky jogurtový nápoj, bol super – ten nápoj. Lucia sa s chalanom chvíľku bavila, a potom sme ho vyhnali, lebo sme chceli ísť spať. On sa nejako poskladal za nás. Lucii sa zdalo že nohou do niečoho narážala, strhla sa, a týpek jej čuchal nohy. Strhol sa aj on, a začal akože zbierať odpadky. Potom už poriadne nespala, a chránila si svoje nožky. Vraj sa potom zameral na moje, ale to mi rozprávala až ráno.
-Ďalší pošahaný exot, bol mladík ktorý nás viezol z mesta na exit. Niečo sme pokecali, také tie nutné úvodné reči, zastali sme, vyložili batožinu a on si odskočil do kríkov. Hovoríme si, že ho počkáme a rozlúčime sa. „Tomu to trvá. Čo sa tam robí??“ Kukla som sa smerom do krikov. „ Hej robí!“ Zobrali sme bagáž a dupkali preč.
-V Európe sa jeden týpek desne nudil a tak pozeral len do spätného zrkádka a podľa neho sledoval stredovú čiaru, aby sa nemusel pozerať dopredu.
-Iný sa cítil dolámaný a tak za volantom cvičil. Mohol si to dovoliť, lebo teraz majú už všetci automatickú prevodovku a všelijakých autopilotov. Takže šofér tam drepel a čupel za jazdy na sedadle.
-V Španielsku sme stretli jedného cvoka, spočiatku milého, ale asi týždeň nebol v kontakte s ľudmi takže sa rehotal na každom svojom vtipe.
-Jeden Francúz mal stále potrebu upratovať svoj kamión, bágle nám dal do zadu lebo v kabíne bolo „málo priestoru“. Maročania by tam nasúkali ešte ďalších 5 ľudí aj s batožinou, ale on bol boss.
-Ďalší Francúz, potápal východný blok, že sme chudobní šupáci, a že šoféri si nemôžu dovoliť jesť na autogriloch. Momentálene ani on nejedol, lebo bol na diéte. Hold, s tou mal začať ale o dosť skôr. Mal digitálny foťák a fotil si kamióny, lebo kamióny to bola jeho láska. Doma si ich archivoval na compe a ktovie, možno sa nad tými fotkami robil alebo čo.
Marihuana, tráva, hašiš, shit, čokoláda.
Bola všade a furt. Sedíme na lavička a dofičí chalan na bicyki či nechceme. Pri kúpe cigariet automaticky ponúkali aj hašiš. Je obľúbená ako u domácich tak aj u turistov. Mnohí tam chodila len kvôli nej.
Stopujeme na pobreží. Zobrali nás chalani. Spolužiaci z Francúzska. Z toho dvaja lokálni sprevádzali originál Francúza na dovolenke, pričom on držal kasu a sponzoroval zábavky.
Extrémny prípad sme zažili na stope v Európe s dvoma Ruso-Grékmi. Jeden šofér. Nespal zo dva dni. Po celý čas, takých 12 hodín spoločnej cesty nič nezjedli, ale vyfajčili 4 balíčky cigariet na hlavu a šofér plus dva jointy. Vraj ho to prebudí... Tabak z cigarety vysypal na papierik, rozdrvil doň dve šišky a ukážkový joint bol na svete.
Šalení Rumuni:
Na ceste Európou nás zviezol nejeden Rumun. Špeciálny boli dvaja chalani. Jeden šofér, druhý jeho kamarát. Zobrali nás, posadili dozadu, prehodili z vrchnej postele zástavu ako záclonu aby nás nebolo vidno. Šofér si sadol na miesto spolujazdca a učil svojho kamaráta riadiť kamión. Najprv sme išli trošku cukavo. Potom sa rozfičal. V Európe sa to naučí, doma na čierno zoženie papiere a nájde super job na západe. Ideálny život.
Hrnček var:
V Algecirase sme si hodili sprchu. V prístave boli nejaké unimobunky so sociálnymi zariadeniami. Hojne ich využívali tieto francúzsko-marokánske famílie. Nemali problém sadnúť si hocikam na zem, pospať, dať si piknik..
