Nový článok

 Bol to obyčajný popracovný deň ako každý druhý. Na obed som pripravovala grécky šalát, keď som zrazu začula: "Fire, Fire!!! Poziar!!!" Rýchlo sme vhupsli do naších záchranárskych odevov, niektorí z nás naskočili do džípu a iní na štvorkolku. Smerovali sme do horúceho objatia ohňa. Z počiatku mi nebolo všetko jedno. Bol to môj prvý požiar, nevedela som, ako budem reagovať a či to fyzicky a psychicky zvládnem.  Keď sme dorazili na miesto, videla som oheň, dym, histerických ľudí pobehujúcich okolo. Mojou prvou úlohou bolo nájisť prípojku na vodu. V tom ošiali nebol nikto schopní so mnou komunikovať po anglicky a moja gréčtina je veľmi obmedzená. Hoci som sa ich spýtala po grécky, kde je voda, nerozumela som odpovedi. Proste chaos, panika, pocit úzkosti a bezmocnosti. Všetci miestni sa snažili pomôcť, ale dosiahli len väčší chaos. Požiarníci prišli až hodinu po nás a nebyť nášho dobrovoľníckeho záchranárskeho tímu polovica dediny by už bola popolom. Cítila som sa ako vo filme z druhej svetovej vojny. Nálety malých lietadiel tesne nad našimi hlavami, ktoré zhadzovali tony morskej vody a špeciálnu práškovú zmes. Chvíľu po tom to vyzeralo, ako keby snežilo. Bolo 47 stupňov, na slnku ešte viac a v ohni peklo. My sme mali na sebe dlhé ohnizdorné kombinézy a po pár hodinách pobehovania po teréne, celá čierna a ušmudlaná, som si konečne sadla a napila sa- cítila som ako mi je strašne zima a celá som sa triasla. Našťastie nebol veterný deň, takže to bola bezpečná akcia. Na konci dňa sme boli pozvaní na svadbu, kde nám miestni a starostka ďakovali za pomoc a za záchranu ich domovov.