A bola.
V diaľke som registrovala mladíka, sediaceho na starej drevenej lavičke, vyzeral akoby bol na wellnesse, v župane po prastrýkovi z tretieho kolena a na hlave mal „ TEN“ povestný drdol, pripomínajúc čierny sáčok so smeťami. Vedľa neho poslušne sedela dievčina, ktorá ho hladkala. Zaregistrovala som slovo POFIDÉRNY. Pomyslela som si, waw, oni aj v týchto končinách poznajú také slová. A tiež som zrazu začula akýsi nárek v pozadí. Nie, náreky nemám rada,
Som tu. Som vnútri. Ovalil ma puch. Ovalil ma puch. Znova ma ovalil. Vidím nápis: Udržujte čistotu, pričom na skládke biologického alebo jadrového odpadu by som sa cítila bezpečnejšie. Zelené kachličky. Gúľam očami a v duchu si hovorím, ako veľmi milujem zelené kachličky. Ešte si spomeniem na gumené rukavice, ktoré mi babička vždy núka, keď idem trhať burinu na záhrade a ľutujem, že žiadne nemám po ruke. Je viac ako isté, žeby som si ich nasadila. Bolo mi zle. Bola som unavená, narobená, nevyspatá, šialene hladná a posledné, po čom som túžila, bolo cítiť takto na konci dňa tie ubolené a smutné duše na posteliach.
A tak sme kráčali ku dverám číslo šesť, kde ležala manželova stará mama. Na izbe ležali ďalšie štyri panie, steny mali tú najškaredšiu zelenú farbu na svete a slnko svietilo cez staré hnedé zanesené žalúzie priamo na starkú.
Starká je dobro samo o sebe. Celý život sa starala vzorne o svoje deti, chodila do kostola, bola vzorná manželka a krásna, múdravžena. Starkú som milovala od prvej chvíle, ako som ju uvidela. A ak by svätožiara naozaj existovala, určite by sa vznášala nad jej hlavou. Starká nemusela ani nič hovoriť. Z jej očí išla taká nenormálna láska, že objímať ju bola pre mňa pocta. Stále ju mám pred očami aj s jej svätými obrázkami nad posteľou a koláčmi na starom drevenom stolíku, ktoré do nás tankovala, či sme chceli alebo nechceli. Koláče od starkej sa musia jesť.
Podišla som k jej posteli, na ktorej sedela, malinká, v ružovom pyžamku, tak blízko, že som jej skoro skočila do postele. Silnejšie objať ju bolo riziko, taká útla bola. Pozerala som jej do tých dobrých očí, no ona ma nepoznala. Vôbec najprv nevedela kto som, a aj napriek tomu sa so mnou zvítala, akoby si pamätala tú pojašenú babizňu z mesta, ktorá si vzala za muža jej vnuka. Kvočala som pri jej posteli až sa nakoniec rozpamätala a usmiala sa na mňa a ja už som vedela, že my dve vieme. Zakaždým, keď sme sa stretli, sme obe vedeli. Netrebalo slová. Netrebalo. Vedeli sme presne, o čom je život a čo všetko do neho patrí. Vedeli sme. A teraz sa znova na seba usmievame, možno už naposledy...
...a tak si uvedomujem, ako márnime svoj drahocenný čas. Sme márniví. Riešime malichernosti, zapodievame sa vecami, ktoré nám berú energiu. A ako strašne málo milujeme. Milujme viac. Čas stále plynie, ale láska ostáva. Čistá a priezračná ako horský potok, v ktorom sa schovávajú pod kameňmi raky. Ešte viete milovať bez podmienok? Ešte viete milovať bez predsudkov? Mohli by ste? Naozaj? Myslíte si, že Vám niekto ublížil a už nikomu neveríte a neviete ľúbiť? Teraz opäť gúľam očami. Čo to má znamenať? Nezdá sa Vám to trochu sebecké? Veď ubližujete vlastnej duši. Nedovoľte to viac. Kašlať na to, niektoré duše spolu nemajú byť. Jediné, čo stále ostáva ste vy sami. SAMI so SEBOU.