Z haldy kamiónov z prístavu sme si vybrali Maročana o ktorom sme si mysleli že je Francúz. V noci kamión musel stáť. Šofér vytasil plynový varič, napácované mäsko, cibuľku a pome variť. Ukuchtil dobrotku, ktorú sme jedli s jeho kolegom a kamarátom. Opäť s chlebom a neumytými rukami. Pozvali nás ešte večer na čokoládu a jeho kamarát nás potom ťahal ďalej smerom na Alicante.
Čvarga z východu „prázdninuje“ na Costa Bianca:
V Alicante sme sa cely deň válali na pláži. Piesok všade, pozvoľný vstup do mora, voda teplunká, možno trochu špinavá, ale pláž sa zdala ideálna. Na večer sme sa šli prejsť po meste. Na promenáde sa prezentovali všelijakí umelci a predávali upomienkové zberače prachov a samozrejme Che Guevara a marihuanový list, to predá všetko. Na námestí malé deti robili mega bubliny. Mali v strede kýblik s jarovou vodou, v rukách dve paličky, ktoré držali špagát. Ten sa ponoril do zmesy, špagát scucnutý, potom sa paličky roztiahli, špagát vytvoril očko, a posunutím v nejakom smere sa vytvorila bublina o priemere cca pol metra. Prihovoril sa nám nejaký ošumelý chalan s dredmi oblečený len v špinavých šortkách. Keď sme po slovensky uvažovali ako sa ho zbavíme, zistili sme že je to Čech. Bolo ich tam viac. Poliak, Slovák, Ukrajinec. Chalani stíhaní v ich krajinách, rodný list ako doklad totožnosti. „Čo, baby pijete? Za večer nám bubliny hodia tak 30 – 40 eur, pôjdeme nakúpiť nejaké vínko a dáme na pláži“ Okolo sa začala rozliehať hudba. „Aaa Rumuni hrajú“ Takto sme sa nečakane stretli s komunitou z východného bloku na juhu Španielska, kde sme to vôbec nečkali. Chalanom som dala reklamné tričká. Pôvodne to boli darčeky pre hostiteľov v Maroku, ale prví dvaja mi neboli sympatickí a boli sme z nich tak znechutené že už som sa nijakému ani neozvala. Títo ľudkovia, hoci si za to môžu sami a dobrovoľne sa večer spíjajú a húlia, ale čisté triká sa im zídu viac. Barcelona:
V Barcelone ma zaujal nekonečný prístav. Veľké množstvo kontajnerov s tovarom z celého sveta. Nás tam priviezol kamión s olivami idúci na Palmu de Majorku.
Okukali sme pohľadnice a reklamné materiály aby sme zistili čo sa oplatí vidieť. Oddupali sme si k Sagrade Familii. Nanešťastie bola už tma. Prespali sme v parčíku Sagrady. V noci sa tam tmolila chlastajúca a húliaca mládež, niečo ako Gotko u nás. Ráno za svetla sme si pozreli kostol, ale prišiel nám trošku gýčový. Ešte sme si pozreli novodobú stavbu, vysoký sklenený kužel, zvrchu zaoblený, ale na pohľadniciach vyzeral lepšie. V električke nás čapli revízori. Na výber sme mali buď si kúpiť lístok za 1,30 eura alebo zaplatiť pokutu. Myslím že je jasné čo sme si vybrali :) Našli sme reštiku FresCo, za 8,50 eura sa tam človek môže obžrať. Tak sme stolovali a stolovali. Mäso síce nebolo v ponuke, ale odchádzali sme tackajúc sa s pocitom že máme na týždeň dosť.
