V mojom srdci máš miesto! Pre Teba som schopná deň po dni obetovať viac a viac môjho Ja.
To miesto Ti stále patrí,nikto iný ho nedokáže dostatočne vyplniť len Ty.No Ty ho nechceš zaplniť svojou,pre mňa tak očarujúcou,podstatou.
Už nevládzem ďalej čakať na ten deň D,stále sa pýtam,ktoré ráno je tým,ktoré začne to,na čo tak dlho čakám,kvôli čomu stále kráčam,padám a opať vstávam.
Už toľko krát som Ti to chcela vykričať do tváre,ako veľmi chcem byť pre Teba Niekým no vždy sa môjmu odhodlaniu podlomia kolená,roztrasie hlas keď Ťa vidí.
Si priateľ,skutočný priateľ ale už nie si len ním. Bojím sa,že sa raz neovládnem a poviem Ti všetko a tým momentom stratím Priateľa lebo niekedy sa musíme uskromniť s tým čo máme a nemôžme očakávať viac,pretože občas to nejde tak ako si to predstavujeme.
Mám Ťa. Nie tak ako by som chcela ale svojím spôsobom Ťa mám a ten mi musí stačiť aspoň pre dnešok.
Čas zahojí všetky rany.Zahojí!No jazvy ostanú,menšie či väčšie,no budú navždy pripomínať naše nedosnívané sny,nevyplnené túžby,naše snahy naplniť svoje bytie čas hojí. No vždy prídu okolnosti,ktoré chtiac/nechtiac pritlačia na staré jazvy a tá bolesť sa opať vynorí a pripomenie to,čo malo ostať zabudnuté.
Zabudnúť? Nedá sa.
Lebo si pre mňa tým kým si a to je silnejšie ako čokoľvek.
Chcem začať žiť.No žiť znamená prijať svoj život.A ja sa s tým,že Ťa nemôžem mať tak ako by som chcela akosi vnútorne nedokážem stotožniť.
Chápem to pretože milovať znamená pochopiť aj to,že ten druhý milovať nemusí.
Sny ničia moju dušu,pretože ich nedokážem žiť. S úsmevom na perách,ktorý zmáčajú slzy môjho uboleného srdca, zatváram oči, aby som sa mohla zobudiť do ďalšieho dneška.
Tak veľmi mi chýbaš !
