Do akej miery to je reálne? Čo je priateľstvo? Sme natoľko povrchní, že týchto známych považujeme za priateľov? Prečo uprednostňujeme tráviť čas chatovaním pred osobným stretnutím? Prečo je jednoduchšie zveriť sa počítaču?
Kedykoľvek ho môžme vypnúť. Bez rozlúčenia skončiť rozhovor. Predstierať, že nevidíme a jednoducho zmačknúť krížik na miesto "Ahoj, nemám čas". Neodpovedať. Hrať sa na niekoho iného. Niekedy je jednoduchšie zveriť sa virtuálnemu kamarátovi z Karibiku ako susedovi. Sused je reálny a môže nás zraniť.
A čo naši priatelia z mäsa a kostí? Koľkých máte? 2? 5? 13? 20? Blahoželám a do akej miery sú priateľmi? !!!
Úsmevy, objatia. "Joj, ako sa máš? To je doba, čo sme sa nevideli!" Priatelia? Nie, známi. "Ajoj, mohli by sme..." "Prepáč, teraz som strašne busy. Skús mi zavolať o 2 týždne." Priatelia? Nie, známi. "Čau kočka, čo je s tebou?" "Ale nič." Priatelia? Nie, známi. Dnešný svet je úžasný v tom, že týchto priateľov-známych máme mnoho. Ale sme ozaj šťastní? Mnohým takýto podľa mňa povrchný život vyhovuje. Po letnej prechádzke peklom som sa pozrela zoči voči realite do oči a so smútkom som zistila, že i ja som žila v ilúzii sveta plného priateľov. Ale kto je ozajstný priateľ?
Priateľ je človek do pohody, ale hlavne osoba, ktorá nezuteká pred problémami. Človek, ktorý je 24 hodín ochotný vám pomôcť. Nič pred ním nemusíte hrať, pretvarovať sa, vystierať plecia vo chvíľach zrútenia sa. Človek, ktorý stojí za akýchkoľvek okolností za vami a verí vám. Pre žiarlivosť a závisť tu niet miesta. V ťažkých životných chvíľach, v čase smrti, nedostatku zístíme, kto je skutočným priateľom. S ním je možné zabudnúť na krutú realitu a vychutnávať si život s úsmevom.
Keď som zistila, čo skutočné priateľstvo znamená, bola som šťastná a súčastne osamelá. Môj svet sa zrútil a zmenil od základov. Reality sa zúžila. Získala som neoceniteľne veľa a na druhej strane som sa stala zraniteľnou. Dlhobudované múry proti spoločnosti ochabli. Kamennú tvár vymenili emócie. Empatia a raport. V tejto realite sa cítim šťastná. Po prekročení jej hraníc vidím ľudí-stroje, umelé úsmevy, tváre bez výrazu v autobusoch, virtuálne mravenisko. Počujem zvonenia mobilných telefónov, trúbenie áut, hysterického zamestnanca kompenzujúceho si stres z práce na pokladníčke v supermarkete. A vtedy sa cítim ako opustený ostrov na míle vzdialený od známeho súostrovia týchto ľudí.
Pre koľkých priateľov by ste boli ochotní skočiť do ohňa a riskovať svoj život? Priznávam sa, že ja len pre dvoch a z toho pre jedného som to ozaj urobila.