Zaseknuté v Taliansku:
Bola sobota a kamióny nesmú cez prázdninové víkendy jazdiť. Stojíme niekde pri Bologni, a stop žiaden. Presunuli sme sa k reštike. Pred vchod sme si sadli na zem, sypali do seba cukor, ktorý sme splašili v cafeterii, vytrhla som papiere zo zošita a hrali sme lodičky. K ruksaku som postavila ceduľku s nápisom „Venezia“ Policajt nám povedal že je zakázané stopovať, ale nič nám nemohol. My sme sa hrali pred vchodom lodičky. Po pár hodinách sme sa posunuli na pumpu k Benátkam. Tu kempíme opäť. Behám okolo kamiónov, áut, a v tom čo nevidím: zájazdový autobus BA. „Luci, Luci, bude blbé keď budeme stopovať zájazd?“ Jasne že to je blbé, ale ako ma tatíkk učil, za opýtanie nič nedám, a možno motyka vystrelí. Ak niečo chcem, musím to vybaviť. Pozdravila som šoférov, skonštatovala že to už majú blízo. Na to taký neónkar (to sú ľudia ktorí väčšinu svojho života prežijú v kancli osvietení neónkamai) zničene a ironicky zahlásil: „pekne blízko“. Ja som teda hodila do éteru našu trasu. Všetci tí rozkysnutí dedkovci vyvalili na mňa oči a pýtali sa a pýtali. Kúpila som slovenské pivo za slovenské koruny, šoféri sa mi ospravedlnili že nás nemôžu zobrať lebo nemajú miesto, tak sme si s Luckou sadli na zem za pumpu aby sme mali pokoj, opreli sa o ruksaky a otvorili pivo. Šoféri sa pri nás zastavili a zhrozene sa pýtali prečo nič nerobíme, že kde budeme spať a celkovo ako si to predstavujeme, čo si počneme. A ako sme si to predstavovali? No v tom momente sme pili pivo a potom? Buď niečo stopneme, alebo prespíme na tráve vedľa pumpy a stopneme niečo na ďalší deň, ale v tej chvíli sme jednoducho sedeli, kecali a relaxovali.
Slaninka, klobáska, slovenskí kamionisti sa o nás starajú, alebo 20 hodín na čerpačke:
Nedeľa, skoro ráno, dorazili sme na pumpu v Slovinsku. Andrej s Romanom, slovenskí kamionisti nám urobili ham and egs a slaninku s chlebíkom.
Napapali sme sa a vydali sa na exit stopnúť nejaký osobák domov. Ja som spala v kamióne, tak teraz si Lucia rozložila spacák a ja som stopovala. Moja naivita. Tak skoro ráno žiadni Slováci. Nikde.. Chcela som si tiež ľahnúť, svitalo a v tom dorazil na parkovisko Pato, ďalší kamionista. Videl ma papať cukor, si myslel že sme bohvieako hladné a doniesol nám žemle, syr a klobásku, a tak sme opäť tlačili. V tom išli okolo Andrej a Roman, ktorí nás tam priviezli. Trápna situácia.
V priebehu dňa sa tam zgrupilo zopár ďalších kamionistov Slovákov. Celú nedeľu sa odtiaľ nesmeli pohnúť, striedavo nás pozývali na pivo a pivo a plechovkové a fľaškové.. Tak sme sa s nimi bavili. V najväčšom horku sme si zaliezli zdriemnuť pod kamión. Večer urobil jeden starý pán bravčové so zemiakmi – úplná pochutina. A potom nás iní volali na rízky, ale to už sme museli odmietnuť. Andrej mi chcel nanútiť 5 kilové balenie ryže, ktorú viezol, ale zobrali sme len nektarinky od druhého. Večer sme si u Paťa na notebooku v kabíne pozreli film. Čakali sme do polnoci, do pondelka. A potom juchúú ideme domov. Ja som išla so starým pánkom. Lucka s Paťom. Na spoločných zastávkch sa hecovali a podpichovali čo s nami ktorý mal...- chlapi. Na Slovensku nás starý, zlatý pán vyhodil pri auparku, dokonca zišiel z diaľnice. Tam sme si dali raňajky a každá sa pobrali svojím smerom.
Ďakovania:
Ďakujem svojim rodičom za to že ma dali zaočkovať proti žltačke. Ďakujem svojmu organizmu že neprotestoval proti žiadnemu jedlu hoci sa niekedy tvárili pofidérne. Ďakujem svojej bývalej škole Metodovej že som sa tam naučila po francúzsky a nemala som problém dohovoriť sa v Maroku i Európe. Ďakujem svojmu deduškovi za sprievodcu Marokom, ktorého mapa bola pre nás alfou i omegou. Ďakujem Lucke, ako férovému súperovi pri hrách: „lodičiky“ a „meno mesto zviera vec“,za spoločnosť na uletenej ceste Európou a Marokom (: A najviac ďakujem mojím rodičom za pochopenie, voľnosť ktorú mi odjakživa dávajú a finančný sponzoring!