Ten čas, ktorý nám bol daný, uteká a my sa točíme len ako skrečok v kolotoči. Už neodkladajme, po čom túžime. Už viac neutekajme a robme, čo cítime, povedzme a ukážme tomu druhému, ako ho ľúbime. Načo stále nejaké výčitky, nejaké podmienky? Ak by starká ešte vládala rozprávať, určite by povedala... Ľúbte sa, takí akí ste. S chybami a nedokonalosťami... To je to čaro....
Zamýšľam sa presne deň, čo deň, aká vec je na svete najdôležitejšia. Čo je na svete najdôležitejšie? Čo? Zdravie? Čas? Peniaze? Práca?
Nie. Láska. Len obyčajné prirodzené ľúbenie kohokoľvek a čohokoľvek.
Čo je ráno bez lásky? Čo je večer bez lásky? Čo je človek bez lásky? Záleží vôbec na niečom inom viac? Záleží ešte niekomu na tom, či na niečom záleží? Mám pocit, ze nie. Láska je totiž vyšší stav múdrosti, na ktorú ľudia vôbec nedozreli....
A veď ja viem. Ja viem, že už nad tým človek len mávne rukou, a povie, však čo už, však doba je zlá. No odpoveď na otázku, prečo je to tak si každý musí objasniť v sebe. Ak budeme už navždy mávať rukami, nad vecami, ktoré sa dajú ešte zmeniť, tak asi umrieme prázdni.
Starká je už unavená a rada by si ľahla. Miestami sa jej tisnú do očí slzy, miestami sa usmieva, miestami len pozerá do zanesených starých žalúzií, akoby sa chcela ešte naposledy zahľadieť do slnka a oblohy. Možno si práve uvedomila, aký krásny výjav to je, a ako sa mala na to častejšie pozerať. Aký dar máme, že slnko vychádza každé ráno. A s ním šanca na nové začiatky, na nové lásky, na nové prehry i výhry. Možno mala ťažký život, ale som si istá, že ho milovala.
A tak starkú uložíme do mäkkých nemocničných perín, s farebnými pásikmi a lúčime sa. Kričím po nej, lebo už dobre nepočuje, že má zvoniť sestrám na zvonček, ktorý som jej dala pri hlavu, keď niečo bude potrebovať. Poslušne prikývla ako malé dieťa a usmiala sa na mňa. Ešte, dúfajúc, že nie naposledy ju silno stisnem, vybozkávam na čelo a na líca a dlhšie sa jej zahľadím do očí. Hovorím jej, že sa ešte určite stretneme a slzy sa mi tlačia von. V jej pohľade som už nevidela nič, len lásku a dobrotu. Možno znova zabudla, kto som, no cítila som, že je so všetkým zmierená a pokorná k tomu, čo jej ešte život prinesie.
A tak kráčam preč. Nič nehovorím, len idem. Hľadím na automat s pochutinami, chcela som si dať jednu Milu, ale pani, stojac pri mašine s uvrešťaným dieťaťom na rukách, ktorému tiekol sopeľ po brade, ma odradila. Nevadí. Pomyslím si, že sú aj horšie veci. A napokon, keď nejde o život, nejde o nič. Tak sa dívajte častejšie hore nad hlavy. Zastaňte a vychutnajte si tú krátku, ale aj nekonečnú chvíľu, ktorá patrí len Vám. Veď ticho nám vie povedať najviac. V našom vnútri sú všetky odpovede, ktoré hľadáme.
Doma som si urobila kávu a sadla si na balkón. Zapálila som cigaretu a zapozerala sa do diaľky. Slnko zapadalo. Obloha hrala všetkými farbami, počula som ju. Sedela som a len pokojne vnímala a prijímala posledné lúče slnka, mysliac pritom na starkú. Táto chvíľa patrila len mne a nekonečnu, ktoré ma spájalo s vesmírom a hlavou mi prúdilo tisíc myšlienok a tisíc odpovedí.
Ak ma má niečo zabiť, nech je to láska všemocná...
